Příspěvky uživatele

<<< z Útulku okolo Aquaparku

Pohodovým ale reským krokom som si to rázovala domo. Už som bola uťahaná a mala som chuť si dať poriadnu kúpeľ a prezliecť sa do čistého. Assai kráčala vedľa mňa a udržovala som mnou krok. Assai bola moja nová psia spoločníčka. Kupodivu bola vycvičená a tak sa mi automaticky držala u nohy. Zdá sa, že nie len ona mne ale aj ja jej som sa zapáčila. Pokojne kráčala vedľa mňa a aj keď okolo nás prešiel ďalší pes, nezavadila o neho ani pohľadom. Podľa všetkého bude Assai veľmi pokojný pes. Mne to teda len vyhovovalo, nemusela som ju cvičiť ja anu sa báť, že bude utekať bez dovolenia za inými psami.
Po ceste sm prechádzali okolo Aquaparku. Počula som až sem krik ľudí i detí. Predtým by som to možno tak jasne nepočula, ale teraz boli moje zmysli ostrejšie, takže som to počula veľmi dobre. Na chvíľu som sa pozrela som do Aquaparku. Niekedy by som mohla skočiť i sem, už dlho som si nezaplávala a naškodu by to určite nebolo. Otočila som hlavu dopredu a pokračovala v ceste.
Takýmto tempom sme mali Aquapark o chvíľu za sebou a pred nami sa rysovala budova obchodného centra. Úľavne som si vydýchla. Hneď oproti nej sa totiž nachádzal náš dom. Bola som rada, že už som konečne tu. Ešte predtým som si však chcela urobiť zástavku v centre. Keď sme sa ocitli pred budovou, položila som tašku na zem a Assai prikázala, aby zostala a strážila. Následne som sa vydala ku vchodu, ale než som vošla, ešte som sa obzrela smerom k fenke. Tá tam však ďalej poslušne sedela a ostražito sledovala ľudí na okolo. Pousmiala som sa a vkročila dnu.
Bolo to tu fakt obrovské. Tri poschodia a uprostred bola dokonca aj fontána. Kým sa tu vymotám, bude aj druhý deň, uškrnula som sa sarkasticky v duchu. Vykročila som teda a dala sa do hľadania nejakého zverimexu. Po niekoľkých minútach sa mi to podarilo, síce mne to prišlo ako celú večnosť. Tam som kúpila Assai dve misky, obojok a granule. Všetko som to zaplatila a dala do tašky. Ešteže som si pamätala cestu von, ďalších desať minút by sa mi tu blúdiť nechcelo. Došla som k východu a dostala sa von, opäť na čerstvý vzduch. Assai tam stále sedela a pri nej aj môj batoh.Nikto sa neopovažoval priblížiť k vlčiakovi. Podišla som k nej a vďačne ju poškrabkala medzi ušami. Ona mi naoplátku olizla ruku. Zobrala som si tašku a rukou si potľapkala po stehne. To bolo pre Assai jasným znamením, že odchádzame. Postavila sa, podišla k svojej paničke a spoločne prešli cez cestu smerom do domu naproti.

>>> brloh vlkolakov Étte

<<< z parku okolo klubu

Prešla som okolo niekoľkých budov a ďalej som smerovala smerom k našemu, na pohľad, rozpadnutému domu. Úkosom oka som len tak pozrela na budovu, okolo ktorej som momentálne prechádzala. Zistila som, že je to Útulok. Zastavila som sa a otočila sa čelom k budove. Zatiaľ čo som si ju prezerala, rozmýšľala som nad tým, či by som si nezaobstarala nejakého zvieracieho spoločníka. Nebolo by na škodu mať nejakého takého kamaráta, ktorému by ste mohli povedať hocičo a on by vám nejako neodvrkávala alebo niečo podobné a pri tom vás utešil bez slov, mal vás úprimne rád takého, aký ste. Pri tom som si spomenula na Savanine slová. "A jelikož jsi již členem smečky, můžeš třeba navštívit útulek a uvést tak do naší smečky nějaké to další zvíře." Určite to nie je zlý nápad a aspoň bude veselšie, pomyslela som si. Tak fajn, bolo rozhodnuté. Vošla som dovnútra a podišl som k pultu, za ktorým stál muž, ktorý sa tu o to staral. "Dobrý, rada by som si prezrela útulok," požiadala som. Muž prikývol a pustil ma do jednej z chodieb, kde po obvodeobvode každej steny boli klietky v ktorých boli buď psy, mačky, hlodavce alebo iné zvieratá. Ja som sa zamerala hlavne na psov, keďže som mala záujem práve o nejakého hafana. Prechádzala som pomaly pozdĺž klietok a prezerala si chlpáčov v nich. Bolo tu mnoho jedincov rôznych plemien, ale mňa stále žiaden nezaujal. Zaujala ma až jedna klietka v ktorej pokojne ležal vlčiak. Väčšina psov štekala, ale on ležal naprosto pokojne a nevidal ani hlások. Pridrepla som si a pozrela sa na neho. Vyzeral podobne ako vlk. Vlčiak sa na mňa pozrel a na chvíľu sme si zahľadeli do očí. V tej chvíli som vedela, že on je ten pravý. Bol to taký impuls, podľa ktorého som vedela, že mi si budeme rozumieť. Vlčiak ma sledoval a keď som sa postavila, zdvihol hlavu a naďalej ma pozoroval. Vrátila som sa späť k pultu a opýtala sa na toho vlčiaka. Zistila som, že je to fenka plemena Československého vlčiaka. "Chcela by som si ju zobrať, ak by to šlo," riekla som a počkala. Následne som vyšla von a pokračovala ďalej smerom domov.

>>> okolo Aquaparku do Obchodného centra

Foto: http://fc06.deviantart.net/fs71/f/2010/320/c/0/c04520828721448c2559b53f2218c9a4-d32z2gr.jpg
Jméno: Assai
Pohlaví: fenka
Datum narození: 1.10. 2013
Rasa: Československý vlčiak
Povaha: Assai je v celku priateľská, avšak k cudzím ľuďom je nedôverčivá a trochu plachá. K svojmu pánovi má vytvorené silné puto a okrem neho neposlúcha nikoho. Bude však k nemu dosť ochranárska a nebude rada, ak sa okolo neho bude niekto príliš motať. Temperamentnosť i veľká aktívnosť jej pri hre nechýba. Inak je pokojná, môže pri nej štekať aj desať psov a ona zbytočne neštekne ani raz. Inteligencie nepostráda, je vytrvalá a učenlivá. Tiež jej nechýba odvaha, nebojácnosť. K zvieratám je pri prvom stretnutí chvíľu nedôverčivá, avšak potom sa k nim začne chovať tak, ako ony k nej. Ak na to nemá dôvod, neútočí a má rýchle reakcie na rôzne podnety.

<<< hotel (recepcia)

Hotel našťastie nebol ďaleko od parku. Istým spôsobom stačilo prejsť len cez cestu a už ste boli v ňom. Park tu zaberal celkom značnú časť mesta, ale mne to bolo popravde šumák. I kebyže by tu žiadny nebol, v okolí bolo prírody dosť. Takto to bolo ale pre toto mesto len plus, pretože tak človek ani nemusel ísť mimo mesta, stačilo prísť sem. Nasadila som naprosto pohodový krok a kráčala som po jednom z chodníkov naprieč krásnym zeleným parkom. Ako som si všimla, o lavičky tu rozhodne núdza nebola ani o fontány. Všade tu bolo pomerne dosť ľudí a z toho väčšinu tvorili nejaké páry, ktoré sa tu prechádzali. Či už len zamilovanci alebo manželia. Samozrejme tu nechýbali ani rodiny s deťmi, ktoré sa tu naháňali. Pochybovala, že čo i len polovica z nich musela riešiť také problémy ako ona. Samozrejme, každý má nejaké, ale byť nadprirodzenou bytosťou a chrániť to, to nebolo zrovna najľahšie. K tomu ešte tí démoni. Až teraz mi to pripomenulo moju ranu na boku. Už hodnú dobu ma nezabolela, ale zato som mohla byť len rada. Už to bude asi v pohode. Kráčala som ďalej pokojne parkom a užívala si tú pohodu, ktorá tu panovala. Onedho som ale z parku vylša a ja som zistila, že sa nachádzam pri nejakom klube.
Nemala som najmenšieho tušenia o tom, že by tu nejaký klub bol. Zastala som a zapozerala sa naň. Club Buena, ako stálo nad dverami. Možno by som sa tam mohla niekedy mrknúť, ale dnes rozhodne nie, pomyslela si. Na to už bola prílišne unavená. Bez tak by nemala ani náladu na tanec a alkohol je to posledné, čo teraz potrebuje. Nie, ona teraz potrebuje len sprchu a posteľ. Už dlho nespala a začala to pociťovať. A to nebolo ani v najmešom dobre. Nemala chuť zaspať niekde ne ceste. Preto sa opäť pohla a prešla okolo budovi klubu ďalej určeným smerom.

>>> okolo Clubu do Útulku

<<< les Lairë a skok cez izbu č.8 (bez postu)

Keď som prišla do hotela, okamžite som skočila do izby, kde som si všetko pobalila a zbehla som opäť dole na recepciu. Konečne som sa sem dostala a mohla si zobrať veci do Brlohu našej svorky. Už ma tak trochu nebavilo si stále požičiavať veci od Sav a už by som sa tam aj niekde zabývala. To však samozrejme bez mojich vecí nešlo. Došla som k recepčnému pultu. "Dobrý. Chcela by som sa odhlásiť z hotela. Všetko je v naprostom poriadku a tu sú kľúče," položila kľúče od izby na recepčný pultík. "So všetkým som bola nadmieru spokojná a dovidenia," rozlúčila som sa, zobrala som do ruky tašku s vecami, ktorá nebola nejako ťažká a otočila som sa k odchodu. Tak ako na začiatku, i teraz som sa kochala krásou haly. Stále mi nešlo tak trochu do hlavy, ako takýto luxus môže byť v takomto mestečku, ale ako som už zistila, tu sú aj divnejšie veci než je toto. Vyšla som von z hotela a namierila si to k parku, cez ktorý som sa chcela dostať domov. Do môjho novéhp domova, ktorý zostane mojí, domov už asi navždy.

>>> park

<<< hora Nilmë

Sledovala som Sav až k lesu, kde sa mi stratila z dohľadu medzi stromami. Pochopiteľne. Keď som k onomu lesu dobehla aj ja, spomalila som. Nemala cenu sa hnať, musela som si šetriť silu. Nasadila som klus, ktorý som bola sto udržať v kuse bez toho, aby ma to nejako vysilovalo. Vošla som pomedzi stromi a sledovala Savanin pach. Plne som sa oddala mojej vlčej stránke, ktorá tým pádom mala momentálne nadvládu. Ľudské uvažovanie bolo potlačené a ja som tak bola viac ako vlk. Tým pádom som jednala za pomoci inštinktov, ale i tak som si nejaké to uvažovanie nechala. To pachu Sav sa mi zamotali aj ľudské pachy. Jedem z nich som poznala veľmi dobre a o stretnutie s ním som teraz nestála ani v najmenšom nestála. Vďaka vlčiemu ja som sa tým ale nadlho nezapodielala, pretože vlčicu podobné ľudské malichernosti netrápili. Ju na ľuďoch trápilo len to, aby ju nevideli. Sav sa o ľudského pachu ale odkláňala, čo ma potešilo. O nevítané pohľady som nestála. Teraz som sa spoliehala hlavne na sluch a čuch, ale ani zrak nezaostával. Ušami som v stálom slede strihala do všetkých strán a pohľadom som prečesávala okolie. Zároveň som bola v ostražitosti a pripavená zareagovať na hocijaký podnet. Savanin pach silnem každým uplynulím metrom, až som ho cítila veľmi zreteľne. Po chvílke prieskumu okolia predo mnou som ju zbadala. V najväčšej tichosti som ju obišla zo zadu, kde som sa prikrčila k zemi a približovala sa k nej. V kríkoch som zastala a chvost mi divoko mávala zo strany na stranu.
Keď som usúdila, že nastal čas, v rýchlosti som vyskočila z krovia priamo na Sav. Tá však v poslednej chvíli pohotovo zareagovala a uskočila. Dopadla som tak naprázdno. Otočila som sa k čelom k nej a prikrčila sa v bojovom postoji. Uši om stiahla dozadu a provokatívne zavrčala, pričom som krásne vycenila moje ostré zuby. Sav mi to opätovala a mi sme sa pustili do seba. K môjmu potešeniu som zistila, že mám celkom dosť sily, ktorú som dokázala docela fajn uplatňovať v útokoch. Obratnosť na tom bola horšie. Spoločne sme na seba útočili alebo naopak uskakovali. Ani obranu som nemala zlú, občasne sa mi podarilo nejako vyblokovať útok. Často to ale nebolo. Keďže to bol ale tréning, snaižli sme sa rany utŕžené za pomoci zubov a pazúrov obmedziť čo najviac. A celkom sa nám to aj podarilo. Ku koncu sme mali len pár menších škrabancov. Aspoň ja hej. Keď sme toho mali už dosť, Sav nás rozpustila s tým, že trénink je u konca a sama niekam odbehla. Ja som toho už mala tiež dosť.
Krokom som sa predierala lesom. Mierila som si to k miestu, kde som si nechala oblečenie, ktoré som si kvôli premene musela vyzliecť. Ešteže som to urobila, aspoň som nemusela ísť hneď do brlohu. Chcela som konečne ísť do hotela a zobrať si veci. Už dlho som tam nebola. Vlčie ja som trochu potlačila a na mieste bola opäť tá ľudskejšia časť, i keď samozrejme, v tejto podobe mala vždy tak trochu navrh práve vlčica. Kútikom oka som zaznamenala osobu a zistila som, že je to Kim. A to nie len zrakom, ale aj čuchom. Zastala som a zostala som na neho hľadieť svojimk šedými očami. On mňa samozrejme vidieť nemohol, jedine ak by sa dobre pozrel mojím smerom. Chvíľu som tam tak stála. Mohla by som mu to síce vysvetliť, ale momentláne sa mi do toho veľmi nechcelo. Práce preto som sa otočila a rozbehla sa ďalej a za sebou som už len nechala zašuchotanie listov a konárikov kríka, ktorých zvuk ho mohol upútať skôr, ale čo ich spôsobilo by už nevidel. Nie, v tejto podobe ma poznať ešte nemusel. Dobehla som konečne k miestu, kde som mala ukryté oblečenie. Premenila som sa do ľudskej podoby a keď som bola hotová a prečkala som poslednú vlnu bolesti, obliekla som sa a odišla späť do mesta.

>>> hotel Luxory

//pardon, že som odpísala až teraz, ale to tie sviatky...

Vypočula som si Savanin monológ o tom, ako získať svoju mágiu. Alebo, skôr zistiť. Z tých dvoch možnosti sa mne najviac pozdávala tá náhoda, kedy ku mne mágia príde sama. Nechcelo sa mi zrovna dvakrát hrnú do toho, aby som zisťovala akú mágiu mám. Rdašej ju nechám, nech ku mne príde plynule. Neubránila som sa síce menšej zvedavosti nad tým, akú mágiu mám ja, ale momentálne mi to i tak nejak nechýbalo. Zatiaľ som si kľudne vystačila z tým čo mám. I tak mi ale niečo nahováralo, že ku mne bude najviac sedieť ten oheň. Voda bola na mňa až moc kľudná, príroda zas tak trochu nudná, myšlienky...to neviem, ale nič čo by ma lákalo. Hej, ten oheň sa mi pozdával najviac a keďže sa dokážem rýchlo naštvať, tak by to aj celkom sedelo. Bez tka mi vždy všetci hovorili, že mám ohnivú povahu, síce by to do mňa nik na prvý pohľad nepovedal. No, nemala som tendenciu ju ukazovať, ak som k tomu nemala dôvod.
A teraz asi prišiel čas na ten náš boj, keďže Sav provokatívne zavčala, cvakla zubami a vyštartovala preč dole po úbočí hory. S vycenenými zubami som zavrčala a vyštartovala som po nej. Energie som mala teda na rozdávanie a plne som sa oddala tomu, že mám chytiť Sav. Ako som bežala dole, neraz som musela regulovať svoju rýchlosť, aby som nohy uspôsobila terénu a ja som nerobila kotrmelce dole. Práve preto som svoje telo naťahovala čo najviac, podobne, ako to robili gepardi. V rýchlosti som ale veľmi nevynikala, keďže som bola tak nejak mohutnejšie stavaná. Práve preto som si všimla, že i Ann ma už pomaly predbieha. Mne to ale nijako nevadilo. Ja som zas mala výdrž, ako som zistila, takže mi nerobilo problém udržať toto tempo. Sav bežala rovno do lesa a ja som si dala záležať, aby som ju nestratila z dohľadu. Ak ale vbehne do lesa, i tak ju stratím a tam už budem musieť rozmýšľať na stratégiou, keďže odtiaľ môže na mňa od hocikadiaľ vyskočiť. Plne som sa tomu ale oddala a z časti som to nechávala aj na inštinktoch. Vedela som, že keď sa do toho pohrúžim, ukáže sa moja temperamentnosť a tak sa budem vedieť ešte lepšie sústrediť na to, čo mám. Konečne niečo, čo ma na tomto zabaví.

>>> les Lairë

Tak som sa možno s tou výdržou trochu sekla, pretože som zistila, že mi energia až tak rýchlo neubúdala. Nikdy som veľmi necvičila, takže som nemala odkiaľ zistiť, že som vo výdrži celkom obstojná. Zato s rýchlosťou to už také ružové nebolo, v tej som bola taký priemer. Teraz mi bola ale rýchlosť aj tak k ničomu, hlavné bolo, dostaťsa hore. Pľúca sa mi napĺňali čistým horským vzduchom častejšie ako inokedy. Nohy som mala v ohni a ja som cítila, ako začínajú postupne protestovať. I tak som ich ale nejako donútila k spolupráci a vybehla som na onú plošinku. Stále som mala ešte nejakú tú energiu, takže som dokázala stáť na nohách. Bola som celkom fajn nabudená a tak som už svojich úvah nechala. Poriešim to potom. Z časti ma k tomu donútila aj moje vlčie ja. V tejto podobe by som proste žiadne takéto ľudské malichernosti nemala riešiť. A ja som za to bola rada. Ann bola zvalená na zemi, nad čím mu kútiki papule zacukali smerom na hor. Mala som vyplazený jazyk a zhlboka som dýchala. Nakoniec som sa nejako vydýchala a moje dýchanie dostalo pravidelné tempo. Zato srdce stále bilo ako o závod.
So záujmom som sledovala, ako na jednom mieste vyrašila prvosienka. Zvedavo som si ju obzrela a potom som sa pozrela na Sav. Posadila som sa a uši som nastražila k nej. Ja teda nie. Neviem nič o tom, že by sa u mňa niečo prejavovalo, odpovedala som. Kebyže môžem, pokrčila by som aj plecami, ale v tejto podobe by to šlo len ťažko. Bola som zvedavá, akú mám mágiu ja. U Sav sa zdalo, že má mágiu spojenú so zemou alebo tak dačo. Na otázku ohľadom zápasu som natešene prikývla. Ja určite, odvetila som rozhodne a prikrčila sa, pričom som tiež na oplátku vycenila zuby a zavrčala, ale takým tým provokačným spôsobom.

<<< vodopád Warim

Hlbšie v lese som sa premenila do svojej vlčej podoby a klusala som kúsok sa Ann a Sav, ktoré som nechala ísť napred. Obidve sa zdali veľmi nadšené, hlavne Ann, ktorá bola ako také malé hravé vlča. Ja som bola po celý čas cesty potichu a zahĺbená do seba. Bola sm rada, ako sa mi podarilo vykľučkovať z celej tej situácie, no nepáčilo sa mi to. Vedela som, že ak sa nabudúce s Kimom stretne, budem mu dlžná vysvetlenie. Zhlboka som vydýchla, čo malo byť niečo ako ekvivalent vzdychu, ale následne som si musela pobavene odfrknúť. Dosť možná som mu nasadila do hlavu veľkého chrobáka. Možno aj nie, ale pochybujem, že by si niekto nelámal hlavu nad tým, že z lesa sa lem tak vynorili jeden a pol metrový vlci a vaša spoločníčka s nimi odíde, akoby sa ani nechumelilo. Stále to ale neriešilo to, čo mu poviem, ak ho nabudúce stretnem. Mala som tucha, že on to len tak nenechá. Samozrejme, možno by aj nechal a za to by som bola rozhodne radšej. Bolo aj dosť možné, že sa s ním na dlho nestretnem. To by bolo úplne najlepšie. Lenže poznáte to, náhoda je blbec. Trochu som bola naštvaná na Sav, že mi to tak skomplikovala a dostala ma do takéhoto problému. To bol fakt opruz.
Dobehli sme k nejakej hore, kde sme zastali. An vrazila do Sav, nad čím som sa musela uškrnúť. Vypočula som si Sav. Tak sa zdalo, že budeme trénovať. Otrava, ale potrebovala som zosilnieť. Prikývla som na znak súhlasu. Rozbehla som sa teda klusom hore po úbočí a keď začal byť strmejší, prešla som do behu. Čím som bežala vyššie, tým horšie sa mi dýchala a tak som čoskoro začala dychčať. Ani mne veľmi výdrž nič nevravela. Ale nemala som v pláne sa vzdať a s odhodlaním som bežala ďalej.

Zamračila som sa nad jeho flegmatickosťou. Vôbec sa mi to nepáčilo, pretože to bola až ľahostajnosť, akoby mu začalo byť všetko jedno. A to nebolo dobre. Z nejakého dôvodu som nechcela, aby sa začal utápať o svojich spomienkach alebo v pochmúrych myšlienkach. Práve preto som ho chcela vytiahnuť mimo mesto, von do okolia. Pevne som mu stisla ruku a vyšla som s ním von z kaviarne. Zamierila som s ním smerom von mesta. Nešla som príliš rýchlo ani veľmi pomaly. Šla som takým ráznym krokom. Dúfala som, že vonku ho privediem na iné myšlienky, síce som ešte nevedela ako. Preto som sa nad tým rozhodla zamýšľať po ceste. Očkom som pri tom mrkala po Kimovi, či ide za mnou, síce som ho držala za ruku, takže by so, cítila, kebyže sa zastaví.

>>> vodopád Warim

Kim sa nakoniec rozvyprával a ja som mu načúvala. Rovnako som načúvala tomu, ako sa jeho hlas zmenil na hrubý, chladný a bez emócii. Niekoho iného by to možno až vystrašilo, mňa ale nie. Zostala som naprosto kľudná, síce podľa Kimovho hlasu by si niekto myslel, že sa z neho stala len prázdná schránka, ktorá by najradšej zabila každého okolo. Ja som však vedela, ako to je. To nerobil on, to jeho minulosť. Zistila som, že ak má človek temnú minulosť, stane sa z nej tieň, démon, ktorý vo vás žije. Minulosť sa zmení na nenávisť, ktorá vo vás žije a len čaká na slabú chvíľku, kedy zakolíšete a ona vás ovládne. Stačí jeden chybný krok a niet cesty späť. Jeden chybný krok anenávisť sa stane vašou lnou súčasťou. Keď Kim po chvíľke ticha pokračoval, jeho tón už neprezradzoval nič a on svoje rozprávanie ukončil. Vzdychla som si. I keď v jeho hlae už nič nebolo, tušila som, že sa snažil svoje emócie len potláčať. Podobne veľké pocity rázom nezmiznú, to som poznala veľmi dobre. Hlavnenie, ak sa jednalo o hnev a smútok. Snažil sa emócie predo mnou zatlačiť do úzadia, ale tým to len zhoršoval. Vedela som to, zažila som to. Ak ich bude potláčať v sebe, bude sa to v ňom hromadiť a potom bude už len otázkou času, kedy to vybuchne. Veľmi dobre vedela, o čo sa jedná. I keď s otcom nikdy nemala bohvie aký vzťah, i ten čo som mala, som dokázala jedným takým výbuchom zničiť za malú chvíľku. A ublížila som ako sebe, tak aj iným a nič dobrého z toho nebolo.
Na jeho slová som pokrútila hlavou. „Ja som to chcela počuť, vedela som, ako tvoj ríbeh ribližne vypadá. Hapy end som rozhodne nečakala,“ riekla som zvláštne zastretým hlasom. Nad jeho lichôtkou som sa pousmiala. „Tebe tiež,“ oplatila som mu, ale nebolo to len tak, bola to pravda. Ja som bola vždy k ľuďom úprimná, naznášala som lož a faloš. I skrz jeho kamarátsku lichôtku som vedela, že už nie je ako pred chvíľou. To mi bolo jasné už od tej zmeny hlasu. Zaplatila som za kávu a zobrala Kima za ruku. Postavila som sa a potiahla ho smerom k dverám. „Poďme niekam von,“ kývla som hlavou smerom dverám.

Istú dobu zavládlo medzi nami ticho, ktoré však nebolo nijako ťaživé. Popravde, na chvíľu som to ticho uvítala. Nikdy mi ticho nevadilo, dokonca som bola schopná vydržať aj trapnú odmlku. Skôr som nikdy nechápala, prečo je niekomu ticho po rozhovore divné. Občas si človek potreboval ustriediť myšlienky a takéto prestávky sa na to šikli najlepšie. Ja som však momentálne akosi nemala aké. V ničom som neala cahos ani som si nič nemusela prebrať. Kim toho veľa nenahovoril a ak aj áno, bolo to zrozumiteľné tak, že by tom aj hlupák pochopil.
Vypočula som si jeho odpoveď na jeho otázku ohľadom jazvy. „Ako to, že to k ničomu nebolo? Čo sa vlastne stalo?“ spýtala som sa ho opatrne. Dúfala som, že som týmto nezašla nejako ďaleko, keďže som videla, že tým trpí. A nie málo. „Ak nechceš odpovedať, tak nemusíš,“ dodala som o poznanie tichšie a milo (ano, naozaj milo) som sa na neho usmiala. Kim mohol práve na mne vidieť niečo, čo sa nikomu v živote ešte nepodarilo a už asi ani nepodarí. Milý úsmev. Ani som netušila, že niečo takého dokážem vytvoriť, ale kupodivu, nebolelo to.

V duchu ma trochu prekvapilo, keď už ďalej nič nenamietal. Ale milo prekvapilo. Väčšina iných by ma určite ďalej presviedčala, že mi nič nie je, ale on nie. On radšej zostal ticho a nechal ma tak. A to sa mi páčilo, mal u mňa ďalšie plus. On mi bol pevým najsympatickejším chalanom a to je u mňa čo povedať, to by som mohla ppvedať pred hoci kým. A to až natoľko, že ma v mojom sfave udržiaval naprosto pri zmysloch. Nešlo si nevšimnúť jeho šibalaský úsmev, ktorý mu pohrával na tvári. Pristalo mu, keď sa usmieval.
Pobavene som sa uškrnula, keď riekol, že on jednorožcov vída furt. "Nahovárať si to môžeš, ale obidvaja vieme, kde pravda leží," pokrčila som plecami a pousmiala sa. On bol realista, na také báchorky ako ružoví jednorožci by neveril, až dokým by ich neuvidel. Už dávnejšie som zistila, že mám zvláštny dar a to schopnosť odhadnúť ľudí. Nie vždy to muselo byť presné, ale zväčša to tak bolo. A u neho som od začiatku cítila, že on mi bude vedieť porozumieť tak, ako nik iný. I tak bol ale taký...zahalený, tajomný. Nedokázala by som ho asi vo všetkom odhadnúť.
"Odkiaľ máš tu jazvu? Tú na oku," spýtala som sa znenazdajky a prstom aom mu naznačila dráhu jeho jazvy na svojom oku.

Kim sa mi posnažil popísať, aký vás prepadne pocit, keď o niekoho prídete. "Asi si to viem predstaviť, ale to je tak všetko. V tomto ti plne neporozumiem dovtedy, dokým to sama nezažijem," usmiala som sa na neho a v očiach sa mi zračilo menšie ospravedlnenie. "No ak si raz k niekomu vytvorím puto, určite oň nebudem chcieť prísť," riekla som odhodlane. Ak si ich niekedy vytvorím, určite som bola odhodlaná ich chrániť. Keď človek totiž niečo dlho nemá alebo o to príde a potom to získa, o to viac si to vie potom vážiť. Aspoň vo väčšine prípadov to tak bolo. Preto by som bola odhodlaná ochraňovať tých, na ktorých by mi záležalo. Ktorí by boli mojimi priateľmi.
Uškrnula som sa. "Myslieť si môžeš, ale pravda je taká aká je. Som v poriadku," zavrčala som. Nemala som rada, keď mi niekto hovoril že nie som v pohode, keď som bola! Hádam som najlepšie vedela, kedy som v pohode a kedy nie. Neznášala som, ak ma niekto podceňoval. S týmto by mi aj tak už nik nepomohol. Sav mi to vyliečila, teraz som už len musela prežiť tie občasné vlny bolesti. Na jeho otázku som pokrútila hlavou. "Nie, nemusíš ma nikam odviesť. S týmto niet pomoci. Musím to len vydržať," zamrmlala som. Tak jeho ďalšou vetou slm sa zasmiala. "Jasné, ty si taký. Tak to potom ja som videla ružového jednorožca," zažartovala som, aby sa trochu uvoľnil. "Už vidím, ako s ustaraným výrazpm priskakuješ ku každému, koho niečo trochu zabolí," uchechtla som sa nad tou predstavou a pozrela som sa na neho.

Prikývla som, keď mi povedal, že mi rozumie. Vedela som, že tomu tak naozaj je, pretože poznal bolesť z osamenia, ktorej som sa vlastne doteraz nezbavila. Síce som s tým bola zmierená, stále to bolelo a ja som sa od nej stále nevedela oprostiť. Stále som nenašla nikoho, ku komu by som mala nejaký vzťah, puto. Nebol nik, kto by sa mi dostal pod kožu. Občas som si začínala myslieť, že sa hádam nikto taký v živote neobjaví, ale rozhodla som sa nevzdať a pokračovať ďalej. A teraz som možno narazila na niekoho, kto by to dokázať mohol. Teraz som bola s niekym, kto mi mohol porozumieť viac ako ktokoľvek iný.
Vzdychla som si. "To nie. Rodičovskú lásku ti nemôže vynahradiť nič na svete. Ja som ju vlastne ani nepocítila, takže nedokážem povedať, čo to je v skutočnosti," uškrnula som sa. "Ale aspoň viem, čo je to mať rád," usmiala som sa. Úplne o lásku iných som neprišla. Stále som vedela, aký je to pocit, keď máte niekoho radi, síce pre mňa bol momentálne ten pocit 'neaktívny'. Pozrela som sa na neho, keď si vzdychol. Že by aj on mal problémy s otcom? napadlo ma, ale to bola skôr len taká bleskovka, ktorej som sama neverila. Nemohla som tušiť, prečo si vzdychol, možno aj kvôli ničomu, síce mme sa zdalo, že on nebol tip človeka, ktorý by niečo robil bez dôvodne. Ani som netušila, prečo ma napadlo zrovna toto. Možno len ja sama som si priala, aby aj on mal nejaký podobný problém, síce by som to samozrejme nepriala nikomu. Kim na mňa vplyval dosť zvláštnym spôsobom, ktorý mi však ani nebol proti srsti.
Po mojej otázke zostal strnutý a nepohol ani brvov. Mala som pocit, že touto otázkou som zasiahla do citlivého miesta a tak som si tentoraz vzdychla ja, ale to skôr nad svojou hlúposťou. Nemala som sa ho to pýtať, riekla som si v duchu. Na moje prekvapenie mi však predsa len odpovedal a ja som ho zamyslene vypočula. Cítila som bolesť v jeho hlase a ja som sa prekliala ešte viac. Chvíľku potom zostal ticho a nakoniec na mňa hodil opravedlňujúci pohľad, ktorý by som mu mala venovať skôr ja "To je v pohode. Ja ti ale nemôžem povedať, že ti rozumiem. Viem ako bolí byť sám, ale nikdy som nestratila nikoho mne veľmi blízkeho, neviem, aký je to pocit, keďže som bola sama od samého môjho počiatku," nasadila som pri tom aspoň súcitný tón, ktorý bol ale pravý. Bola to však všetko pravda. Nevedela som, aké to je niekoho stratiť. Nikdy som nikoho nemala, takže som ani nemala čo stratiť. Nevedela som, ako bolí stráta niekoho nám blízekoho. Veľmi blízkeho. Toto boli pre mňa neprebádané vody, v ktorých som sa nevedela pohybovať.
Chytila som sa za bok, z ktorého mi vystreľovala oná zákerná bolesť. "Tss," precedila som pomedzi zuby. "To nič nie je, som v pohode," riekla som a usmiala sa, aby to vyzeralo dôveryhodnejšie. Pri tom som si všimla jeho ustaraný výraz. Už to bolo dlho, čo taký videla, taký, ktorý by patril jej. "Neboj, prežijem. Síce neviem, prečo by si sa p mňa mal báť, keďže ma ani nejako riadne nepoznáš," povedala som a snažila sa nejako v pohode vydržať tú nepríjemnú bolesť. Tá nakoniec ustala a ja som sa zosunula dole na pult.

Letmo som prikývla a vzdychla si. „Nikdy. Po celý môj doterajší život som bola sama. Vychovávala ma pestúnka, ktorá ma síce brala ako vlastnú dcétu, ale ja ju len ako tetu alebo tak dačo. Bolo to letmé, nič hlbokého a časom aj to zmizlo. Súrodencov nemám, matka mi umrela pri mojom narodení a otec? Ani neviem, či ešte vôbec žije,“ pokrčila som plecami. Nedokázala som povedať, prečo mu to vlastne hovorím. Niečo ma k tomu akoby nabádalo alebo za to mohol môj stav. Hovorila som to ale naprosto pokojne, čo vlastne naznačovalo, že už som s tým dávno vyrovnaná. Jasné, kedysi som závidela všetkým naokolo, čo zažívali rodičovskú lásku a nikdy si plne neuvedomili, aký dar vlastne majú. Ale čo už. Minulosť nevrátim, môžem jedine hľadieť do budúcnosti a nájsť niekedy niekoho, komu na mne bude záležať a mne bude záležať na ňom. To sa však zároveň nemusí stať nikdy, ale kupodivu, mňa to nejako nevzrušovalo. A k čomu aj? I kebyže zomriem, už nemám čo stratiť. Teraz ešte nie.
„A čo ty? Hovoril si, že si na tom tiež nejako rovnako, že nikoho nemáš,“ podotkla som a pozrela sa na neho. Pripadalo mi trošku divné, hovoriť niekomu niečo zo svojej minulosti, čo sa vlastne často nestávalo. Ak som to už aj niekomu povedala, musel stáť za to, ale teraz za to mohol možno naozaj môj stav. Ak som nevyzerala ako zbitý kôň, tak som vyzerala ešte dobre. Dožvie, ako na to bola Sav.
Uškrnula som sa nad jeho pohľad, keď som mu riekla, že sa s ním cítim fajn. „S tebou. Pokiaľ viem, tak som tu momentálne len s tebou,“ usmiala som sa a na jeho ďalšie slová som prikývla. „Je to tak. Si iný než ostatní. Väčšina chalanov si ma nejako doberá alebo sa ma snažia zbaliť alebo tak dačo. Jednoducho frajeri, čo si myslia, že sa z nich zosypem pri prvom pohľade na nich. Samozrejme, ma také blboviny nazaujímajú, takže som len s máloktorými našla nejakú normálnu reč. Ty si ale prvý, s ktorým sa normálne vyprávam a zároveň sa s ním cítim dobre,“ usmiala som sa a pozrela sa na neho mojimi jantárovými očami. Naozaj bol iný a možno práve to ma udržiavalo pri ňom a v bdelom stave, pretože mňou prešla znova vlna bolesti, ale tá tentoraz bola tak zákerná, že som mierne skrivila tvár od bolesti.