Příspěvky uživatele

Skenovala som ju pohľadom, to však každého. Vyzerala na indiánku. Presne ako moja matka! preletelo mi mysľou. Bola to však tak bleskurychlá myšlienka, že som nemala čas sa na ňu fixovať a zamýšľať sa nad tým viac. Miesto toho som tak upriamila pozornosť na jej otázku. "Skôr som sem bola poslaná, nejakým anjelom, božstvom, jednoducho vyššou bytosťou," až keď som to dopovedala, uvedomila som si, že to vyznie, akoby mi šiblo. Úžasné, Taynis, môžeš sa rovno hodiť na prášky! pomyslela som si sarkasticky. Niečo na dievčine ma však ukľudňovalo a ja som sa uvoľnila. Hlavne jej úsmev. Niečo ma k nej tiahlo, niečo mi vravelo, že je správne, že som tu. Že sa tu dozviem niečo, čo som nevedela. Nejaké tajomstvo hľadom môjho pôvodu. O čo sa jednalo, to som absolútne nevedela a ja som si fakt začala myslieť, že som asi na prášky. Časť mňa tomu ale zásadne odporovala. Zrak som presunula k psovi a uvedomila som si, že to je líška a nie pes. Tak toto je fakt divné! Keď ku mne dievčina natiahla ruku, podala som jej tú svoju. "Som Taynis, Taynis Anderson," predstavila som sa jej. Povzdychla som si. "Nešibe mi, však?" spýtala som sa jej s pohľadom upretým na nej.

<<< lúka Laire

Skoro po celý čas som bežala, niekedy až šprintom. Mala som pocit, že to ani nerobím sama od seba, ale ten pocit nútil moje nohy držať bežiace tempo. Zastavovala som alebo spomalovala skoro vždy len vtedy, keď som nutne potrebovala nabrať dych. I tak mi ale trvalo skoro hodinu, než som dobehla na miesto, kde ma pocit ťahal. Ako som zistila, že som na mieste? Jednoducho ten pocit zrazu zmizol. Zostala som stáť pred skoro polorozpadnutým domom, ktorý už od naprostého zrútenia nemal ďaleko. Mne však na mysli vytanula lepšia otázka. Prečo som sakra zastavila pred touto baradizňou? Toto mal byť ten brloh? Pod názvom "brloh" som si skôr predstavovala nejakú jaskyňa a nie...toto. Stále som vlastne nechápala, prečo tá bytosť povedala "brloh" a nač som tu vlastne mala byť? A čo bola zač tá bytosť? Mojich otázok bolo zrazu neúrekom, no čo ma štvalo viac, na žiadnu som nepoznala odpoveď. Hádam aspoň na časť z nich odstanem čoskoro odpoveď, pomyslela som si. Rozhodla som sa totiž, že sa pôjdem pozrieť bližšie. Veď, keď už som tu, prečo sa tu nepoobzerať? Vykročila som teda vpred, obhliadajúc sa okolo seba. Malo to tu zvláštnu temnú atmosféru, ktorá by odohnala aj silného odvážlivca. Mňa to tu však presne naopak tiahlo. Dúala som ale, že mi tu nič nepadne nahlavu, ak vstúpim dnu. Bola som si totiž istá, že tu hádam nikto nebýva. Mali by to tu zatarasiť, ako životu nebezpečné. Mohlo sa tu hocikedy niečo uvoľniť a padnúť niekomu rovno na hlavu. Došla som až k schodom na verandu. Tak som sa obzerala okolo, že som si nevšimla dievčaťa sediacemu predo mnou. Včas som si toho ale všimla a tak som sa zarazila s jednou nohou na prednom schode a druhou na tom pod ním. Zostala som civieť na dievčinu, ktorá jedla bagetu s, podľa všetkého, kuracími nugetkami a v jej lone mal položenú hlavu pes. „Ehm, ahoj,“ pozdravila som ju trochu rozpačito a prestala som sa na ňu tak civieť. Celé to bolo akési divné a ja som začínala mať pocit, či mi náhodou nehrablo.

Pousmiala som sa, keď jej ďalšie slová už v sebe nemali žiadny nepriateľskejší tón, ani nič podobného. Zdalo sa, že som to odhodla správne, čo ma tak nejako potešilo. Vždy som bola rada, ak som postoj iného človeka ku mne odhladla správne. Bola to taká moja schopnosť, v ktorej som bola čoraz lepšie. Zaskočil ma ale jej odovzdaný tón. Nepovedala by som, že Ang patrí k ľuďom, čo by sa cítili odovzdane. Skôr, že by dokázali tvrdohlavo sa vzoprieť hocičomu. Ako som mala ale overené a často som si pre seba hovorila "nesúď knihu podľa obalu", respektíve "nesúď človeka podľa zovňajšku a prvotného chovania". I tak mi ale očami prebehol pobavený záblesk a kútiky úst mi mierne zacukali. „Čo sa scénu si vyviedla?“ prižmúrila som oči a opäť som si ju prehliadla. Nie, že by som si o nej myslela niečo zlé, skôr som zisťovala, či nie je po opici. Totiž, scéna plus club, to dáva len jediné rovná sa. Opiť sa a zo skúsenosti som vedela, že vtedy dokáže človek robiť rôzne hlúposti, hlavne ak ešte nemáte osemnásť a predsa sa opijete. Ja konkrétne nie, ale moji úžasný kamaráti áno a potom z toho bol samozrejme pekný prúser a ja namočená v ňom. Spomienky som ale rýchlosťou blesku zahnala, nemala som náladu na spomínanie.
Radšej so sa teda sústredila na prehliadku osoby vedľa mňa. Mala viac-menej opuchnuté oči a zdalo sa mi, že mala aj taký zahmlený pohľad, akoby fakt bola po opici. V duchu som sa uškrnula, ale na sebe som nedala nič snať. Mohlo to byť úplne inak a ja som ju nechcela nejakým spôsobom uraziť. Avšak jej predchodzie slová a jej terajší stav...no, dosť sa to blížilo mojej predtuche. Tak či onak, každý má nárok na občasné "vyhodenie si z kopýtka", no nie? Rozmýšľam, kedy som si naposledy ja tak "vyhodila z kopýtka", pomyslela som si. Chvíľu som sa zamyslela, ale nevedela som si na nič spomenúť. To je teraz i tak fuk, nechala som to teda tak. Určite to už bolo ale asi veľmi dávno.
Nad jej ďalšími slovami som sa už ale musela uškrnúť, pretože ma fakt pobavili. Zaujalo ma, či by fakt dokázala niekoho fyzicky poraziť. Nevyzerala na bohvie akú siláčku, to ale popravde ani ja a predsa som niekedy bola naozaj silná. Hlavne ak ma niekto riadne naštval a ja som dostala taký...amok. Nemala som rada, ak som dostala záchvaty hnevu. Nestávalo sa to časti, ale potom som si skoro nič nepamätala. Bolo to, akoby ma ovládal niekto iný, konkrétne hnev a ja som sa mu plne oddala. Vypočula som si ju a napadlo ma, že je skoro na tom tak isto ako ja. Ani ona poriadne nepoznala svoju matku, akurát tu bol ten rozdiel, že jej odišla a moja umrela...pri mojom pôrode. „Moja matka umrela pri mojom pôrode a otec od mojich troch rokov len pracoval, takže som ho videla len skoro tak raz-dva razy sa pár rokov. Svojím spôsobom som nikdy nezažila rodičovskú lásku,“ porozprávala som jej naoplátku. Dlžila som jej to, pretože začala prvá. Pripadalo mi, akoby sme si boli celkom podobné, zatiaľ ale bola fakt mne tá najsympatickejšia osoba tu a vyzeralo to zatiaľ na sľubné kamarátsvo a to je z mojej strany čo povedať.
„Celým menom som Taynis Anderson a som jedináčik,“ odpovedala som. „A čo ty? Ako sa voláš komplet a máš nejakých súrodencov?“ opýtala som sa naoplátku. V tom ma niečo napadlo. „Hovorila si, že by ťa mal niekto poslať do Itálie, takže pochádzaž odtiaľ? Ja som inak s USA, Montana,“ pousmiala som sa.
V tom sa ale neďaleko nás vytvorila zvláštna oslepujúca žiara. Zarazene s vytreštenými očami som sa pozrela smerom k žiare. Bola však tak silná, že som sa nemohla do nej plne pozrieť, takže som musela privireť oči. V žiare som aspoň dokázala rozonať siluetu postavy, avšak nič viac. „T-t-t-tiež to vidíš?“ spýtala som sa trochu zajakavo Ang. Je to azda Boh? spýtala som sa v duchu. Dosť to na to vyzeralo, ale nebola som si tým plne istá. Možno anjel. Určite to bolo ale niečo nadprirodzené, čo ma naprosto prikovalo k zemi a nebola som schopná jediného pohybu. Akoby moje kosti boli zrazu zo železa a ja som ich nedokázala udvihnúť. Keď tá bytosť prehovorila tým najláskavejším tónom aký som kedy počula, plne som sa oddala tomu hlasu a načúvala som. Jej slová ma mierne zarazili ale i tak som mala zvláštne nutkanie uposlúchnuť ju a ísť tam. Bytosť dohovorila a rovnako ako sa znenadajky objavila, tak aj zmizla. Zostala som ale vytreštene ďalej sedieť, stále som bola v šoku. A kto by nebol? Toto sa nevydela každý deň. Keď som si ale uvedomila, že to nutkanie odísť som stále cítila, spamätala som sa a ospravedlňujúco som sa na Ang pozrela. „Prepáč, ale musím naliehavo odísť. Hádam sa ešte stretneme,“ zarapotala som jej rýchlo, postavila sa a skoro behom som sa vidala preč. Nevedela som kam ani prečo, ale moje nohy ma akoby viedli samé.

>>> Brloh vlkodlakov Étte

Prekvapene som zamrkala, pretože mi neušlo, že jej tón bol o niečo viac nepriateľskejší. Zornice sa mi zúžili a ja som si ju prehliadla. Nevypadala ale, že by na mňa bola naštvaná, tom som si vyvodila z jej postoja. Vždy som vedela odhadnúť z postoja ľudí, ako sa asi zrovna cítia. Teda, voči niekomu. Možno bola skôr naučená na ľudí byť nepríjemná a teraz jej to len ušlo. podľa ma totiž nemala absolútny dôvod byť na mňa naštvaná...nič som jej nespravila. Preto som s kľudom odpovedala, síce sa vo mne rozhorel malý plamienok. To však zatiaľ nič nebolo. „Išla som sa trochu prejsť. Nebaví ma byť stále zavretá v hoteli a ani byť stále v meste a tak som vyšla trochu von, mimo mesta,“ odpovedala som. „A čo ty?“ oplatila som jej otázku. Keď otvorila oči, pozrela som sa jej do nich, no pohľadom som neuhla. Málo kto ma dokázal prinúť uhnúť ním. I tak som ním ale uhla dole, no to len za účel prehliadky, inak som ním opäť zakotvila v jej očiach. Vyzerala tak ako keď sme sa stretli po prvý krát, takže by sa asi dalo povedať, že ako vždy. Trochu ma udivovali jej skoro biele vlasy, ktoré jej padali v jemných prstencoch dole. I jej pleť bola skoro biela ako krieda. Vyzerla ako nejaký upír, i keď ním nebola...hádam. Ja som totiž patrila k tým, čo na podobné tvory verili...no nie doslova verili, ale tak, predpokladali, že asi áno. Možno áno, možno nie, to je u mňa najpresnejšie.
Pousmiala som sa, keď mi ponúkla, aby som si sadla vedľa nej. Prikývla som a posadila sa na trávu vedľa. Uvoľnila som sa a oprela sa o kmeň stromu. Neubránila som sa úškrnu, ktorý sa mi zjavil pri jej slovách. „Hmm...neviem, kto ho potrebuje viac. Či ja alebo ty, pretože ty tiež nevypadáš najlepšie,“ riekla som a zhlboka som vydýchla.

<<< izba č.6

Pomaly som kráčala lesom. Bolo tu ticho, tak krásne ticho, ak som nezobrala do úvahu zvuky lesa. Tie ale patrili k nemu, takže sa dalo považovať, že tu ticho panovalo. Žiadny iný násilý zvuk som tu nepočula. Ruky som mala strčené v mikine a pozerala som sa len dopredu. Už som sa neobzerala dookola, ako minule. Nebolo tak úplne neobyčajné, že som zas skončila tu. Milovala som lesy a prírodu, byť stále len v meste alebo v hoteli bolo...unúvajúce. Tuto to bolo ale omnoho lepšie. Tu som sa cítila slobodne, neobmedzené nejakými hlúpymi starosťami. Tu zo mňa vždy nejakým spôsobom opadly. Mohla som tu behať, skákať a nik ma nevidel a nepozeral na mňa ako na blázna. Teda, ak som náhodou na niekoho zrovna nenarazila. Toto bol ale veľký les, takže to by musela byť fakt len náhoda. Bolo tu hádam stvoky miest, kde by sa človek mohol ocitnúž. Mne to bolo ale jedno. Mne spoločnosť nevadila, ale vždy som tak nejak mala radšej samotu. Zamyslela som sa. Už dva dni som preč z domova. Nie, že by mi to nejako vadilo, ale bolo to...také...iné. Konečne mi nemohol nik kecať do toho, čo môžem a čo nie. Konečne som si mohla robiť všetko podľa seba a robiť si čo som chcela. K tomu ale patrila aj dávka zodpovednosti, pretože som bola zodpovedná za to, čo urobím. Predsa len človek nemôže byť úplne slobodný, nech už žije kdekoľvek. Stále ho niečo obmedzuje. Na druhú stranu, sloboda bola vasltne jedna veľká zodpovednosť. Ak človek chcel by slobodný, musel sa naučiť byť aj zodpovedný, inak to mohlo robiť ozaj veľké škody. A práve preto človek nebol úplne slobodný, stále tu boli zákony, ktoré sme museli dodržiavať a za neuposlúchnutie bol daný trest. Vzato kolem a kolem, jediný, kto bol na svete slobodný, boli zvieratá. Tým nemohol nikto nič, ale ony na rozdiel od nás stále zvádzali boj o prežitie.
Z lesa som vyšla na lúku, čo bolo jedno veľké priestranstvo. Zastavila som sa a zhlboka sa nadýchla. Následne som pokračovala ďalej. Kráčala som niekoľko minút a les už bol v nedohľadne. Naokolo bola len rovná alebo mierne zvrásnená krajina. Predsa som ale v diaľke zazrela strom. Uvoľneným tempom som namierila k nemu. Keď som sa ocitla bližšie, uvidela som osobu, ktorá pri ňom sedela a keď som prišla ešte bližšie, zistila som, že je to Angelika. „Ahoj, Ang,“ pozdravila som ju. Asi jediná osoba, ktorá mi tu zatiaľ bola najsympatickejšia.

„Aha,“ bolo jediné, čo som povedala. „Ahoj,“ rozlúčila som sa a išla som si trochu poplávať. Po chvíli som ale vyšla z vody, osušila som sa a odišla som späť na izbu.

>>> izba č.6

Zlý diablik, uškrnula som sa v duchu. Zaujímalo by ma, čo bolo na tom pravdy. Nemala som ale žiadnu chuť ju nejakým spôsobom provokovať. „Ja som z Ameriky, Montana. Ak Taynis niečo znamená, to už sa asi nikdy nedozviem a Anderson, je len Anderson,“ tvárou mi prebehol pobavený výraz. To ju z toho stáleho usmievania nebolí tvár? prebehlo my mysľou. Asi nie, možno už bola tak vycvičená, že to brala ako samozrejmosť. Nad tým sa mi v očiach pobavene zablyslo. „Si tu sama alebo s rodičmi?“ opýtala som sa len tak, čo trochu podtrhoval môj mierne ľahostajný tón, ktorý tak dával najavo, že či mi to povie alebo nie, mne to bude každoádne jedno.

Moje oči sa znormálnili, už neboli také temné a aj zreničky sa mi viac rozšírili. Oheň v mojom vnútri síce ešte nezhasol, ale maal šťastie, pretože sa ešte úplne nerozohnil, takžet teraz z neho zostal už len plamienok. Upokojila som sa, ale stále mi prišla taká...divná a celkom tak trochu vlezlá. Svoje myšlienky som si ale nechala výlučne len pre seba, ako vždy. Keď mi povedala, že sa so mnou cíti dobre, rázne som prikývla. „Odkiaľ pochádzaš?“ spýtala som sa už normálnym tónom, aby sa konverzácia nezastavila, ak sa to teda konverzáciou dalo nazvať. Priplávala som k stene bazénu, dostala som nohy na podlahu a oprela som sa o stenu. „Ako sa voláš?“ pozrela som sa na ňu. Ak ona vedela moje meno, ja by som zas rada vedela to jej.

Zrazu mi začala hovoriť o sebe. Počúvala som, ale moje oči sa ešte viac zúžili. Keď mi však absolútne normálnym tónom pvoedala, že jej mám niečo o sebe povedať ja, zorničky sa mi rozšírili, ale vzápätí sa mi opäť zúžili. „Nepatrím k dôverčivým ľuďom a ten, kto si to podľa mňa ešte nezaslúži, tomu o sebe ešte nič nepoviem. To som ja,“ povedala som jej chladným tónom a vnútri mňa sa začala zbierať zlosť. Povedala t takým kľudným tónom, akoby bolo samozrejmé, že ja jej o sebe musím niečo povedať. Zaťala som zuby, ale ešte som sa držala. Moje oči potemneli o niečo viac a tentoraz to už nebola len reakcia.

Vypočula som si jej odpoveď na to, odkiaľ pozná moje meno. Zorničky sa mi znovu o čosi zúžili. Ona tam bola? Je to dosť možné, veď ak bola niekde medzi stromami, všimnúť som si ju nemusela. I tak ma to ale znepokojovalo. Nikdy som nepatrila medzi tých dôverčivých a toto bolo dosť...znepokojyvé na to, aby som jej verila o trochu menej, než každému verím na začiatku. Ani jej úsmev ma neukľudnil. Keď sa ma znova opýtala to isté, opäť som prikývla, ale už som to doplnil aj slovami: „Tak fajn.“ Moje jantárove oči trochu potemneli, ale to zatiaľ nič neznamenalo. Bola to skôr len taká reakcia.

Keď ma niekto pozdravil a vyslovil aj moje meno, okamžite som sa otočila za hlasom. Uvidela som nejaké ryšavé dievča. Privrela som oči a zorničky sa mi zúžili. „Ahoj, odkiaľ poznáš moje meno? Lebo ja teba určite nepoznám,“ spýtala som sa a naklonila som hlavu do boku, pričom som ešte viac prižmúrila oči, no potom som ich opäť rozovrela. ri jej otázke som si ju premerala, ale prikývla som. Priplávala som k nej trochu bližšie a čakala som, čo odo mňa chce. Nemala som moc rada, ak niekto vedel moje meno bez toho, aby som mu ho povedala ja osobne.

<<< izba č.6

V plavkách som došla do Wellness. Už od začiatku so sa sem chystala a tak som konečne tu. Podišla som k jednomu rázdnemu lehátku a rozrestrela som si na ňom osušku a veci. Následne som sa presunula k bazénu a skočila som doň šipku. Doma som mala krytý bazén, takže som vedela celkom slušne skákať a plávať. Ponorila som sa a vzápätí sa vynorila. Voda bola úžasná, plne ma prebrala. Nebola ani moc teplá ani moc studená.

„Aha,“ povedala som, keď mi riekla, že je zo Španielska. Naša malá hra sa nakoniec zmenila na vodnú vojnu, ale celkom ma to bavilo, keďže som sa aspoň trochu usmievala. Aspoň niečo, keď už nič. Za chvíľu sa však Dray odporúčala. „Tak, ahoj,“ pozdravila som ju a tiež som sa niekam vydala, síce som ešte nevedela kam.

>>> niekam, ešte uvidím

Usmiala som sa. "Teší ma Dray. Odkiaľ som? Pochádzam z Ameriky, presnejšie, Montana," odpovedala a hlavu som opäť zdvihla. "A ty si odkiaľ?” spýtala som sa na oplátku. Celkom ma zaujala, vyzerala ako typic teeneger. Usmiaty a príjemný na celý svet bez nejakých väčších psychických problémov. Nesúď knihu podľa obalu, pomyslela som si a v duchu sa usmiala. Pod zovňajškom mohla byť úplné iná. Zväčša to tak bolo vždy. Na jej slová o meste som prikývla. "To je pravda. Úprimne, mňa veľmi nezaujíma, prečo to tak je," uškrnula som sa. Keď na mňa vyslala pár kvapiek vody, s pobaveným výrazom som jej to oplatila, avšak s väčšou dávkou.

Súhlasne som prikývla. "To hej, krásne. Dnešok sa fakt vydaril," riekla som a zoskočila som z kameňa dole. Podišla som bližšie k dievčine a asi dva metre od nej som sa zastavila a čupla si. "Toto je celkom zvláštne jazero. Ešte som nevidela takto v prírode toľko farebných kameňov pokope. Celé mestečko na mňa však vplýva tak zvláštne," pobavene som sa uškrnula. "Mimochodom, som Taynis a ty?" pozrela som na ňu a zaklonila som hlavu do boku ako to robia psy alebo vlci. Bolo to také moje typické gesto, keď som sa na niečo pýtala alebo som niečo nechápala.