Příspěvky uživatele

<<< les Lairë

Sav pelášila dosť rýchlo a tak mi robilo menší problém ju sledovať. ráve preto som došla o niečo neskôr ako ona. Občasne som išla len podľa jej pachu, ktorý nebolo ťažké sledovať. Na cintoríne ani okolo neho som ešte neprechádzala, takže som nevedela, kde sa nachádza. Išla som po Sav ale najrýchlejšie, ako som vedela, ale tak, aby som bola toto tempo udržať dlhší čas. Tak sa predo mnou objavila brána, ktorá viedla na cintorín. Spomalila som a ďalej som už išla krokom. Nemala som z tohto miesta dobrý pocit. Očami som obhliadala okolie, čo tu na mňa niečo nevyskočí alebo nezaútočí. Srsť hore na krku som mala naježenú a pre istotu som mala vycenené zoby. Cítila som Savannin pach, ale aj nejakých dvoch ďalších ľudí. Tie dva achy sa ťahali tým istým smerom ako ten Savannin, hlabšie do cintorína. Čím ďalej som šla, tým tu bola tá atmosféra temnejšia. Sem už hádam ani normálni ľudia nechodia.
Došla som k Sav a posadila som sa vedľa nej. Prestala som ceniť zuby, ale srsť som mala naježenú furt. Neďaleko nás bola žiara, ktorá tu bola skoro ako maják, akurát sa neotáčala. Že by to bolo to božstvo, čo ma vtedy naviedlo do brlohu? Dosť sa tomu podobalo, ale nebola som si istá. Aaa, ešte len druhý deň som vo svojej novej koži a už tu je nejaký problém. Taký pech mám hádam len ja, odfrkla som si v duchu. Potom som pozornosť presunula na tie dve osoby, čo tu boli. Jeden bol muž, ktorý bol dosť bledý a druhá žena...Angelika?! Čo tá tu robí? Bola som momentálne rada, že som v tejto podobe, takže nevedela, že som to ja. Tem muž bol ale zvláštny a niečo mi našepkávalo, že nie je tak úplne normálny...asi. Vánok ku mne zavial ďalší pach a ja som sa otočila smerom za ním. Uvidela som ďalšiu dievčinu. Oni asi nie sú obyčajný ľudia, však? opýtala som sa Sav. Inak by tu hádam neboli a netvárili sa úlne normálne pri pohľade na dvoch obrovských vlkov a neznámu žiaru.

Sklonila som hlavu a pozrela sa na Sav, ktorá ku mne prišla. Na jej rekaciu na moje podpichnutie som sa zazubila. Rada by som niekedy videla, sko Sav niekomu zráža hrebienok. Mohla by to byť super podívaná, to hej. Vzrušenie z lovu už viac-menej zo mňa opadlo a ja som vlčicu trochu zatlačila dozadu, aby som sa zas ja mohla ujať kontroly. Na jej ďalšie slová som nič nepovedala, len som sa pustila do muflonice. Nebola zlá, ale bola cítiť jej staroba. Bolo už totiž také...tvrdšie, suchšie. I tak však nebolo é a ja som s chuťou trhala mäso na kusy. Nasýtila som sa a oblizla si papulu, aby som ju nemala od krvi, i s čumákom. Teraz som už nemala. Spokojne som švihla chvostom. Spokojná, spokojná, odpovedala som na jen otázku. Veľmi spokojná. Podľa mňa sa mi to celkom fajn podarilo, teda, na prvý lov. Vyšla som len s malým škrábancom, ktorý už zaschol a skrz kožuch to nebolo ani vidieť. Zrazu mi ale v mysli prehovoril hlas a navádzal ma k tomu, aby som šla na cintorín. Mňa ale zaujímalo, kto to bol, aby s nami dokázal komunikovať aj takto. Sav to nebola určite a ďalší vlkolak tu už nebol. Čo zlé sa ale stalo? pomyslela som si. Sav ticho zavrčala a ja som jej tiež odpoveda tichým zavrčaním. Sav sa niekam rozbehla, asi na ten cintorín a ja som ju nasledovala.

>>> Hřbitov

// Aha, no, tak to mi tak trochu ušlo. Ospravedlňujem sa, ale ja sa vždy pri hre v týchto veciach občas seknem, jednoducho na to akosik nepomyslím. Zistila som ale, že môžu mať malé rôžiky, dlhé 16 cm, takže som to prepísala na to :)

<<< Doupě vlkodlaků Étte

Dobehli sme do lesa s moje laby sa tak dotkli tunajšej zeme. Zhlboka som sa nadýchla a na chvíľu som zadržala dych. Vychutnávala som si ten lesný vzduch, ktorý tu panoval a ktorý ďaka mojim zmyslom bol teraz omnoho výraznejší. Cítila som v ňom vôňu stromov, rastlín a aj nejakých tých zvieratok naokolo. Zhlboka som vydýchla a ja som cítila, akoby sa vlčica vo mne najradšej rozbehla viac do lesa. Tak trochu som v jej tom vadila ja, pretože som predsa len mala o niečo viac kontroly ako ona. Usmiala som sa na Sav, pri jej škádlivej otázke. Možno aj hej, mohla by som sa nad vami potom povyšovať, podpichla som ju mierne. Vypočula som si jej ďalšie slová a chápavo som pokývala hlavou. Sme ľudia, akurát toho vieme o trochu viac, zazubila som sa na ňu. Následne Sav začala vetriť. Napodobila som ju a zdvihla som ňufák do výšky. Musela som sa naučiť používať svoj čuch. Zavetrila som, ale chvíľu mi trvalo, až som oddelila od zvyšku ten správny pach. To už bola Sav v pohybe. Nasledovala som ju a išla som v rovnakom postoji ako ona. Rázne som prikývla na jej varovanie a prikrčene som ju nasledovala. Po čase sme konečne našli stádo muflonov. Teda, skôr ho našla Sav. Prilipla som čo najviac k zemi. Neviem, či to malo nejakú cenu, ale hádam áno. Pohľadom som prechádzala stádo a čakala na Savinnine inštrukcie. Z niektorých dokumentárnych filmov som vedela, že ako korisť si je najvhodnejšie vybrať slabšie, staršie jedince, prípadne zranené. Pri mladých a silných bolo totiž väčšie riziko utŕženia rán. Ešte keď muflóni mali pekne ostré rohy natočené dopredu. Mladé ich mali ostré a zdravé, no starí ich mali slabšie a už aj tupšie. Rada som sa pozerala ns podobné filmy a teraz mi to prinieslo aj nejaký úžitok. Sav prehovorila a ja som pohľadom vyhľadala onú starú muflonicu. Našla som ju a prikývla.
Prikrčila som sa ešte viac a švihla som chvostom. Nehodlala som nič skúšať, hodlala som načúvať len svojim prirodzeným inštinktom. Práve preto som prenechala väčšiu kontrolu vlčici. Tá sa toho s radosťou ujala a hneď som tak vedela, čo mšm robiť. Inštinktit mi to zavelil. Prikladla som sa čo najtichšie k muflonici. Keď zdvihla hlavu a začala sa obzerať, zastala som. Keď hlavu opäť sklonila, začala som sa plichtiť ďalej. Omylom som ale stúpila na konárik a ten praskol. Sakra, zakliala som v duchu. Muflonica si ma tentoraz všimla a rozutekala sa preč. Zavrčala som, vyskočila z trávy a rozbehla sa za ňou. Mierila smerom k stádu, preto som ju obehla okolo a nasmerovala som ju na opačnú stranu, čo najďalej od stáda. Tak mi velil inštinktit. Podarilo sa mi to a ja som ju tak hnala smerom do lesa. Prenasledovala som ju, ale medzi stromami ju bolo ťažké dohnať. Všimla som si ale, že jej narozdiel odo mňa, po chvíli začali dochádzať sily a spomalovala. Vybehli sme na menšiu mýtinu. Tu sme sa obi dve zastavili. Zostala som stáť naširoko rozkročená, zuby vycenené a vrčala som. Muflonica sa mi otočila čelom a hodlala sa brániť. To som vyčítala z jej postoja. Divoko som švihala chvostom, vlčica ma plne ovládla a vzrušenie z lovu s ňou. Rozbehla som sa naproti muflonici, ktorá sa ku mne rozbehla tiež. Nedobre som ale odhadla vzdialenosť a len tak tak som uskočila. I tak sa jej sa ale podarilo urobiť mi jej rôžikom menší škrábanec. Mrcha, pomyslela som si. Opäť som sa k nej rozbehla a opäť som bola nútená uskočiť. Tentoraz som vyšla bez škrábanca. Teraz to už vyjde, povedala som si a zas som sa rozbehla. Kúsok pred ňou som ale uskočila do boku, dopadla som na zem a hneď som sa otočila k nej. Než to stihla spraviť ona, vyskočila som na ňu a svojou plnou váhou som ju povalila. Keď bola konečne na zemi, zdvihla som sa z nej a zakusla som sa jej do krku. Stisla som silno čeľuste a trhla som hlavou. Muflonica mi v papuli ochabla a ja som ju pustila na zem. Zdvihla som hlavu do výšky a víťazoslávne som zavyla na znak úspechu prvého lovu...

// hádam je to ok

Z sebeobhliadania som presunula pozronosť k Sav, ktorá mi odpovedala na moje predošlé otázky. Takže sme predsa len boli smrteľný ako ľudia. Prišlo mi to fakt trochu nefér, ale že by mi to vyložene vadilo, to som povedať nemohla. Život nie je fér, to som sa už naučila dávno a to v mnohých ohľadoch. Hold, musel sa to človek naučiť prijať tak, ako to je a ak as to dalo, usmerniť svoj život čo najviac podľa toho, ako sme to chceli. Nebola som totiž najväčším zástancom toho, že osud už je daný. Možno tak trochu áno, ale i tak najviac záleží na našich rozhodnutiach. A tie niekedy ľutujeme a inokedy si blahoželáme, že sme spravili dobre. Tak ako ja včera, keď som sem prišla. Byť vlkolakom a môcť sa premeniť do tejto podoby bolo niečo fakt úžasné. Aspoň z môjho pohľadu hej. Posadila som sa a ďalej som Sav počúvala. Tentoraz mi zas odpovedal na otázku ohľadom Lovcov. Potešene som švihla chvostom, keď som zistila, že tí lovci lovia len upírov a nie nás. Dobre im tak, neodpustila som si aspoň v mysli. Tým pijaviciam to patrilo, nech už si myslel kto chcel čo chcel. Na to, že to poznáme som prikývla. Mier znamenal, že opäť medzi sebou nevyvolajú nejakú veľkú vojnu ale šarvátky a istú nevraživosť, to opadne len málokedy. Najviac som však našpricovala k Sav uši, keď mi odpovedala na moju poslednú otázku. Ako som predpoklada, čistokrvní vlkolaci boli vzácní. Takže aj ja som jedna z tých vzácnosti? otázala som sa a hrdo sa vypjala. Samozrejme, v mojom tóne bol cítiť nádych humoru, takže bolo jasné, že to skôr myslím len tak, nie že by som teraz mala byť nejaká pyšná. To nebol môj štýl. Posmutnele som ale sklopila oči, keď som zistila, že moja matka redsa len mohla žiť...možno. Opäť som ich ale vmžiku zdvihla a smútok zmizol. Nemalo cenu sa nad tým trápiť, už to i tak nezmením. Minulosť zostane minulosťou a nikto by sa ňou nemal zaoberať príliš dlho. Nikdy to totiž nevedie k pokoju duše.
Pozrela som sa na Ann, ktorá sa ku mne priblížila trochu váhavými krokmi. Samozrejme, ešte nebola zvyknutá na to byť v tejto podobe. Nie, že by som ja bola v tej svojej nejako dlho, ale mne už od začiatku nerobilo skoro žiadny problém svoje telo ovládať. Samozrejme, každý sme iný a každému to ide inak. Navyše, ona bola zmenená, tak to mohlo mať na to nejaký vplyv, ale to bol len môj názor. Teší ma Ann, ja som Taynis, Taynis Anderson, predstavila som sa jej naoplátku. Ja som z USA, Montana, ak chceš presnejšie, zazubila som sa na ňu. Keď mi ona ovedala svoj pôvod, mne nerobilo problém povedať ten svoj. Na tom predsa nijako nezáležalo, či ho bude vedieť alebo nie. Keď sa Sav postavila, postavila som sa aj ja. Blysla som naposledy po Ann pohľadom a rozbehla som sa dohnať Sa v a spoločne s ňou zamieriť do lesa.

>>> Les Lairë

Usmiala som sa, keď povedala, že jej to nevadí a dokedy si sem neprinesiem veci, môžem si ich kľudne požičiať. Preto som sa priala ešte o niečo viac, aby som sa už mohla vrátiť do hotela a zobrať si svoje veci sem. Nerada som bola na niekom závislá, nech už to bolo pre hocičo. Jednoducho som to moc nemusela. Pozerala som na Ann, ktorú obchvátili horúčky. Ech, nech už to má rýchlo za sebou. Nechce sa mi tu kvôli nej dlho čakať na svoj prvý lov, pomyslela som si. Zväčša som nebola taká netolerantná, ale teraz tomu bolo akosik inak a mňa to popravde veľmi netrápilo. Možno preto ma nenapadlo, že to je spôsobené vlčicou vo mne. Presunula som pohľad na Sav, keď mi odpovedala na moju otázku ohľadom nesmrteľnosti. "Nechcelo by sa mi žiť večne, po čase by to bola nuda a neviem, či by som chcela stále vidieť umierať ľudí, ktorí som videla ako deti, pričom sa mňa tok času sebemenšie nedotkne," riekla som zamyslene. "Takže sa dožívame rovnako, ako ľudia?" dodala som ďalšiu otázku. Mohli by sme sa dožívať aspoň o niečo dlhšie než oni. Upíry boli predsa nesmrteľní, to by potom nebolo tak úplne fér. No príroda si i tak všetko zariaďovala podľa seba. A tí lovci...kto to vlastne boli? "Čo su vlastne zač tí lovci?" položila som jej ďalšiu otázku. O ničom podobnom som ešte totiž nepočula. Že by lovili nás a upírov? bola prvá myšlienka, ktorá ma napadla. Nechcela som robiť ale predčasné závery a tak som počkala na Savanninu odpoveď. Následne som si vypočula jej krátke rozprávanie o dávnej minulosti vlkolakov. Teda, aspoň o časti. Mierne nahnevane a opovrhlivo som si odfrkla. Tak upíry nás zotročovali a keď sme im už neboli dobrí, tak nás chceli zabiť? Zmetkovia jedni, pomyslela som si rozhorčene. Len aby raz oni neboli zotročení. "Nikdy sa mi tie pijavice nepáčili, nech už ich vo filmoch zobrazovali akokoľvek dobrých, povedala som s úškrnom. Je dobre vedieť, že ich budem môct neznášať naďalej a teraz mám k tomu o dôvod viac. "Rada si potom tú knihu prečítam," odpovedala som. Dúfala som, že sa k tomu dostanem čo najskôr. Už len jedna vec ma tak trochu trápila a chcels by som vedieť odpoveď na ňu. "Sú čistokrvný vlkolaci vzácni? Otec mi tuším raz hovoril, že pôrod vlkolaka je vraj náročný a zväčša umrie matka aj s dieťatom. A ak aj dieťa prežije, matka je tak vyčerpaná, že i tak umrie. Nevieš, čo je na tom pravdy?" položila som jej poslednú otázku, ktorú som momentálne chcela vedieť najviac. Chcela som vedieť, či bola matkina smrť nezvratná alebo ešte relatívnym spôsobom mohla žiť. ”Vieš, predtým si povedala, že kebyže máme prežívať len čistokrvne, tak už by sme vymreli," dodala som na vysvetlenie. Ten druhý dôvod prečo to chcem vedieť som už neudala. Znova som sa nespokojne zavrtela. Nemohla som si zvyknúť na to, že vo mne je aj tá druhá. Bol to strašný nezvyk.
Večer pokročil a už bol deň. Ann premenu prežila a na gauči teraz ležal vlk s krémovou srsťou. Zišla z gauča a obhliadla sa v zrkadle. Sav sa tiež zmenila a štekotom mi dala najavo, že sa mám zmeniť...znova. Vzdychla som si a mierne neochotne som to urobila. Prikrčila som sa k zemi a dala som pokyn k premene. Moje vlčie ja sa okamžite začalo drať na povrch a ja som tak čoskoro bola opäť na všetkých štyroch. Bolo mi ľúto toho oblečenia, ale aspoň konečne pôjdem na svoj prvý lov a dokončím tak premenu. Opäť som sa tak trochu poobzerala. Zistila som, že sa veľkosťou radím skôr k tým statnejším vlkom, no i tak mi nechýbala elegancia vlčice a na obratnosti mi moje proporcie tiež neuberali. Aspoň to tak nevypadalo. Jednoducho som nevypadala na žiadnu krehotinku a to ma tešilo.

Obnažila som zúbky v miernom úsmeve, keď mi Sav oznámila, že po Anninej premene pôjdeme na môj prvý lov a tak dokončíme moju premenu. To mi aspoň trochu zdvihlo náladu. Už aby mala Ann svoju premenu za sebou. Myslím, že aj ona si to asi praje, preletelo mi mysľou. V žiadnom prípade som jej tieto okamihy nezávidela. Ležať v bolestiach a horúčke...no, nič moc. Byť vlkolakom od narodenia je v tomto ohľade fakt obrovská výhoda. Moje bolesti pri premene boli asi nič, oproti tomu, čo teraz čaká Ann. Sav odišla a ja som tak zostala s Ann sama. Zostala som pri nej sedieť a pečlivo som ju pozorovala. Keď Sav opäť prišla, bola vo svojej ľudskej podobe. Napadlo ma, že aj ja už by som sa mohla zmeniť. Odbehla som teda preč, nájsť Savanninu izbu. Chvíľu mi to trvalo, ale našla som ju. Vošla som dnu a tam som sa premenila späť do mojej ľudskej podoby. Tentoraz to už nebolo také zlé, ako to bolo po prvý raz. Keď som dokončila premenu, vybrala som si zo Savanninej skrine nejaké veci a obliekla si ich. Vyšla som z izby a namierila som si to späť do obývačky. Bolo trochu zvláštne byť opäť na dvoch, ale bol to fakt len nezvyk. Teraz som ale mala pocit, že už nie som sama, akoby som mala v sebe ďalšiu bytosť, myseľ, ktorá sa tak nejak zmiešala s tou mojou. Jedno, ale stále sme tak trochu boli oddelené. Moje vlčie ja, ktoré vo mne doteraz spalo a dnes sa konečne prebudilo. Bol to zvláštny, ale pre mňa vzácny pocit. Konečne som to, čím som mala byť.
Došla som späť do obývačky a sadla si do kresla. Nohy som si dala hore k sebe. ”Dúfam že neva, ak som si požičiala tvoje veci, povedala som, zamyslele na pozerajúc na Ann. "Sav, sú vlkolaci nesmrteľný?" spýtala som sa. Toto by ma naozaj zaujímalo, či sme nesmrteľný alebo nie. O tomto sa totiž otec v žiadnom zo svojich rozprávaní nezmienil. Pozrela som sa na svoju Alfu. "Akú majú vlkolaci vlastne históriu?" položila som jej ďalšiu otázku. Prirodzene, chcela by som o nás zistiť čo najviac.

Všimla som si Savinniné spokojné švihnutie chvostom a tak som po nej zvesela zablysla pohľadom. Keď ma oslovila skrz myšlienky, pozrela som sa pokojne na ňu, avšak v mysli som bola prekvapená. Vlkolaci vo vlčej podobe dokážu medzi sebou komunikovať myšlienkami? To bolo potom fakt super a bolo to aj celkom praktické. Zdalo sa, že aj vlkolaci majú svoje schopnosti. Po jej slovách som nespokojne hlasito vydýchla, čo malo byť vlastne ekvivalent vzdychu. Nechcelo sa mi trčať len tu, ale vedela som, že nemám na výber. Musím Sav počúvať, ale i tak mi neušlo menšie zavrčanie. Dobre, riekla som nespokojným tónom. Veď, komu by sa chcelo trčať stále tu? A koľko bude trvať, až si navyknem na svoje vlčie ja? spýtala som sa. Toto by ma zaujímalo, pretože ak to budú dni, tak mi to na dnešný deň asi riadne skazí náladu. A komu by nie? Vlk, to bola sloboda, ktorú som milovala už redtým a nie ešte ako vlkolak. Zdržovať sa stále na jednom mieste, to by skazilo náladu hádam každému vlkovi. Veď to je ako držať zviera v klietke. Musela som ale poslúchnuť. Aspoň tu ale nebudem sama, pomyslela som si. Predpokladala som, že Sav tu istotne zostane a tak sa budeme aspoň môcť povyprávať a trochu sa spoznať. Ann bude pre dnešok asi len spať, takže i tak nič lepšieho nebudeme mať na práci, než ju strážiť. Trošku mi to pozdvihlo náladu, ale o moc nie.
Na jej ďalšie slová som len rázne prikývla, no už som nič neovedala. Nemala som čo, všetkomu som rozumela. Premením sa až za chvíľu, predsa som dodala. Presunula som pohľad na Ann, ktorá si ľahla a pripravila Sav ruku na kusnutie.

//jajajaj... tady to taky žije :333 Nestíhám číst všechno :333 Nicholas

Prechádzala som sa okolo domu a jemne som pri tom pošvihávala chvostom. Do nosa mi občasne udierali rôzne pachy, ale keďže tu veľa osôb nechodilo, nebolo to až také hrozné. V lese alebo kde to bude asi horšie, keďže tam bolo určite viac pachov. Teraz však pofukoval aj čo chvíľa vetrík, takže občas pachy rozháňal, ale niekedy aj nejaké privial. Tak či onak, bolo úžasné mať tak zostrené zmysli. Teraz som videla v tme rovnako dobre ako cez deň, možno aj lepšie. Bola som schopná zachytiť i ten sebemenší zvuk alebo pach. Pri tých hlasnejších zvukoch mi uši rady zacukali onným smerom, odkiaľ zvuk prišiel. Teraz som už chápala, prečo to psy robili. Bola to však super výhoda, takto stáčať uši. Tie sa mi zrazu samovoľne stočili za výkrikom môjho mena. Teda, bolo to zavolanie a hlas nepochybne patril Savannah.
Otočila som sa a vydala sa späť do domu. Vyšla som hore na verandu a následne som vošla dovnútra. Pri pohovke sedel ďaší vlk, Sav. Bola rovnako čierna ako ja, avšak výzorovo sme boli úplne odlišné, to bolo patrné na prvý pohľad. Keďže sa premenila, usúdila som že sa Ann rozhodla pre premenu. Správna voľba, pomyslela som si. Podišla som k nim a posadila sa vedľa Sav.

Celkom som Ann chápala. Pre ňu to muselo byť ako v blázinci. Objaví sa vám nejaká vyššia bytosť, pošle vás do, na prvý pohľad, zpola rozpadnutého domu a tam vám zrazu niekto povie, že sa máte stať vlkolakom alebo že už ním ste. Presne ako sa to stalo mne. Zo začiatku to fakt bolo divné, ale niečo, možno inštikt, mi hovoril, že má pravdu. Navyše, každý na podobné veci reaguje inak. Ja som sa ako vlkolakom narodila a keď už som ním teda bola, chcela som ním byť naplno. Pre človeka to však muselo byť dosť šokujúce, možno an viac než len dosť. Našpricovala som uši k Savannah, keď povedala, že okrem nás existujú aj upíry a lovci. To bolo však celkom pochopiteľné. Keď už boli vlkolaci, tak prečo nie aj upíry, lovci a čo ja viem čo ďalšieho. Zamyslela som sa nad tými lovcami. Čo boli zač? Skúsila som si spomenúť, či mi o nich otec nevyprával, ale nič. Hádam sa potom so Sav ešte porozprávam. Vypočula som si aj jej ďalšie slová. Tak som zistila, že tá bytosť sa volala Božstvo a aj to, že Ann bude mať dosť hrúznu premenu. Opäť som všetkému možněmu ďakovala, že som vlkolak od narodenia a tak som sa ním mohla stať naplno skoro v okamžiku. Svojím spôsobom za päť minút.
Už ma to tu veľmi nebavilo sedieť. Preto som sa postavila, prešla som okolo gauča a vyšla som von na verandu. Zošla som po schodoch dolu a dala som sa na obhlidku okolia. V tichosti som našľapovala a moja naprosto čierna srsť splýva s okolnou nocou, teda, pokiaľ ma neosvietil mesiac, ktorý sem tam vykukoval spoza oblakov. Zdvihla som hlavu a pozrela sa naň. Z vlčieho pohľadu bol tak krásny. Pritisla som uši k hlave a ťahavo som zavyla do noci...

Vycenila som zuby, keď použila na odpoveď drzý a trúfalý tón hlasu. Tak jej sa dostane takejto pocty a ona je na Sav ešte drzá? Taká nehorázna urážka. Zostala som ale sedieť, nepomohla som sa ani o piaď. Vedela som, že je to len reakcia človeka na niečo, čo bolo vždy v príbehoch vylíčené ako niečo zlého. A väčšina ľudí sa bála neznámeho. Vedela som aj, že Sav by si s ňou poradila aj sama, preto som nič nespravila. Už som ani nezavrčala, len som trochu cenila zúbky, teda skôr tesáky. Po chvíli som s tým prestala. Sav pokračovala a po poslednej otázke sa odmlčala. Pozrela sa na pohár s jej krvou a potom na mňa. Sklonila som mierne hlavu a posmutnele som pozrela na zem. Ľudia by v nás vždy videli skôr len netvory, tým som si bola istá. Ja som ale bola nesmierne rada a pyšná na to, že som vlastne vlkolakom od narodenia. Nikdy som človekom nebola a už ani nikdy nebudem. Za to som bola nesmierne rada. Ani neviete ako. I ja som Savannah počúvala. Chcela som sa predsa o svojom druhu dozvedieť čo najviac. Najpozornejšie som počúvala, keď odpovedala Ann na otázku ohľadom rodiny a pod. Pri jej odpovedi ma napadlo, že ja sa s otcom hádam stretnúť budem môcť. Veď, on bol tiež vlkolak a podľa mňa by mal vedieť o tom, že už aj sa dokážem meniť a že mám aj vlastnú svorku. To, čo povedala mi však vyhovovalo. Ja som sem prišla žiť nový život, takže pre mňa to nebude problém. I tak som mala zopár otázok, ale musela som počkať, až sa premením späť. Paradoxne, sa mi zatiaľ späť meniť veľmi nechcelo.

Dievčina sa zarazila a zo strachom v očiach cúvla o niekoľko krokov. To, prečo tu je, zaujímalo celkom aj mňa, hlavne ak bola človekom. Podľa všetkého sa asi mala tiež pridať do našich radov. Jej posledná otázka mi zarezonovala v ušiach a hlavne to posledné slovo, "netvor". Nie, ona nebola žiadny netvor, ona bola vlkolak!!! Uši som pritisla k hlave a hlbokým hrdelným hlasom som na ňu zavrčala. Bolo jasne cítiť, že to bolo varovné vrčanie. Bohužiaľ, síce mi moja povaha a ľudskosť ostala, primiešala sa do toho aj vlčia stránka a samozrejme, moja hrdosť sa tak zvýšila. V tom prípade ma tu žiadny ľudský červík nebude nazývať netvorom! Ak bude jednou z nás, uvidíme, či si potom bude pripadať ako netvor. Bola by som jej to najradšej povedala, ale nemohla som. Keď prehovorila Sav, presunula som pohľad k nej a na znak toho, že chápem, som opäť švihla chvostom. Dievčinu som prepichla ľadovým pohľadom mojich šedých očí, keďže boli viac do šeda, ako do hneda. Tá farba ešte viac podtrhovala chladný pohľad. V ľudskej podobe by som si to možno až tak nevzala, ale teraz bohužiaľ áno. Vlčia hrdosť to nepustila.
Otočila som sa a odišla som z obývačky. Ujala som sa prehliadky domu a tak som sa prechádzala po každej chodbe, na akú som tu narazila. Pohyb mi šiel prirodzene sám od seba. Asi to bolo tým, že som bola vlkolakom od narodenia. Moja krv totiž taká bola. Prechádzala som ale len prízemým, hore som nešla. Tam radšej pôjdem v mojej ľudskej podobe. Na prízemý toho veľmi nebolo a tak som sa čoskoro opäť ocitla v obývačke. Našla som si výhodné miestečko, odkiaľ som mala dobrý výhľad na celú miestnosť a posadila sa. Zostala som hrdo vystretá, takže som vyzerala ako strážca. Sav akurát Ann vysvetlovala, prečo som tu. V jej predchodzích slov som zistila, že sa tá človečina volá Ann. Neprítomne som počúvala. Až teraz ma totiž napadlo, že ja som vlastne nikdy nebola človekom. Vďaka rodičom a ich krvi som bola vždy vlkolakom, akurát som sa nemohla premeniť. Na to sa asi musí napiť krvi svojej alfy. Vedela som, že Sav je moja alfa a ja som bola pripravená ju počúvať.
Keď som zistila, že hovorí ku mne, vrátila som sa späť do reality a pozrela sa na ňu. Prikývla som a potom som zas pohľad presunula k Ann. Bola som zvedavá, či prijme Savannahinu ponuku. Podľa mňa by nemala váhať. Toto bolo niečo úžasné a zažiť to môže len málokto.

Na jej slová som sa pousmiala. „Asi máš pravdu,“ súhlasila som. Možno ju pred tým chcel chrániť, možno to bolo kvôli jeho matke alebo čo. Každopádne, asi na to akt nejaký dôvod mal a možno ani nie. Veď, ak ma niekedy príde navštíviť, tak sa ho to určite spýtam. Mohla by som mu síce napísať mail, ale toto bolo lepšie riešiť osobne. Stále ma však trochu štvalo, že mi to nepovedal. Nechala som ju vzieť mi pohár z ruky a keď mi rukou naznačila, aby som sa postavila, poslúchla som ju. „Všetko je niečo za niečo,“ pousmiala som sa trochu ironicky. Bolo to tak. Nič nie je zadarmo. I tak som však cítila nával vzrušenia, ktorý sa o chvíľu určie vytratí. Opätovala som Savannah úsmev na na jej gesto so zaťatou peťou som prikývla. Zrazu sa mi však gestom ospravedlnila a odbehla k dverám.
A v tom to prišlo. Zo začiatku to nebolo nič, len menšie bolesti, keď moje bunky ešte len štartovali. To sa však ani nie o minutu zmenilo a bolesti s kŕčmi nabrali na neuveriteľnej intezite. Čupla som si k zemi a jednou rukou som sa oprela o podlahu. Cítila som sa ako v jednom ohni. Cítila som každú jednu časť svojho tela, ako sa mení z ľudskej na vlčiu. Každý sval, kosť i maličká bunka, to všetko sa teraz menilo. Mala som saťaté zuby, ale nekričala som. Síce som bola v obrovských bolestiach, nedokázala som kričať. No z očí mi vyhŕkli slzy, ktoré mi začali stekať po tváry. Tým som sa neubránila, no boli to slzy bolesti. Nič okolo seba som nevnímala, snažila som sa nevnímať ani bolesť, snažiac sa ju tak trochu stíšiť. Mierne to zafungovalo, ale i tak to bolo zanedbateľné percento. Preto som tak nemala ani potuchy o tom, že so Savannah tu je ďalšie dievča a momentálne by ma to aj tak netrápilo. Teraz som nebola schopná myslieť na nič. Bolesti rázom začali ustupovať a prestávali mať na sile. Asi som už premenu dokončovala. Trvalo to asi päť minút, no mne to pripadalo ako večnosť.
Konečne som stála vnútri na všetkých štyroch. Prečkala som ešte posledný nával bolestnej euforie a potom ár sekúnd to, aby si môj mozog navykol na nové telo. To však trvalo len chvíľu. Zdvihla som sa a postavila som sa v obývačke v celej svojej kráse. Moja srsť bola nádherne čierna, rovnaká, ako moje vlasy, len o niečo viac pekejšia. V noci s ňou nebudem mať problém splynúť, pomyslela som si. Obzerala som sa zo všetkých strán. Čo som nemohla vidieť bolo to, že moje oči v tejto podobe majú nedú až šedú farbu. Mohla som mať tak asi 150 cm v kohútiku, možno aj trochu viac. Keď som začula dýchanie, moje jedeno ucho sa nasmerovalo tým smerom a ja som sa tam otočila. Uvidela som Sav a jedno dievča. Teraz som aj ja zo Sav cítila vlkolaka, ale tá druhá bola človek. Čo tu potom robila? Potešilo ma ale, aké mám ostré zmysli, že dokonca počujem aj dýchanie, ak nie je nejaké tiché, ale normálne. Zostala som tak pred nimi stáť v plnej výške a kráse, no na znamenie šťastia som zvesela švihla chvostom.

Využila som jej ponuky a posadila som sa na gauč. Obzerala som si miestnosť, ale vždy som sa pohľadom vrátila k nej. Bola som veľmi zvedavá, čo mi takého Savannah povie, že to chcela radšej riešiť dnu. Nad variantami som sa vôbec nezamýšľala, nemalo by to cenu a ona nemala zrovna náladu nad tým takto rozmýšlať. Keď sa Sav premiestnila k baru, svoj pohľad som nechala už len na nej. Šokovane som pozerala, ako sa porezala na zápestie a krv nechala tiecť do pohára. Normálne by som na ňu asi zakričala čo to robí a šla jej pomôcť, ale teraz som nejako vedela, že to by nebol dobrý nápad. A tak som mlčky sedela a pozerala na Sav, ktorá si pohotovo obviazala ruku. Nad jej poznámkou o rezaní som sa pousmiala. Veď, kto by to mal rád? Jedine tak nejaký psychouš, ktorý si rád sebeubližuje. Sav mi položila zvláštnu otázku a ja som tak zaklonila hlavu do boku. Bez tohobu sa to jednoducho nezaobišlo. "Prečo?" spýtala som sa, ale i tak som sa prehrabala spomienkami a niečo som našla. "Raz, keď som bola malá, otec mi o nich hovoril príbeh pred spaním. Rozprával mi o nich, popísal mi ich. Odvtedy sa mi zapáčili ako vlkolaci tak aj vlci," odpovedala som. Nechápala som ale, kam tým mieri a nač sa to pýtala. To či mi však následne povedala, naprosto otriaslo mojou bytosťou. Zostala som ako skamenelá, akurát som sa trochu triasla. Oči som mala upreté niekam na stenu a pohľad zastretý. Moji rodičia boli vlkolaci!? spýta som sa neveriacky sama seba. Síce sa tomu ťažko dalo uveriť, niekde v hĺbke svojej duše som vedela, že to tak je. Že boli vlkolaci a ja som ním tiež. Vždy som si pripadala niečim iná. I tak to bol však šok, ktorý ma naprosto ochromil, okrem triašky, ktorá ma pochytila. "Prečo mi to otec nepovedal!? Mala som právo to vedieť!" precedila som skrz zaťaté zuby. Viac ma zaujali ale jej ďalšie slová. Pozrela som na ňu, až keď bola pri mne. Prestala som sa triasť a môj pohľad bol opäť jasný. Z jej tváre som pohľad presunula na pohár v jej rukách, ktorý mi ponúkla. "Verím ti, cítim, že to tak je," riekla som a dokonca sa aj pousmiala. Na to, či mám otázky som pokrútila hlavou. Chcela som byť tým, čo moji rodičia, o tom som nemala žiadnych pochýb. Zobrala som si od nej pohár s krvou a pozrela som sa na tekutinu v ňom. Chvíľ som ju pozorovala, ale nakoniec som sa nejako premohla a napila som sa...

Dievčina sa mi predstavila ako Savannah. "Taktiež ma teší, Savannah," usmiala som sa a nechala si potriasť rukou. Keď mi ju pustila, spustila som ruku späť k telu. Usmiala som sa ešte viac, keď ma uistila, že nie som blázon a skočila k dverám. Od nej to znelo tak presvedčivo, že som to prijala. Uf, to mi odľahlo, pomyslela som si. Na psychiatrii sa mi zrovna skončiť nechcelo. Takže, ak mi teda nešibe, čo sa tu deje? prebehlo mi. Mala som ale nejakého tušáka, že sa dozviem niečo, čo so mnou otrasie. Bol to však len tušák, nič viac, takže som tomu nevenovala mnoho pozornosti. I tak mi ale trochu zovrelo žalúdok. To však napätím a zvedavosťou. Prikývla som teda na jej ponuku a vyšla som po schodoch hore na verandu. Prešla som okolo Sav s dúfaním, že na mňa vnútri nič nepadne. Keď som však vošla dovnútra, zarazene som sa obhliadala okolo seba. Vnútri to vyzeralo omnoho lepšie, vôbec do nebolo také ako to vyzeralo zvonku. Všetko tu bolo nové a moderné. Zovňajšok je len zástierka, pomyslela som si. Prečo, to som už nevedela. Otočila som sa k dverám a čakala na to, čo mi Savannah povie.