Příspěvky uživatele

Prekvapene na neho pozrela, keď zacítila v jeho tóne sklamanie a závisť. „Hádam nezávidíš,“ zasmiala sa. „Neboj, aj ja som tam zo začiatku bývala. Možno si neskôr nájdeš ubytovanie niekde inde,“ riekla a povzbudivo sa na neho usmiala. Možno sa aj ti staneš jednou z troch rás, ktorá tajne obýva toto mesto, pomyslela si. Nevedela som prečo, ale bol mi celkom sympatický. Nebol ukecaný a ani tak zvedaví ako iní, čo mne celkom vyhovovalo. Celkovo však na mňa pôsobil zvláštne, čo ma zas celkom štvalo. Nie to, že tak na mňa pôsobí, ale skôr to, že som nevedela prečo ani ako presne. Nemala som rada, keď som sa nedokázala vyznať vo svojich pocitoch. Stále to však nič nemenilo na to, že mi bol sympatický, čo sa mi u mužov veľmi často nestávalo. Teda, skoro vôbec. Možno to bolo fakt tým, že on naproti tým ostatným nebol tak doterný a otravný a nesnažil sa ma nejako zbaliť, čo bolo v mojom prípade skoro až nemožné. Ale on bol v pohode, možno by ale mohol toho povedať trochu viac, no určite som na neho nehodlala tlačiť.
Musela som sa pobavene zasmiať nad tým, ako to „neľúbi“ povedal. Ako malé dieťa, ktorému sa nepáči nová hračka. Na chvíľu sa zamyslel, keď som mu položila otázku ohľadom toho, prečo sem vlastne prišiel. Napadlo ma, že mi možno ani neodpovie, čo by mi zas neprekážalo. Nebol mi predsa povinný mi odpovedať, ak nechcel a bolo to niečo osobného. Nakoniec mi však predsa len odpovedal. Jeho odpoveď ma mierne prekvapila, pretože na tom bol, dalo by sa povedať, podobne ako ja. Síce som teraz bola vo svorke, na ktorej mi záležalo, ale to skôr zatiaľ len z povinnosti voči Sav ako alfe a voči tomu, že som vlkolak. No po citovej stránke to bolo nulové, keďže stále u mňa nemali dôveru. No, len Sav, ktorá si ma získala hneď na začiatku. To bola taká výnimka, u nej by to mohlo byť už aj na tej citovej stránke, ale inak nie. Keď sa ma na oplátku opýtal čo ja, pokrčila som plecami. „Dalo by sa povedať, že to isté. Tiež nemám nikoho a nič, na čom by mi nejako záležalo a asi ani nikoho, komu by záležalo na mne,“ riekla som odmerane. Možno znova až na Sav. Sav bola jednoducho u mňa jedna obrovská výnimka. Ju som mala rada, uznávala som ju aj ako osobu, tak aj ako alfu a relatívne mi na nej naozaj záležalo, ale keďže ona bola u mňa výnimka, tak som ju brala zvlášť. „Ja som v živote nemala nikoho, nikoho, komu by na mne záležalo a nikoho, na kom by zas záležalo mne.“ Pozrela som sa na Kima. Fakt mi s nim bolo príjemne. „Vieš o tom, že ty si prvý chalan s ktorým sa cítim fajn?“ riekla som a uchechtla som sa, ale bola v tom cítiť úprimnosť, takže som to myslela vážne. A prečo nie?

Pobavene som sa usmiala nad jeho otráveným pohľadom, ktorý venoval dopitej káve. Bohužiaľ mi neušla pozornosť keho pohľadu, no momentálne mi to vôbec nevadilo, síce to bol pohľad od chalana. Bolo mi však tak nanič, že momentálne som nemala náladu skoro na nič, takže som ho nechala, nech ma sleduje. Nikdy mi však na mne neprišlo nič zaujímavé, ale stretávala som sa s podobnými pohľadmi, takže to pre mňa nebola žiadna novinka. Keď sa však pozrel inam, nasledovala som jeho pohľad a zbadala som Sav. Pokývala som jej na pozdrav a otočila sa ku káve, ktorú som dopila. Pozrela som na Kimberlyho, keď mi položil otázku. "Nie, ja už momentálne bývam inde, ale musím si tam ísť po veci a odhlásiť sa," odvetila som. "Tebe sa ten hotel veľmi nepáči, čo?" uchechtla som sa. Jeho tón odporu bol zreteľný až-až. Usmiala som sa na neho, keď sa mi tichšie ospravedlnil. Cítila som z neho úprimnosť, čo mi vykúzlilo väčší úsmev n tvári. Mala som rada ľudí, ktorí boli úprimni. "Prečo si sem vlastne prišiel, ak to smiem vedieť?" otázala som sa a nadvihla som mierne obočie.

// pardon za krátkosť a po prípade preklepy. Písané cez mobil

Odpila som si z kávy a vzdychla si. Hlava mi prestala treštiť a celkovo ma prestala bolieť, čo ma nesmierne potešilo, pretože som už plne začala vnímať okolie. K tomu však patrilo aj vnímanie všetkých pachov a zvukov. Mať dobré zmysli nebolo vždy len prínosom, ale i tak by som to za nič nedala. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Do tváre mi spadlo zopár prameňov vlasov a tak som si rukou prehrabla vlasy, aby som ich dostala späť na miesto a potom nimi ešte trochu pohodila, než mi opäť začali lemovať tvár. Pohľad som upriamila na chalana, ktorý sa ma mňa nechápavo pozeral po mojej pochvale očí. Letmo som sa usmiala. Podľa všetkého asi rád zabúdal na fakt, že ich má dvojfarebné. Popravde, ani som sa mu nečudovala. Bol na ne zvyklí a neprišlo mu to tak neobvyklé. I tak som si však všimla že mu nie je veľmi do reči. Možno sa mu nechcelo alebo len nebol zrovna komunikatívny tip. Tak či onak, nechcela som na neho tlačiť a tak som zostala aj ja ticho. Miesto toho som si ho aspoň lepiše obzrela. Cez oko mu viedla jazva a aj pod ním mal ešte jednu malú. Možno by som sa ho aj opýtala, odkiaľ ich má, ale až neskôr. Predsa len sme ešte ani nepredstavili a on mi tak nebol povinný hovoriť niečo o svojej minulosti. A ja by som ho aj chápala, tiež som nemala rada, keď sa niekto vŕtal v tej mojej. Síce som nezažila nič zlého, ale skoro po celý život som bola sama a osamotenosť dokázala dosť bolieť. O to viac si ale potom človek vážil pút medzi svojimi blízkymi kamarátmi.
Keď sa ozval, vrátila som sa zo svojho zahĺbenia späť do reality. "Ja som tu už pár dní," povedala som mu na oplátku. Jeho odpoveď bola dost krátka a z jeho prvotného zaváhania ma niečo utvrdilo v tom, že jednoducho nie je komunikatívny tip. Na tom mne však vôvec nezáležalo. Každý sme boli iný a bez tak som nevedela, či by som sa pri tej bolesti boka dokázala sústrediť na dlhšie vety. Takže mi to prilšo celkom vhod. I tak som nikdy nemusela príliš ukecaných ľudí, ktorý by hneď chceli o vás všetko vedieť podobne, ako tá Aubree. Nakoniec sa z nej stala upírka, čo ma istým spôsobom tešilo. Len dobre, že skončila u nich. Opätovala som mu úsmev. Neviem, či si aj toto uvedomoval, ale svedčilo mu, keď sa usmial. I keď len trochu. Nahlas som mu ale nič nepovedala. "Teší ma Kimberly, ja som Taynis," predstavila som sa mu, keďže sa to patrilo. "Ty nie si príliš komunikatívny, čo?" uškrnula skm sa a uskrkla si z kávy.

Keď na mňa niekto prehovoril, zdvihla som hlavu a pozrela sa na muža vedľa mňa. Vzdychla som si. "Keby len blbý," riekla som. Čašník predo mňa položil kávu a ja som so z nej odpila. Toto boli moje najhoršie dni v živote a to boli podľa mňa všetky zlé. Na pekných pár dní som chcela mať od démonov a podobnej hávate naprostý pokoj. Bolesť hlavy trochu ustúpila a ja som tak bola schopná lepšie brať na vedomie svoje okolie. Bokom mi prešla ďalšia vlna bolesti, až ma vystrelo a zaťala som zuby. Keď odoznela, zosunula som sa dole a zhrbila sa. Dúfam že tie bolesti prestanú čo najskôr. Presunula som pohľad opäť na toho chalana a prezrela si ho. Zaujali ma jeho oči, ktoré boli dvojfarebné. S tým som sa ešte nestretla, ale neprekvapovalo ma to. Som človek meniaci sa na obrovského čierneho vlka, toto bolo oproti tomu ešte nič. "Máš zaujímavé oči. Ešte som ťa tu nevidela. Žiješ tu dlho alebo si ešte len prišiel?" spýtala som sa. Musela som sa nejako zabaviť a tak som sa rozhodla, že sa s ním trochu zakecám.

<<< Brloh vlkodlakov Étte

Ruky som mala vo vreckách a pomaly som šla cestou od domu ku kaviarni. Potrebovala som si dať jedno kafé, pretože ma začala nepríjemne bolieť hlava, do toho ma stále pri každom pohybe pobolieval bok a potrebovala som nakopnúť, aspoň na chvíľu, inak neviem či by som bola schopná odniesť si tie veci z hotela naspäť do brlohu. Po (pre mňa nekonečných minútach) som konečne stanula pred kaviarňou. Strčila som do dverí a vošla dnu. Snažila som sa ignorovať bolesť v boku a ísť normálne. Keď dokážem prežiť bolesť z premeny, tak jeden bok hádam nič nebol. Prišla som k pultu. „Jedno kafé, prosím,“ požiadala som a sadla si. Ani som si nevšimla, že som sa posadila vedľa nejakého chalana. Popravde, teraz som nebola schopná veľmi vnímať svoje okolie. Hlava mi treštila a bolo by dosť naprd. Keďže som už sedela a nehýbala sa, bok ma už toľko nebolel, ale stále to nebolo ono. Niečo mi hovorila, že i keď mi to Sav vyliečila, tá mierna jazva mi tam zostane. No čo, aspoň budem mať pamiatku. Veď s trojhlavými psami a démonmi som nebojovala každý deň. No rada si dám od toho na nejaký čas pokoj. Nebolo to nič ľahkého a určite sme tam skysli asi tak dva dni. Proste úžas. No čo, som vlkolak, v mojom živote už nebude nič normálne a ak aj hej, tak za to si budem musieť gratulovať. Oprela som pravú ruku lakťom o stôl a čelo som si oprela o dlaň. Takto nanič mi už fakt dlho nebolo.

„Len tam,“ prikývla som na jej otázku. Následne som už len sledovala, ako mi lieči moje zranenie. Keď sa začali všetky bunky, tkáne, svalstvo a koža spájať, dosť to šteklilo, ale držala som a snažila sa nesmiať. preto som sa sústredila na zelené iskričky, ktoré vyletovali z miesta mojej rany. Bolo to skoro ako utrpenie, keďže zadržovať v sebe smiech nie je najľahšie, ale nejako som to dokázala a vydržala som až do konca. Tam kde pred chvíľou bola rana zostala už len mierna jazva, ktorá opisovala dráhu drápu. Oddýchla som si a zobrala som z pohovky veci. „Myslím, že je to všetko, tak sa idem osprchovať,“ odvetila som. Prebrala som od Sav dezinfekciu, vankúšiky na rany a obväzy. Vďačne som sa na ňu usmiala a vybehla som hore. Išla som po schodoch, keď na mňa Sav zavolala. Zastavila som sa a počúvala. „Dobre,“ riekla som a pokračovala som v ceste. Hore som našla kúpeľňu a osprchovala sa. Keď som sa osušila, ošetrila som si ranu a obliekla som sa. Pozrela som sa do zrkadla a konečne som vyzerala civilizovane. Zbehla som späť dole a vydala sa do mesta. Potrebovala som sa trochu prebrať a tak som sa rozhodla zájsť do kaviarne.

>>> Kavarieň Science Café

<<< Ruina hradu Mortal

V diali sme uvideli svetlá, ktoré naznačovali, že tam leží mesto. Konečne, prebehlo mi mysľou, keď som oné svetlá zbadala. Keďže bola noc a moja srsť bola čierna ako ona, v pohode sme sa dostali k brlohu bez toho, aby nás niekto zahliadol. Vyšla som po schodoch na verandu a odtiaľ som v tesnom závese vošla za Sav dovnútra. Došla som do obývačky, kde som si sadla. Na Savannine slová som len prikývla, nechcelo sa mi odpovedať. Sav okamžite vyrazila hore a ja som sa dala aspoň do premeny. Zavrela som oči a začala som. Keďže ma už bolel bok, nejak som si z tej clekovej úmornej bolesti tela nič nerobila. Samozrejme som zatínala zuby, veď menenie kostí a kĺbov nie je len tak, ale inak som sa nemala silu bojovať s bolesťou. Našťastie premena trvala len také dve minúty a ja som tak o chvíľu stála opäť na dvoch nohách...a úplne nahá. Toto bude aspekt mojej premeny, ktorý bude preklínať do konca života, pretože si naň asi nezvyknem. Aspoň nie plne. Bok som mala slušne rozskusnutý a v ľudskej podobe vyzerala rana horšie ako v tej vlčej. V nej nebola totiž taká veľká. Skoro cez celý môj pravý bok viedla tržná rana, ktorá nebola zrovna najužšia. Veď predsa len, zub toho trojhlaváka nebol zrovna najužší. Navyše mi z rany stále tiekla krv, síce už nie tak rapídne ako predtým. Prežijem a to mi stačilo. Pozrela som sa na Ann. Tá na tom bola určite omnoho horšie ako ja. Bola celá otĺknutá a ak vyšla bez nejak zlomeniny, tak to si asi mohla gratulovať. Každopádne som dúfala, že bude v poriadku. Bokom mi prešla vlna bolesti a ja som sa zaň chytila. Momentálne mi nejak nevadilo, že budem mať ruku od krvi.
Začula som kroky, ktoré viedli dole po schodoch a hneď na to sa objavila Sav. Zobrala som do jednej ruky oblečenie a položila ho na okraj pohovky. „Ja myslím, že ho mám asi tu,“ ukázala som na svoj pravý bok a ironicky sa usmiala. Snažila som sa to tu trochu odľahčiť.

Dray sa prebrala a začala mi niečo mleť. Jedno ucho som natočila dozadu k nej, ale počúvala som ju tak len na pol ucha. Sledovala som totiž boj medzi Ang a tým psom. O chvíľu do miestnosti prišli aj ostatní. Uvidela som aj Sav s Ann, ktorú priviedla ku mne. Bokom som Ann podoprela, aby som ju udržala na nohách. Sav sa medzitým pripojila k Ang a spoločne sa snažili zabiť trojhlaváka. Pevne som dúfala, že to zvládnu a my odtiaľto už konečne vypadneme. Na jej otázku, či ju zanesiem späť tam, kde sme ju našli som rázne zavrtela hlavou. To by bolo príliš riskantné a navyše som tu musela držať Ann na nohách, pretože ak by ľahla, už by sme ju asi nepostavili. Navyše, po ceste by sme mohli stratnúť nejakých ďalších démonov a ja som nemohla riskovať, že by nás opäť dostali a to len kvôli dýke. I keby stále milión dolárov, nešla by som po ňu. Ich životy boli omnhoo dôležitejšie, keďže kvôli nim sme tu boli. Sav s Ang sa podarilo zabiť sa, avšak Ang pri tom tiež utrpela, keďže ľahla k zemi. Aspoň už ale bolo po všetkom. Nick so Stellou zobrali Nat, Sav Ang a ja som mala Dray s Ann. Sav podišla k nám a z druhej strany podoprela Ann. Dobre, vypadnime odtiaľto, riekla som a dala sa spoločne s ostatkom do pohybu. Každý jeden pohyb ma pekelne bolel, pretože bok som mala parádne rozsápaný a pri každom jednom pohybe sa mi zafarbil čerstvou krvou. Ani som však necekla. Ann bola na tom ešte horšie, ja som na tom bola ešte parádne. Našli sme cestu von bez toho, aby nás neikto napadol. Odľahlo mi, keď sme sa konečne ocitli vonku. Bola noc a spln. To sme tu skysli pekne dlho, poznamenala som.
Zastali sme a ja som si zložila Dray z chrbáta. Tá sa následne dotackala k Nickovi. Tu sme sa mohli pohodlne všetci rozísť. Vrátila som sa k Sav a Ann. Tá jej ponúkla, aby sa premenila a ona ju ovezie. Nech už sa teda Ann rozhodla akokoľvek, všetky tri sme sa vydali späť domov. Konečne.

>>> Brloh

Čakala som, kým pribehne Nick a za ten čas som bojovala s tým trojhlavým psom a všetkými silami som sa snažila ho udržať pri zemi. Samozrejme, dalo to zabrať a i tak sa mi podarilo jednou hlavou škubnúť a zahrysnúť sa mi do laby. Nezaskučala som, ale zavrčala som s riadne zaťatými zubami. Ten psisko ma zo seba zhodil a než som sa stihla postaviť, odkopol ma znova smerom k stene. Narazila som do nej tým istým bokom, na ktorom som mala hryzanec od toho trojhlaváka. Tvrdo som narazila a bok ma riadne zabolel. Trochu sa mi dokonca zahmlilo pred očami. Rana mi začala krvácať ešte viac, zato tá na labe sa mi už medzitým zahojila, keďže nebola ani zďaleka tak vážna ako tá na boku. Už som to celé chcela mať z krku a vypadnúť z tejto ruiny. Už by sme to mohli konečne dokončiť, preletelo mi hlavou. Pomaly som sa pozviechala na nohy a pozrela sa smerom, kde sa mal nachádzať ten pes. Ten už bol ale mŕtvi, Nick ho dorazila. Ešteže tak, pomyslela som si uspokojene. Doteperila som sa k Nickovi, keď nám gestom ukázal, aby sme prišli k nemu. Rana na boku mi krvácala a skrz čiernu srsť sa mi tak rynuli potôčiky krvy a zaschíňali mi na nej. Pozrela som sa na Dray a potom na Nicka. Prikývla som, keď ma požiadal, aby som si dala tú upírku na chrbát. Nemala som náladu nič namietať, ako som už sama pre seba podotkla, chcela som to mať celé za sebou a ostatný určite tiež. Opatrne som ju zobrala za zbytky jej oblečenia medzi zuby a vyhodila som si ju na chrbát. Samozrejme čo najopatrnejšie a najjemnejšie. Dray ešte čosik začala robiť, ale nakoniec upadla do bezvedomia. To mi len vyhovovalo, aspoň nebude robiť žiadne problémy. Fajn, poďme k tej poslednej a vypadnime odtiaľto. Určite rídu Ďalší démoni čo nevidieť, pomyslela som si dosť nahlas na tio, aby to Nick zaregistroval. Poobzerala som sa a zistila som, že tu Ang nie je. Určite šla za tou treťou. Zavetrila som a chytila jej pach. Vyrazila som v pred a nasledovala ju podľa pachu.
Netrvalo mi dlho ju násť. Vbehla som do miestnosti, kde sa nachádzal ďalší trojhlavák a za ním bola nejaká dievčina. To bola určite tá tretia. Tento pes vyzeral trochu inak, ale tie tri hlavy boli jasným znakom, že to bol rovnaký druh ako ten predtým. Pripomenulo mi to jedno monštrum z knihy o mýtoch, ktoré som si kedysi čítavala. Kerberos, spomenula som si na jeho meno. Pekelní psy, ktorý strážili vchod do podsvetia. To dávalo zmysel. Bola by som Ang pomohla, ale s tou upírkou na chrbáte to jednoducho nešlo. Odstúpila som teda do boku, aby som nezavadzala. Okey, zabime konečne aj tohoto, ja si zoberiem tú lovkyňu na chrbát a zmizneme, riekla som. Dúfala som, že Stella so Sav dobehú čo najskôr a spoločne odtiaľto unikneme.

Na Nickove slová som odpovedala len tým, že som po ňom blysla šedými očami. To hovorilo za všetko. Každý z nás si vybral jednoho démona, z ktorým si to chcel vybaviť. Zároveň si ďalší démon vybral jedného z nás. Tak boli na každého z nás dva démoni. Prikrčila som sa a silno sa odrazila. Tmou sa zaleskli biele dlhé tesáky, ktoré sa vzápäti hladko zaborili do démonovho krku. Celou svojou váhou som ho povalila pod seba a trhla som hlavou hore. V mojej papuli tak zostal kus démonovho hrdla. Chutil nič moc, takže som ho hneď vypľula. Započula som rýchle kroky smerom k sebe. Otočila som rýchlo hlavou a zbadala som, ako ku mne beží ďalší démon. Odhodil ma, ale ja som tesne predtým trochu uskočila a tak som na zem dopadla na všetky štyri. Trochu som sa šúchala po zemi a tak po mne zostali ryhy po drápoch. Nakoniec som zastala a vyrazila som vpred. Silno som vrazila do démona, ale ten spravil protiútok. Vrazil do mňa pesťou, ale keďže som rýchlo uhla, neschytal to hrudník ale moje plece. Dopadla som na zem, ale rýchlo som sa pozviechala. Hrdelne som zavrčala a znova som vyrazila. Vrazila som do démona a do rany som dala všetku silu. Démon spadol na zem a ja som skočila na neho. Pritlačila som ho svojou váhou a aj jemu som sa zakusla do krku. Trhla som a tým som s ním skoncovala. Neboj, ešte to v pláne nemám, odpovedala som Nickovi. Zrazu som započula Ann. Poobzerala som sa a zastrihala som ušami. Zaváhala som, ale nakoniec som sa rozhodla pomôcť Nickovi s nájdením Dray. Ano, sama sebe som neverila. Ak ju ale Sav počula, určite sa za ňou vidá. Keď som uvidela, že sú aj ostatní hotoví, zavetrila som. Podarilo sa mi chytiť Drayin pach. Tak poďme, ppvedala som a rozbehla sa chodbou po pachu. Bežala som čo najrýchlejšie, až som ju konečne našla.
Bol však na nej navalený ten trojhlavý pes. Počkala som, až ku mne pribehne ostatok. Medzitým som vymyslela celkom fajn plán. Śkoda len, že sa v ňom asi najviac dokaličím práve ja. Fajn, ja ho troch zabavím, prípadne dostanem na holičky a vy ho zabijte, vysvetlila som v skratke svoj plán a podišla som bližie k psovi. Vycenila som zakrvácané zuby a zavrčala som. Tým som si uzurpovala celú jeho pozornosť. Vyrazila som vpred, ale keď sa po mne ohnal jednou z jeho hláv, uhla som a rýchlo som opäť vyrazila. Takto som do neho stále rypcovala a občas sa mi podarilo ho aj pokúsať alebo poškriabať. To ho samozrejme vytočilo ešte viac. Zistila som, že čím viac je rozzúrený, tým menej si dáva pozor a útočí nekoordinovane. Dopadla som na zem a otočila sa k psisku. Fajn, týmto to skončíme, povedala som. Stále.som s vycenenými zubami zafarbenými na červeno vrčala na trojhlaváka. Srsť sa mi ježila a divoko slm mávala chvostom. Uši tesne prilnuté k hlave tvár nakrčenú v agresívnej maske. Zhrbila som sa a vyštartovala. Vrazila som do psiska a odkotúlali sme sa o kúsok ďalej v spletenci tiel. Všetkymi troma hlavami sa ma snažil kusnúť. Jednou sa mu to aj podarilo. Kusol ma do boku, ktorý začal krvácať. Sakramentsky to bolelo, ale ja som sa rozhodla nevzdať. Mne.sa podarilo prestať sa s ním kotúľať a zostala som ležať na ňom. Čo najviac som ho mojím telom protlačia k zemi a držala ho tak. I jeho hlavy sa mi nejako darilo držať pri zemi. Teraz, zabite ho! zhúkla som v myšlienka. Teraz bola super príležitosť, ďalšia už byť nemusela.

Konečne sme sa dali nejako do pohybu. Už bolo na čase, pomyslela som si. Došla som späť k skupine s ktorou som mala ísť, čiže Aneglika a Nick. Savannah a Stella sa zatiaľ už vydali tam, kde kedysi podľa všetkého stála hlavná brána. Pri Savanniných slovách som sa na ňu zazubila a rázne som prikývla. Určite dám na toho upírského princa pozor, aby si náhodov nevybil jeden zo svojich špicákov. Samozrejme, nie že by mi to nejako vadilo. Bez tak by sa mu určite obnovil, ale nebolo by to hádam nič príjemné. A možno by aj bolo, konieckonov, som toho o upíroch zatiaľ veľa nevedela. Zatiaľ. Keď prehovoril Nick, otočila som hlavu smerom k nemu a uši tiež. Pokývala som hlavou na znak toho, že rozumiem. Nad jeho doplňujúcimi slovami, ktoré patrili hlavne mne, som si len odfrkla. Neurob žiadnu blbosť a neskončíš tak, odvrkla som. To, že mi podľa všetkého prečítal myšlienky ma nijako nevykoľajilo. Bola som vlkolak, čítanie myšlienok bolo oproti tomu ešte nič. Nick sa rozišiel a ja som ho nasledovala. Nick v hradbách našiel nejakú dieru cez ktorú sa pretiahol dovnútra. Za ním šla Angelika, ktorej trochu trvalo, než sa dostala hore, keďže tá diera sa nachádzala trochu vyššie nad ňou. Nejako to ale zvládla a tak som na rad prišla ja. Odrazila som sa a vyskočila som hore. Pristála som v tej diere presne tak, ako som plánovala, síce som na chvíľu skoro stratila balanc. Skoro. Následne som ladne zoskočila dolu a nasledovala smo dvojicu do útrob zrúcaniny.
Šli sme chodbou a čím sme šli ďalej, tým bola viac tma. Pre môj ostrý zrak to samozrejme nič nebolo. Videla som v tme rovnako dobre ako aj cez deň. Bola som prikrčená, uši stiahnuté dozadu. Kráčala som vedľa Ang a na hrbolatú zem som našľapovala čo najtiššie. Kupodivu to nebol žiadny roblém, išla som skoro nepočuteľne. Nick zrazu vykríkol Drayino meno a rozbehol sa preč. Ang sa za ním pustila tiež a ja som sa tiež robehla čo najrýchlejšie. Preto som po chvíli nechala Ang za sebou a nasledovala som Nickov pach naprieč chodbami. Sakra! Nepripadalo mi správné, že sme sa takto rozdelili. o pár minútach som konečne dobehla k Nickovi. Dray už bola oslobodená, čo ma potešilo a priskočila som k nim. I Ang tam už bola. Nie však na dlho. Chodbou sa ozvalo dravé zavytie a jedno moje špicaté ucho sa zatočilo za zvukom. Po ňom samozrejme aj moja hlava. V tej chvíli medzi nás skočil akýsi trojhlavý pes. Aspoň si myslím, že mal tri hlavy. V tom všetkom zmetku som to veľmi dobre nezaznamenala. Čo som ale zaznamenaal až veľmi dobre bolo to, že som skončila hodená o stenu a to rovno bokom. Zabolelo to, ale nezačula som žiadne prasknutie. Všetky moje kosti boli v poriadku. Nepochybne som mala ale pár žebier narazených a tak ma veľké nádychy nepríjemne pichali. Práve preto som musela dýchať plytkejšie. Postavila som sa a otriasla som sa.
Priskočila som späť k nim, ale to už ten pes odtiahol Dray preč. Doprčic, zakliala som v duchu. Vzápätí sa na nás vyrútilo šesť démonov, ktorí vyzerali, že nemajú najmenšie zábrany k tomu zabiť nás. Prikrčila som sa, nahrbila a vycenila som zuby. Z hrdla sa mi vydralo hrozivé vrčanie, ktoré skoro až dunelo a uši som mala sklopené úlne k hlave. Bola to jasne útočná a obranná pozícia. Čo teraz? položila som otázku v mysli dostatočne nahlas na to, aby ju Nich v ohode prečítal. On mohol byť takým mojím tlmočníkom. Démoni sa na nás ešte chvíľu pozerali, no hneď na to zaútočili a urobili výpad. Rýchlo som uhla a vrhla som sa na jedného z nihc, ktorý bol ku mne najlbižšie. Posnažila som sa ho zvlaiť a zakusnúť sa mu do krku.

Môj výkrik v myšlienkach nezabral, takže buď už nebola vo vlčej podobe alebo tomu niečo zabraňovalo. Trebárs aj vzdialenosť. Otočila som hlavu a pozrela sa na ostatok. Už sem všetci došli a teraz sa dohadovali na tom, kto s kým pôjde. Všetkých som počúvala len na pol ucha. Bolo mi absolútne jedno s kým pôjde. Dokonca som bola ochotná ísť aj s touo pijavicou. Momentálne nebol čas na to sa nejako hašteriť. Keď Sav povedala, že si sanží zaobstarať ľahší zdroj obživy, vycenila som zuby a potichu som zavrčala, takže to mohlo zaznamenať len veľmi cvičené ucho. Ono to bolo také zavrčanie pre mňa. Len by niečo skúsil a zostal by roztrhaný na cucky, zavrčala som v mysli. Určite by sa sa nenechala len tak. Jediný náznak toho, že by sa znažil na mňa prisať a skončil by v mojej papuli. Za to by som mohla ručiť, o to sa absolútne báť nemusel. Určite bol silnejší, ale ja by som sa i tak nenechala. Postavila som sa a dala sa na menšie prepletanie popri kameňoch, ktoré tu boli. Oči som mala pri tom uprené na staré riuny hradu. I keď tu bol dokonalý kľud, stále som mala naježenú srsť hore na krku. Vedela som tak, že by som sa nemala nechať učičíkať tým kľudom, ktorý tu panuje. Všetko to bola len zástierka. Ľudia a hádam nikto sem nechodil, takže by to nebola až taká zlá skrýš. Určite tam na nás niečo čaká.

<<< Cintorín

S našou menšou skupinkou som pokračovala vo výšľape hore k ruine starého hradu. Momentálne som bola veľmi rada za to, že chodím po všetkých štyroch, pretože mi tak výšľap nerobil až tak veľké problémy, ako trebárs Stelle, ktorá sa občas zastavovala aby asi chytila ďalší dych. Kebyže aj ja idem v ľudskej podobe, tiež by som po čase chyatla dych. Tá zrúcanina bola pekne vysoko a ten kopec nebol zrovna najmiernejší, i keď nebol ani vyložene strmý. Sem tam som šla aj menším poklusom, ale väčšinu času som šla normálne pešky. Keď som sa dostala hore, už tam bola Stella aj ten upír. Na jeho poslednú "vtipnú" otázku som reagovala zavrčaním. Ak si fakt myslel, že je vtiný a odľahčí tak atmosféru, tak u mňa sa pekelne mýlil. Nemala som náladu nájsť Ann niekde dokaličenú, aby sme ju potom museli oživovať. Pre mňa za mňa, nech je tá tvoja pijavica aj rozkúskovaná, ale Ann nech je v pohode, odvrkla som mu v duchu. Búrka už konečne ustala a pomedzi mraky sa začali predierať prvé slnečné lúče. To znamenalo, že už je konečne ráno. Svoj pohľad som z oblohy presunula na ruinu. Stáli sme red niečím, čo kedysi bola asi brána, no teraz tu boli len šutre. Visela tu zvláštna temná aura a mne niečo našpekávalo, že sme tu srávne. I tak ma ale cestou napadlo niečo, čím by sme si to mohli overiť. Ak Ann zostala vo vlčej podobe a tu nebudú žiadne zábrany, možno by som sa s ňou dokázala myšlienkovo dorozumieť. Posadila som sa a zavrela som oči. Sústredila som sa a tak som chvíľu zosala nehybne sedieť. Ann, si tu?! skríkla som v mysli na celé kolo, takže by to mohla počuť, ak tu bola a nič by nebránilo vlkolačej myšlienkovej kominukácii. Ono by ju asi ani nemalo dokázať niečo zablokovať, ale...jeden nikdy nevie. Pevne som teda dúfala, že sa to podarí a Ann ma zaopčuje. To by nám mohlo ušetriť kopu času, pretože by nás tak mohla navigovať. Priala som si totiž, aby už bolo po všetkom, ja sa vrátila do hotelu po veci apotom späť do brlohu. Bola som unavená, ale pevne rozhodnutá Ann aj ostatných zachrániť.

Tá čiernovlasá lovkyňa ponúkla Sav mikinu, aby sa mohla premeniť späť, čo Sav prijala a tak na chvíľu zmizla. Zostala som tak zo zvyškom a všetkých som ich sledovala. Pri tom som švihala chvostom zo strany na stranu. Najradšej by som už niekam vyrazila, pohľadať Ann a tie ostatné dve a vyrvať ich zo spárov démonov. Vedela som ale, že to nebude hračka, navyše, ja som sa boji nikdy neučila a tak som nemala žiadne skúsenosti ani nič podobné. V tej chvíli by som sa mohla riadiť len inštinktmi a nechať to na vlčici. Sav sa vrátila a pustila sa s ostatnými do konverzácie. Ja som tak sedela vedľa nej, ako jej obrý strážny vlk a počúvala som každého jedného z nich. Nebolo by zlé sa premeniť, ale nahá pred nimi nebudem, ani kebyže ma to ma to má stáť život, pomyslela som si. To potom radšej to rozjímanie nechám na nich. Nebo bolo kompletne zatiahnuté a nad našimi hlavami oblohu pretínali blesky jedna radosť. Na chvíľu som sa na ne pozrela, ale potom som hlavu sklonila späť dole. To akurát Sav reagovala ma moje slová. Tie jej dávali zmysel, preto som rázne prikývla. To božstvo mohla byť vlastne povznesená myseľ človeka. Nemyslela som ako že náš predok bol nadprirodzená bytosť, ale predka každej jednej bytosti. Ak ale ako nadprirodzené bytosti sme len my, tak to môže byť len ten človek, vysvetlila som, síce som nevedela, či ma bude počuť, ak už nie je vo vlčej podobe. Ak nie, tak som si to hovorila aspoň pre seba. Niečo mi však hovorilo, že už asi nie. Kebyže aspoň vieme, ktoré storočie ľudstva, tak by sme mohli bližšie určiť, kde by to mohlo žiť, keďže v každom období žili ľudia inak. Sav dostala fajn nápad ohľadom hradov a zrúcanín a čiernovlasá lovkyňa nám ovedala, že tu je jedna zrúcanina starého hradu. Tak ma napadlo, že by sme to mohli nakoniec zobrať tak, že by sme teda šli obhliadnuť okolné jaskyne, hrady a zrúcaniny. Takto by sme mohli začať a dúfať, že aspoň v jednom niečo nájdeme. Tak si poďme spraviť miestu obhliadku okolia, povedala som s nádychom humoru. Vypočula som si aj slová ohľadom toho mieru. Vlatne, ono to bol len taký nápad, takže som podobnú odpoveď čakala a vôbec ma to neprekvapilo. Ja som sa pomaly čudovala, že teraz sa dokážeme medzi sebou normálne vyprávať a neísť si po krku. Asi za to mohlo, že sme mali všetci teraz iný cieľ, len čo potom, až to dokončíme? Budeme tak unavený, že sa na to vybodneme a všetci pôjdeme domov, pomyslela som si. Blysla som po tej čiernovlasej lovkyni pobavený pohľad, keď som začula jej slová. Mala však pravdu.
Svoju pozornosť som vzápätí presunula späť k svojej alfe, ktorá sa ma opýtala, či sa nechcem zmeniť. Zamyslela som sa. Nebolo by to až tak zlé, ak by som mala niečo na seba, ale určite by bolo lepšie, ak by som aspoň ja zostala vo vlčej podobe. Preto som nakoniec odmietavo zakrútila hlavou smerom k nej aj k Angelika. Čiernovlasá lovkyňa nám nakoniec oznámila, že máme zdvihnúť zadky a ide sa do tej zrúcaniny a ak tam nič nebude tak pôjdeme do jaskyne. Urobíme si obhliadku miestnych jaskýň a hradov, uškrnula som sa v duchu. Lovkyňa sa rozišla a ja som sa tiež postavila. Ľahla som si pri Sav na brucho a hlavou som kývla na svoj chrbát. Mala to byť ponuka k tomu, že ak chce, môže sa zviesť na mojom chrbáte. Či už to prijala alebo nie, zdvihla som sa a vydala sa za lovkyňou k tej zrúcanine.

>>> Ruina

Pozerala som sa na osoby, keď mi Sav vysvetľovala, kto je kto. Po tom, čo mi povedala, že ten chalan je upír, srsť sa mi naježila ešte viac. Mala som sto chutí vyceniť na neho zuby a zavrčať, no teraz bh to nebolo vhodné. Všetci sme tu určite boli z nejakého dôvodu, ktorý sa nejako dotýkal všetkých. Nebolo čas na nejaké malichernosti. Uši mu cukli dozadu, odkiaľ sa vyrútila nejaká baba a priblížila sa až veľmi do osobného priestoru toho muža. Jej "dramatický príchod mal za následok to, že som s vycenenými zubami zavrčala a uskočila som do boku. Tak pohotovo zapracovali moje reflexy, čo ma potešilo ešte viac. Po bližšom preskúmaní novej postavy som zistila, že to je tá sladká Aubree, z ktorej mi paradoxne bolo zle. Podľa jej nového vzhľadu a toho, že sa tak mala k tej pijavici som usúdila, že aj ona sa k ním pridala. Čím že ma to neprekvapuje, pomyslela som si otrávene. Ak sa mala Aubree stať inou bytosťou, tak vampírizmus jej sedel asi najviac. Popravde, mne to len vyhovovalo. O dôvod naviac, prečo ju nemať rada. Už od začiatku sa mi nepáčila a to v mnohých ohľadoch, hlavne v jej vliezavosti, ktorá sa prejavila hneď na začiatku. Sav mi to o chvíľu potvrdila. Aubree bola fakt upír a Angelika lovec. Myslím, že máš pravdu. Presunula som pohľad k Ang. Tak aj ona už nie je tak úplne človek. Istým spôsobom ma to tešilo, pretože mi bola sympatická a aspoň to pred ňou nebudem musieť tajiť, ale nehodlala som jej to ani hneď povedať, ak to nebude nutné. Posunula som sa bližšie k Sav, ktorá bola zas bližšie k tej čiernovlasej lovkyni.
Konečne prehovorilo aj to svetlo. V tej chvíli som našpricovala uši k nemu a počúvala ho. Zúrivo som zavrčala, keď nám povedalo, čo sa stalo. Už som plne chápala, prečo sme tu všetci. Všetkých sa to týkalo. Mňa ale najviac štvala Ann. Za toto tvrdo zaplatia, za to, že vliezli tam kde nemali a uniesli odtiaľ niekoho, koho nemali. Plameň vnútri mňa sa rozhorel a ja som cítila, ako sami vlieval do každej kosti v tele. Oheň hnevu, ktorý bol namierený proti démonom. Božstvo nám nakoniec dalo nápovedu k tomu, kde sú a potom zmizlo. Lenže tá nápoveda bola daná ako hádanka a tak sme ju museli najprv rozlúštiť. Ach jaj, pomyslela som si. Predkovia, predkovia, ale akí predkovia. Ten upíry muž, Nicholas, tu nahnevane zakričal, že od odmieta uznať spoločných predkov a ak je nejako spojený s nami, tsk sa radšej prepadne pod zem. Nápodobne, nemysli si, že si jediný, prebehlo mi sarkasticky mysľou. Dokážem to ale prijať, síce mi to je proti srsti. Keď mi Sav položila ohľadom tej nápovedy otázky, zamyslela som sa a začala som sa za jej chrbátom prechádzať sem a tam. Lepšie sa mi premýšľalo. Začínala byť tma a ja som sa tak pomaly strácala v jej temnote vďaka mojej čiernej srsti. Jedno ucho som natočila k spolku, kde padli nejaké návrhy, aký predkovia by to mohli byť, ale nemyslela som, že to boli zrovna títo predkovia. Predok bol aj môj dedko, nemusia to by zrovna tí najstarší, síce sú to asi naši predkovia, ako všetkých. Božstvo povedalo ale našich, nie vašich, takže do toho akoby zahrňovalo všetky nadprirodzené bytosti a pochybujem, že ono bolo najprv človek. Takže to asi musí zobrať z toho nadprirodzeného hľadiska alebo to najrv aspoň skúsiť z neho. Navyše, musí to byť niekde v blízkosti mesta alebo prípadne v meste, pretože by s nimi ďaleko nedošli za tak krátku dobu, riekla som a konečne sa zastavila a posadila opäť vedľa Sav. Kde kedysi žili naši predkovia, zopakovala som si v duchu. Musí to byť miesto, kde žili naší predkovia pokope. Sav, boli niekedy doby, že sa naše rasy v období mieru alebo kedy stretávali na jednom mieste alebo obývali jedno miesto?