Příspěvky uživatele

Keď ma to dievča oslovilo, pozrela som sa na ňu. "Ahoj," odzdravila som a úsmev som jej opätovala pousmiatím. Premerala som si ju pohľadom, až som sa opäť zastavila u jej tváre.

<<< les Lairë

Z lesa som sa dostala k zvláštnemu jazeru. Nepodobalo sa žiadnemu, aké som kedy videla. Všade okolo boli farebné kamene a atmosféra tu bola taká...temná. Ja som to tak aspoň cítila. Priblížila som sa k vode a čupla som si. Namočila som prsty do chladnej vody a trochu som ju nimi čerila. Vzápätí som ruku stiahla, zobrala som si jeden farebný kameň a vydala som sa k jednomu veľkému kameňu, teda, skôr maej skale. Vyskočila som hore a posadila som sa naň. Nohy som spustila dole cez okraj a kamienok som si začala pohadzovať v ruke. Dievčiny neďaleko som si všimla, ale opalovala sa a tak som ju nechcela otravovať.

<<< Izba (bez postu)

Vyšla som z mesta a vybrala som sa k lesu. Konečne som sa dostala von z mesta. Nikdy som mestá nemala rada. Možno to spôsobovalo to, že som žila v malom mestečku až v dedinke v Motnane, kde bolo naokolí samá príroda. Toto teda bolo tiež mestečko a s prírodou naokolo to tiež nebolo zlé. To ma tešilo. Mala som pocit, že som si vybrala dobré miesto pre svoj nový život. Síce totu bolo také, zvláštne, stále u mňa pretrvával pocit, že sem patrím. Ani som nevedela prečo, jednoducho to tak asi malo byť. Došla som k lesu a vošla som pomedzi stromy. Bolo to tu krásne. Obzerala som sa dookola a zhlboka som do seba nasávala lesný vzduch. Kráčala som lesom a nevedomky som mierila k jazeru.

>>> jazero Farve

"Tak fajn, ahoj," rozlúčila som sa. Ešte chvíľu som zostala v kaviarni, ale keď som dopila kávu, zaplatila som a odišla preč.

>>> izba č.6 (bez postu)

„Aj mňa teší, Evelin.“ Teiž mala celkom nezvičajné meno, síce stále som si myslela, že to moje bolo originálnejšie. No jo, to by som nebola ja. Vypočula som si jej odpoveď na otázku a súhlasne som prikývla. „Je to tu fakt dosť zvláštne, akoby sa tu dialo niečo viac, čo ale človek nevidí. Bez tak som ale mala pocit, že sme patrím. Divné,“ pokrčila som plecami. Dokonca aj ten hotel. Načo by niekto staval taký luxus v takomto mestečku, kde chodí len málokto? Určite tu nemali také tržby, akoby mali v nejako veľkom meste. Tiež ma to tu ale zvláštnym sôsobom láaklo preskúmať. Okolie mestečka pôjdem rezrieť určite. Nikdy ma to v mestách veľmi nebavilo. Vždy ma viac ťahali lesy, než ulice a budovy. „Nepôjdeme sa potom prejsť niekam von?“ pozrela som sa na Evelin tázavo a usrkla som z kávy.

S úsmevom som prikývla. Odpila som si z kávy, zatiaľ čo si tá dievčina prezerala jedálniček. "Mimochodom, som Taynis a ty?" spýtala som sa jej. Keď už tu takto budeme spolu sedieť, nebolo by odveci vedieť jej meno. Celkom ma zaujímalo, ako zareaguje na moje meno. Väčšina sa na mňa spýtavo a neveriacky pozrela, pretože neverili, že sa tak naozaj volá. Podľa nej bolo na svete omnoho viac divnejších mien ako to jej. "Aha, ja som tu tiež nová. Svojím spôsobom si sa už ale zabývala," uškrnula som sa. Všimla som si, ako ma po očku sledovala. V duchu som sa nad tým musela usmiať. To robilo mnoho ľudí, hlavne keď som mala skôr indiánske rysy. "Ďakujem," odpovedala som a vďačne som sa na ňu pozrela. Na jej otázku ohľadom kaderníctva som pokrútila hlavou. "Som tu nová, takže neviem," pokrčila som plecami. Na chvíľu som sa zamyslela. "Aj na teba toto mesto pôsobí tak zvláštne?"

Otvorila som oči, keď ma niekto oslovil. Pozrela som sa na dievčinu, ktorá stále pri mne. Prehliadla som si ju od hlavy až po päty a prikývla som. "Ahoj, áno, je to tu voľné," riekla som a pousmiala sa. Vyzerala ako fajn dievčina, ale nikdy som nedávala na prvý dojem. Moc dobre som vedela, že niektorí vyzerajú sympaticky aj sa tak zo začiatku správajú a potom vás nejako okašlú alebo vám inak ublížia. "Si tu nová alebo tu už žiješ dlhšie?" opýtala som sa jej. Ak tu už žila dlhšie, mohla by mi o tomto mestečku niečo porozprávať. Toto mesto totiž na mňa pôsobilo trochu zvláštnym dojmom. Akoby to tu bolo iné, než inde.

<<< izba č.6

Po bezmyšlienkovitom blúdení a prechádzaním mestom som sa zastavila pred kaviarňou a vošla som dnu. Mala som chuť na kávu. Vnútri už bolo celkom rušno. Poobzerala som sa a po chvíli som našla voľný stôl. Posadila som zaň a počkala som, až ku mne príde čašníčka. O chvíľu prišla a ja som si objednala kávu. Oprela som sa o stoličku a privrela som oči.

Prikývla som, keď prevalila moje meno na jazyku. Bolo trocbu zvláštne, ale aspoň bolo originálne. Od otca som vedela, že matka bola pôvodom od idniánov a tí predsa mali iný štýl mien a ja som sa na matku v mnohom podobala. Nechcelo sa mi na ňu ale teraz myslieť. Popravde sa mi veľmi nechcelo myslieť na nič. Trochu sa mi zvraštilo obočie, keď som videla jej topánky na podpätkoch. Nikdy som podobné topánky nemala rada. Dávala som si ich radšej len na oslavy, než na normálne nosenie. Kebyže sa dá, s radosťou by som podobné topánky som podpätkom nazvala "vrahovia nôh". Na jej otázku som pokývala hlavou. Kebyže si teraz sadnem na postel, asi by som hneď zaspala, takže by sme sa veľmi nepovyprávali. Niečo ma ale napadlo, keď sa však rozlúčila, prikývla som. "Tak zajtra," povedala som a vydala som sa do svojej izby...konečne.

>>> Izba č.6

K rececii prišla ďalšia dievčina, ktorá sa chcela ubytovať. Rýchlo som ju prebehla pohľadom. Nevyzerala na tom, že by stála o nejakú spoločnosť v izbe, presne ako ja. Keď sa ozvala recepčná, otočila som pohľad späť k nej. Na jej slová som s úsmevom prikývla. „Určite mi to vadiť nebude, ďakujem. Zaplatím kartou,“ odpovedala som. Ochotne som si zobrala kľúčik od ziby a recepčnej som dala kartu na zaplatenie. Keď bola transakcia hotová, zobrala som si kartu späť a spoločne s človekom, ktorý ma mal zaviesť do izby, som sa vydala smerom k izbe č. 2. Bola som naozaj rada, že si budem môcť konečne ľahnúť a odpočinúť si. Cesta sem nebola zorvna príjemná, ale za to dosť úmorná. A, bola som aj celkom zvedavá, ako moja izba bude vyzerať a či ju mám sama pre seba alebo ju budem musieť s niekym zdielať. Samozrejme, stále som bola radšej za tú prvú možnosť, ale hádam by som nejako prežila aj tú druhú. Zrazu sa však pri mne objavila ta druhá dievčina. „Hej, som tu tiež nová,“ odpoviem jej a úsmev jej oplatím, síce to bol skôr len také pousmiatie. Opäť som ju prebehla pohľadom. Možno by sa s ou mohla trochu zoznámiť, ak by sa tu mali stretávať. „Teší ma Angelika, ja som Taynis,“ oplatila som jej predstavenie. Možno by som sa aj opäť posumiala, ale nejako som na to už nemala náladu. Tak som aspoň pozdvihla kútiky úst.

Konečne som sa ocitla pred hotelom. Trochu viac ma vykolajil vzhľad celého hotela. Nečakala som, že v takomto mestečku bude podobný hotel a už vôbec nie to, že bude tak obrovský. Už od pohľadu bolo vidieť, že to bude luxus tu bývať. Absolútne som v tej chvíli neľutovala toho, že som prišla zorvna sem. Vošla som dovnútra a porozhliadala som sa. Vnútri to vyzeralo ešte lepšie ako vonku. Bolo to tu fakt nádherné. Otáčala som sa do rôznych strán, len aby som si prezrela celú tú krásu. Podobný hotel som ešte nevidela, pomyslela som si. A to už som teda bola v mnohých, keď som chodila na dovolenky. Akurát teraz som nebola na dovolenke, ale svojím spôsobom som sa sem presťahovala. Aspoň dočasne.
Došla som k recepčnému stolíku. „Dobrý deň, chcela by som sa ubytovať,“ povedala som a prívetivo sa usmiala. Dúfala som, že dostanem svoju izbu sama, že ju nebudem s nikým zdielať. To by mi zrovna náladu nevylepšilo. Možno to tak nevypadalo, ale bola som unavená a nemala by som náladu sa teraz njekoa vyrávať s tým, s kým by som mala zdielať izbu. Ani nikdy do budúcna. Preto som pevne dúfala, že bude mať izbu samu pre seba.