Příspěvky uživatele

Už som sa pomaly ale isto začínala nudiť. Preto som sa so srsťou vlčiačky skôr hrala ako ju prehrabávala. Rôzne som si ji prepletala a obtáčala okolo prstou. Assai mala zatvorené oči a driemkala. Nepochybne sa i ona nudila a tak to vyriešila driemaním. Ja som ale spala nedávno a rada by som dačo robila, než len u sedela a čakala, až z tej obývačky vylezie ten čarodej alebo kto to vlastne bol. Rada by som vedela, ako na tom sú, ale vyrušovať som ho nechcela. Nemienila som mať problémy navyše.
Nakoniec som to už nevydržala a postavila sa. Assai trochu nesúhlasne zamručala, keď som ju tak zobudila, ale inak ma len pozorovala. Ja som sa začala prechádzať po verande sem a tam. V očiach som mala otrávený a unudený pohľad. Pri tom prechádzaní som sa najviac asi zabavila tým, že som prekračovala Kimov chvost. Pomaly som už začínala uvažovať o tom, že sa pôjdem niekam prejsť. Veď Ann tu je, tak čo? Bez tak to nevyzeralo, že by odtiaľ ten Magnus mal v najbližšej dobe vyjsť.

// Nálada a čas sa mi konečne vrátili, takže sa vraciam do hry :D

Tie Annine podráždené reči mi liezli trochu na nervy, ale radšej som to neriešila. V ľudskej podobe zostať pokojná šlo omnoho lepšie ako v tej vlčej. Pochopiteľne. Na jej slová som prikývla a spoločne sme došli k tej vlčici a Kimovi. Mlčky som si vypočula jej návrhy a pohľadom som pri tom premeriavala vlčicu a potom Kima. „Majú nejaké tie zranenia, ale kým sú v takej podobe akej sú, len ťažko im pomôžeme,“ odpovedala som, ale nepozrela som sa na ňu. Stále som totiž uvažovala nad tým, ako dostať tú vlčicu dovnútra. Ann si k nej medzitým pričupla a začala jej rukou prehrabávať srsť. Zabrblala čosi o tom, že je tá vlčica krásna, ale ja som ju veľmi nevnímala. Čo som zaregistrovala viac, bolo jej ospravedlnenie Kimovi. Kútiky mojich úst sa mierne zdvihli do hora, ale inak som mala pohľad upretý buď na vlčici alebo na na čiernom vlkovi. Nevedela som prečo, ale bola som rada, že sa mu ospravedlnila. Bolo to dosť divné, ale teraz som nemala čas to riešiť.
Nakoniec sa nám teda nejako podarilo dostať vlčicu dnu. V tej chvíli vošiel do nášho domu nejaký muž. Našľapoval ticho ako mačka a jal sa prehliadať zranených vlkov, pričom nás si nevšímal. Zabodla som do neho svoj pohľad, ktorý je vďaka mojej farbe očí dosť prenikavý. Jemne som si potľakala rukou po nohe, čím som k sebe zavolala Assai. Vlčiačka ku mne hneď pribehla a posadila sa vedľa mňa. Keď sedela bola našťastie dosť vysoká, takže som sa nemusela skláňať, aby som rukou dočiahla na jej hlavu. Jemne som jej prstami prechádzala medzi ušami, no môj pohľad bol stále prilepený na záhadnom mužovi. Ten sa na nich nakoniec pozrel a prehovoril, pričom si dal dole kapucu. Predstavil sa ako Magnus a vraj nám má pomôcť. Jeho hlas bol ľadovo pokojný a potom sa opäť otočil ku zraneným vlkom. Nakoniec nás požiadal, aby sme odišli s miestnosti. Nedôverčivo som na neho pozrela, ale predsa len som sa pohla smerom von na verandu. Bolo mi to roti srsti, keďže som nemala ani tucha, kto alebo čo je a ani čo má v pláne, ale ak nám mal pomôcť, nič iného mi asi nezostávalo. Vyšla som teda von na verandu a Assai ma poslušne nasledovala. Tam som sa posadila k stene a chrbtom sa o ňu oprela. Assai si ľahla pri mňa a hlavu mi zložila do lona. Ja som jej zaborila prsty do srsti a zamyslene som jej nimi po nej prechádzala a prečesávala jej ju.

// ja odpíšem niekedy priebehom týždňa. Teraz mám toho trochu veľa, takže moc nestíham, ale hneď ako nám uzatvoria známky, už to bude v poho

Vďačne som na Kima pozrela, keď sa ma posnažil utešiť. Hádam to naozaj bude všetko v poriadku, pomyslela som si. Posnažila som sa to vidieť všetko v lepšom svetle, ale i tak ma stále zožieral ten pocit bezradnosti. Naozaj som ale pre nich nemohla momentálne nič spraviť. Nie, kým boli vo vlčej podobe a z toho Sav bola v bezvedomí. I tak by sa nikto z nich bez pomoci sám nezdvihol. Teraz určite nie.
Otočila sa smerom ku dverám, cez ktoré vošla dnu Ann a okamžite začala hysterčiť a panikáriť. Pozerala som sa na ňu pohľadom, ktorý hovoril to ako fakt? Následne som prevrátila očami a pokrútila hlavou. Nechápala som, ako niekto môže robiť takú paniku. Ann celý svoj výstup ukončila tým, že ukázala na Kima a rozčúlene sa opýtala, kto je. Ucho mi cuklo ku Kimovi, ktorý zavrčal. Ja som na Ann varovne štekla, čím som jej chcela naznačiť, aby sa okamžite ukľudnila. Kim následne odišiel von a ja som zhlboka vydýchla, čo mal byť ekvivalent povzdychu. Musela som to Ann vysvetliť a na to som sa potrebovala premeniť späť do ľudskej podoby.
Odbehla som teda hore do izby, kde som sa premenila a hodila na seba nejaké oblečenie. Keď som zišla späť dole v mojich pätách už šla samzorejme Assai, ktorá sa doteraz zašívala v izbe. Došla som k Ann a prebodla ju pohľadom. „Všetko ti vysvetlím, ale upokoj sa a poďme najprv vymyslieť, ako tú vlčicu vonku dostaneme dnu,“ riekla som a vyšla som von. Assai som prikázala, aby zostala dnu, pretože vonku by prekážala. Vyšla som teda von a došla ku Kimovi a tej vlčici, ktorá bola asi v bezvedomí. „Tak fajn, nejaké nápady, ako ju zdvihneme a dopravíme dovnútra?“ spýtala som sa, pričom som sa i ja zamyslela. Keďže bola v bezvedomí, len ťažko sa s ňou bude manipulovať. S bezvládnym telom sa vždy manipulovalo horšie ako keď bol dotyčný pri vedomí. Ešte nie to, keď sa jedná o dosť ťažkého vlka...

So spokojným zamručaním som prikývla, keď riekol, že ho v spánku asi osvietilo. Vždy sa vraví, ráno múdrejšie večera. Keď sa človek z toho všetkého vyspal, vedel o tom uvažovať racionálnejšie. S tým už som aké-také skúsenosti mala. Bola som ale nesmierne rada, že si to Kim nechal rozležať v hlave a trochu nad celou tou situáciou zauvažoval. Ale hlavne ma tešilo to, čo mi povedal a že vôbec na mňa nie je naštvaný. Takéto šťastie a radosť som necítila už veľmi dlho a tak som pozerala na Kima so šťastným pohľadom a radostnými iskričkami v nich. To však netrvalo dlho, pretože sa vrátila "delegácia" zo záchrannej akcie.ri ich príchode, som podobne ako Kim, vyskočila na nohy a šokovane na nich pozerala. Vyzerali príšerne a ich stav na tom nebol o nič lepšie. No, nič iného sa ani nedalo očakávať. Sav krátko po príchode buď zaspala alebo upadla do bezvedomia. Ten nový chalan si tiež ľahol a pobral sa do spánku. Vykročila som a obzrela si ich obidvoch, hlavne ich rozsah zranení. Vyšla som aj von, kde som našla tú novú vlčicu. Tá na tom rozhodne nebola o nič lepšie. Sklamane som vošla späť dovnútra a posadila sa opäť ku Kimovi. Všetci majú nejaké tie zranenia, čo nie je nič neobvyklého, ale niektoré vyzerajú naozaj zle. Najhoršie je na tom Sav a tá nová. Sú však vo vlčej podobe a ja ich tak nemôžem nijako ošetriť, vzdychla som si skrúšene. Robilo mi to starosť, že im neviem pomôcť. Bolo by dobré, kebyže sa premenia späť, ale na to by zrejme i tak nemali energiu. Navyše, o Sav som mala úprimný strach, no dúfala som, že všetci budú v pohode. Nebolo by dobré, kebyže by o niekoho prišli. Sklamane som pozerala do zeme. Nemala som rada ten pocit bezmocnosti...

Záporne som zavrtela hlavou. Nevadí, bez tak by som sa čoskoro zobudila. Môj tón už nebol chladný ale neutrálny. Prešla som ho pohľadom. Bola som celkom zvedavá, čo mi chcel, že sem za mnou takto prišiel. Asi ho už nebaví hrať za urazeného, prebleslo mi mysľou. No jo, vlčica bola viac sarkastická a ironická ako ja, takže som si nemohla podobné myšlienky v tejto podobe odpustiť. Predsa len, teraz malo nadvládu moje vlčie ja a ja som sa ho snažila len korigovať. Nič to ale nemenilo na veci, že vo mne jeho nečakaný príchod vzbudil onú zvedavosť. Nevyzeral byť naštvaný a určite ani nebol, takže som netušila, čo od neho mám očakávať a prečo za mnou prišiel.
Omlouvám se. Po tých slovách som sa dosť prekvapene zarazila. On sa mi ospravedlňuje? spýtala som sa v duchu samej seba. Dobre, čakala som asi čokoľvek, ale ospravedlnenie rozhodne nie. Keďže mala momentálne iniciatívu vlčica, moje ohromné prekvapenie nebolo na mne vôbec znať. Stále som zostávala pokojná a pohodová, no moje vnútro bolo nemálo otrasené. Toto bolo jednoducho niečo...neuveriteľné. A jeho ďalšie slová ma dorazili úplne. On má ma rád? Mňa? A moc rád? Nemohla som tomu uveriť a niečo vo mne sa tomu aj radikálne vzpieralo. Nie, to tak nemôže byť. Určite sa so mnou len zahráva. Lenže keď som sa pozrela do jeho očí, mal ich hlboké, odmerané a neutrálne, no keď som sa do nich ponorila, uvidela som aj nejakú bolesť. Tú, ktorú v sebe tak urputne skrýval a ja som vedela, že on to myslí smrteľne vážne. Prešlo mnou veľa pocitov ako zmätenosť, úľava, radosť...Boli tak silné, že i vnútorná vlčicia sa trochu stiahla a prenechala viac miesta tej ľudskej časti, aby to poriešila. To mi vyhovovalo, aspoň som ju nemusela zatláčať sama. Môj výraz už nebol taký pokojný a v očiach som mala zmätenosť. A to nad všetkým. Ako nad ním tak aj nad vlastnými pocitmi. Jeho posledná veta ma ale jaksi upokojila. Ten motanec pocitov sa vytratil a ja som cítila už len čistú radosť a porozumenie.
Vzdychla som si, postavila sa a podišla k nemu. Zastavila som sa len tesne pred ním a po vlčom ho objala, čo znamenalo danie hlavy okolo jeho krku na jeho chrbát, pričom som zavrela oči. Odpúšťam ti. Taktiež ťa mám veľmi rada a nechcem o puto s tebou prísť, hlesla som. Bola to čistá pravda, už som to vedela. I ja som ho mala rada, tým som si bola istá. Záležalo mi na ňom a nechcela som, aby sa zbytočne trápil. Odtiahla som sa a opäť sa posadila, tentoraz ale len kúsok od neho. A čo tak odrazu? nemohla som sa na to neopýtať a podozrievavo som sa na neho pozrela, síce mi v očiach hrali radostné iskričky.

Spokojne som spala a môj chrbát sa v pravidelnom rytme jemne nadvihoval a zase klesal. Najprv bol môj spánok bezsenný, ale nakoniec sa to nejako zvrtlo a moje sny ma zaviedli do mojej minulosti. Snívalo sa mi o detstve, síce to bolo trochu skreslené mojím podvedomým, ale základy zostávali. Našťastie to nebola žiadna nočná mora, len taký nezvyčajný sen. Na mojich spomienkach istým spôsobom ani nemalo byť čo desivé. Zobreté kolom dokola, zatiaľ som toho veľa nezažila. Preto som istým spôsobom ani nemala na čo vzpomínať, len na pár vecí. No bolesť z tej samoty tam bola, cítila som ju. A nebolo to nič príjemného. Možno preto som sa zo vspánku trochu ošila. Zrazu som však v mojej mysli začula hlas, ktorý vyslovil moje meno.
Najprv som si myslela, že to bolo len nejaký výplod mojej snovej fantázie, že to nie je skutočné, ale pomaly som otvorila oči, čo znamenalo, že som sa zobudila. V tom prípade ma oslovil niekto zvonka. Videla som trochu rozmazane, ale po chvíľke som zaostrila. Už bol deň, keďže skrz okná prúdilo do domu svetlo. Nič poškodeného nebolo, takže som usúdila, že tu večernú smršť prešiel dom bez úhony. Rozmotala som sa z klbka a postavila sa, pričom som sa pretiahla, retože po ležaní v takom klbku som bola nemálo stuhnutá. Otriasla som sa a až teraz sa konečne zamerala na toho, kto ma to oslovil. Otočila som sa a zbadala Kima. Áno? spýtala som sa ho možno trochu chladnejším tónom, než by som sama chcela. Ale potom, čo spravil by sa mi ani čudovať nemal. V šudskej podobe by to možno tak zlé nebolo, ale ako vlčica som to predsa len brala inak. Posadila som sa naproti nemu a chvost som stočila okolo láb.

Kim prehliadku odmietol a odišiel hore. Pozerala som sa za ním trochu sklamane. Tak toto bude ťažké. Hlavu som otočila späť za spoločnosťou, ktorá sa teraz ocitla vo vnútri. Ja som sa odpratala trochu do kúta, kde som si ľahla na zem a len mlčky všetko počúvala. I tak ma ale viac-menej premáhala únava, takže som hlavu položila na zem a schúlila sa do klbka. Jedno ucho som pri tom stále mala natočené smerom k ostatným a počúvala som. Síce len na pol ucha, ale počúvala. Zameriavla som sa halvne na to hlavé, zbytočné reči o sporoch som prechádzala jedným uchom dnu a druhým von. Ako som vyrozumela, v meste sa objavila nejaká čarodejnica, ktorá si z nejakého lovca vytvorila bôáznivú bábku na hranie a Stella nás žiada o pomoc. Asoň to som si svojou na pol spiacou mysľou dokázala dať dokopy. Tentoraz som sa ale ja zapojiť záujem nemala. Ako som počula, tak idú od nás skoro všetci, takže keď tu zostanem, nič sa nestane. Niekto by tu mal ostať a keď sa vrátia, prípadne sa o nich postarať. Navyše, Kim tu tiež zostáva, tak by mal niekto dohiladnuť na to, aby si náhodou neuzmyslel ísť von. Navyše, Božstsvo sa môže tiež nudiť a opäť nám sme dakoho poslať. Nakoniec sa teda všetci rozhodli a vyrazili. Zostala som tu teda sama, preto som sa schúlila do klbka ešte viac a poddala sa spánku.

// Dobre ;)

Nálada mi trochu poklesla, keď Kim do mňa zabodol rovnaký pohľad ako predtým. Trochu som posmutnela, zato vlčica vo mne sa vzopela hnevom, ktorý sa mi voľky-nevoľky zaleskol v očiach. Hold, vlčia stránka mala momentálne nadvládu. I tak som však zostávala pokojná a chladná, hoci vnútri som bola skleslá. Si na mňa veľmi naštvaný? hlesla som smerom k nemu. Alebo ma nenávidíš? pomyslela som si sama pre seba. I tak som ale nechápala, prečo je na mňa stále naštvaný. Dobre, nemala som sa vtedy z toho vykrútiť a radšej mu to vysvetliť, ale hádam si nemôže myslieť, že je ľahké niekomu povedať o tom, že je vlkolak. Navyše, nikto z nás nemohol za jeho zlú skúsenosť s vlkolakmi. Ako už povedala Sav, nemal by všetkých hneď hádzať do jedného vreca. Všetko na svete sa delí na dobro aj zlo, nič nie je výnimkou. Ale ja som jednoducho nechcela, aby sme boli za zle. Fakt bola chyba, že som mu to nevysvetlila, ale každý robí chyby.
Keď niekto zaklopal, Sav šla hneď otvoriť. Otočila som hlavu jej smerom a uši nastražila dopredu. Začula som hlas Stelly a tak som vstala a podišla smerom tam zistiť, čo sa deje. Lovci k nám nechodia len tak. Stanula som kúsok za Savannah a ľahostajným pohľadom som ich všetkých prešla pohľadom. Natali som pri tom prebodla chladným varovným pohľadom. Jej reči totiž neunikli môjmu sluchu. Pri tom som si všimla bláznivého počasia vonku. Tak tam by ma teraz nedostal nik. Otočila som sa a vrátila sa späť do obývačky. Sav už Stell riešila, takže ak bude Sac niečo chcieť, tak k nám príde. Posadila som sa kúsok od Kima a svoje šedé oči som na chvíľu uprela na toho, ktorý sa ešte menil. Ak chceš, tak si môžeš spraviť obhliadku domu a trochu si tak vyskúšať pohyb vo vlčej podobe, prehodila som ku Kimovi a zacukala pravým uchom.

Šedými očami som sledovala Kimovu premenu, zatiaľ čo sa Sav venovala tým dvom. Po chvíli tu už okrem mňa a Sav stál na štyroch ďalší príslušník našej rasy. Prezrela som si ho od hlavy až po laby, od hlavy až po chvost. Tiež bol čierny a mal jantárové oči. Predsa len ale vyzeral inak ako ja alebo Sav. Ako v ľudskej tak aj vo vlčej podobe sme sa rysovo a postavovo odlišovali. To samozrejme nebolo nič neobvyklého. Odtrhla som od neho pohľad a presunula ho ma Sav, ktorá si ľahla vedľa mňa a zívla. Bola už naozaj unavená, to bolo jasne vidieť. Hlavu mala položenú na labách a len sťažka sa premáhala zostať pri zmysloch, ktoré i tak už musela mať istotne otupené. Ak chceš, pokojne si pospi, ja to tu postrážim. Bez tak vidím, že sa dlho neudržíš a zbytočne sa premáhaš. V takomto stave by si toho i tak veľa nezmohla, kebyže sa dačo stane. Ja ich postrážim a keby dačo, zobudím ťa, ponúkla som sa jej. Naozaj by sa nemala zbytočne premáhať. Ja som tu kľudme mohla zostať a dozrieť na nich. I tak tu asi zostane pri zmysloch len Kim a toho nejak zabavím. Tamtí dvaja budú len ležať, takže si Sav mohla kľudne zdriemnuť. Ak by niekto niečo potrebovali, pomohla by som mu a kebyže sa stane dačo akútne, hneď by som Sav zobudila.
Pozrela som sa opäť na Kima a zazubila sa na neho vo vlčom úsmeve. Tak čo, ako sa cítiš v novej koži? prehodila k nemu docela zvesela. Tá napjatá atmosféra sa už dávno uvoľnila a ja som svoju ľudskú časť znova prepustila viac dopredu, takže sa pridala k tej vlčej. Tým pádom som mala viac záujmu o okolie, ale vlčica vo mne ožila "príchodom" nového člena, takže sa nemusela nejako premáhať ku komunikácii s ním.

Ochotne som sklonila hlavu pod Savaninou rukou a nechala sa poškrabkať za uchom. No kto by sa nenechal? Slastne som pri jej dotyku zamručala. Vlčica zo mňa naozaj odplavila všetky starosti, keď som svoje ľudské vnímanie potlačila viac do úzadia a ju som prepustila viac do popredia. Zistila som totiž, že ja a moje vlčie ja sme tak trošku akoby navzájom oddelené. Niečo ako dve osobnosti. Vo vlčej podobe som samozrejme bola viac ako ona a v ľudskej zase viac ako ja. Potom už len záležalo na tom, ako veľmi som pustila do popredia ktorú stránku a ktorú som zas utlačila do pozadia. Neviem, či to tak bolo len u mňa, ale bolo mi to momentálne fuk. Vlčicu totiž netrápilo nič, čo sa jej vyslovene netýkalo. Bola viac pokojná a v pohode a i flegmatickejšia. O to viac však aj agresívnejšia. Keď Sav stiahla ruku, nebola som zrovna najspokojnejšia ale vedela som, že sa musí venovať im. Tým, ktorí sa majú onedlho pridať k nám. Teraz mi to tak trochu pripadalo ako otrava, ale vedela som, že je to i dôležité. Veľmi som dianie okolo ale nevnímala. Len tak na pol ucha aj to len kvôli mojej ľudskej časti. Tú vlčiu to zatiaľ veľmi nezaujímalo. Položila som si hlavu na predné laby a zhlboka a hlasito som vyfúkla vzduch nahromadený v mojich pľúcach. Neunikol mi však Savanin vďačný úsmev ani pohľad. Vedela som, že je za moju prítomnosť vďačná a že jej teraz asi robím príjemnú oporu. Preto som upustila od svojho plánu ísť preč a rozhodla som sa tu s ňou zostať až do konca. Predsa len mi na nej záležalo a preto som do nej povzbudivo zozadu jemne ďubla a zoširoka sa na ňu zazubila, než som hlavu položila opäť na predné laby.
Najprv začala slovami mierenými ku Kimovi. Uši som mala našpricované smerom k nej, keďže toto viac menej zaujímalo aj moje vlčie ja, nie len mňa samotnú. Zdvihla som hlavu a pozrela sa na Kima. Pri Savaniných slovách som mierne vycerila zuby, aspoň tak, že mi bolo vidieť očné tesáky, ktoré vlastne boli najväčšie a dĺžkovo mi siahali až po dolný pysk. Nezavrčala som ani som nevydala žiadny iný zvuk, no v očiach sa mi varovne blyslo. Vlčica nemala rada, ak ich niekto brak ako nejaké monštrá alebo tak dačo. To ani ja, ale ona pre to mala menej tolerancie a je jedno, z akého dôvodu nás tak človek bral. Vmžiku som ale zuby schovala a už len sledovala okolie a i ostatných. Tí ďalší dvaja to zobrali o poznanie lepšie, čo ma upokojilo. Započula som Kimovu vetu o tom, že on o novú rodinu nestál. Popravde, ani ja som svoju svorku nebrala ako svoju rodinu. Zatiaľ. No i tak som ju ale bola rozhodnutá chrániť, pretože tu som to mohla nazývať „domovom“. Domov je tam, kde na teba niekto myslí, prebehlo mi letmo mysľou. Hej, takto nejako som to brala a Savannah na nás myslela. Inak by nás nevolala na tú spoločnú aktivitu a tréning. Mohla ísť sama, ale ona nás zobrala zo sebou. Dokonca i mňa, síce som bola niekde mimo. A to už hovorilo samo o sebe dosť. Bola som jej vďačná za toto všetko. Prekrížila som predné laby jednu cez druhú a švihla chvostom. Inak som bola uvoľnená a nehla ani brvou. Naprosto pokojná, stále však v istej nebadateľnej ostražitosti. To už však bol skôr také nevedomé a len na takej bázi, že som ušami reflexívne strihala ušami pri každom zvuku a očami tekla pri prudšom nečakanom pohybe. Taká „základná“ ostražitosť, ktorá bola vlastná asi každému zvieraťu.
Pozrela som sa na Assai, aby som skontrolovala, čo robí. Vlčiačka tu už ale nebola, podľa všetkého asi odišla hore do izby. Pri započutí svojho mena som však pozornosť okamžite upriamila k Savannah. Na jej prosebný pohľad som prikývla hlavou a pozrela sa na Kima. Ten však nakoniec povedal, že ak má toto byť jeho osud, tak nech sa do toho dáme a konečne sa posadil. Pri odsúhlasení ostatku som už len sledovala, ako sa do toho Sav púšťa. Mlčky som to všetko sledovala.

Sledovala som hlavne reakciu Kima, ktorá ma vonkoncom zaujímala najviac. Už od začiatku som mala také nepríjemné tušenie, že nebude reagovať najlepšie. I to tak bolo. Pri vysvetľovaní Savannah na ňu pozeral tak kamenným výrazom, že taký som ešte u nikoho nevidela. Mierne som sa prikrčila s pohľadom upreným na ňom. Vedela som, že je zle. Veľmi zle. Celé sa to ešte zhoršilo, keď Sav podotkla, že on už vlkolakom je. Spojila som si jeho reakciu s tým, čo som vedela o jeho minulosti. Dokázala som si tie dve a dve dať dokopy aspoň tak, aby som vedela, že on už s príslušníkmi našej rasy tú česť mal a nie zrovna najlepšiu. Väčšina totiž reagovala prekvapením, ale on okamžite reagoval chladnosťou a odmietavosťou a asi i ďalšími pocitmi, ktoré však dusil v sebe. Ako vždy. Pozeral na nás chladným a odmeraným pohľadom a najdlhšie s ním zotrval na mne. Cítila som, ako ma ním prepaľuje a zarezáva sa mi až do špiku kostí. Pohľad som mala zabodnutý do neurčitého bodu v stene. Predsa len som sa ale odhodlala, s čím mi z časti pomohla oná stránka vlčice a pozrela sa mu do očí. Ostatní v nich možno videli len chlad a nič iného, ale ja som vedela, že za tou chladnou clonou sa skrýva hnev a voči mne nepochybne i sklamanie. Možno i ďalšie pocity, to už som odhadnúť nevedela. Pri pohľade do jeho očí ma nepríjemne bodlo pri srdci. Bol to pre mňa nový a zvláštny pocit, ktorý ma nepríjemne pichal pri srdci a zvieral žalúdok. Keby na mňa radšej kričal, nadával mi, vybíjal si na mne hnev a zlosť, všetko by bolo lepšie ako tento jeho pohľad. Bolelo to a moc. On bol prvý, ku ktorému som si začala vytvárať aké-také puto, ako po citovej tak aj po stránke dôvery. Lenže teraz som mala pocit, akoby sa to celé rozsypalo ako piesok a prešlo skrz moje prsty bez možnosti rýchlo zareagovať a zadržať to. Stále mi však v rukách zostalo pár zrniečok, ktoré predstavovali malú nádej na to, že by sa to dalo spraviť. Lenže nič nebolo zaručené a už vonkoncom nie to, či by to bolo ako predtým. Stále som udržiaval očný kontakt s Kimom, ale v jeho očiach som sa utápala rovnako, ako v mojich myšlienkach, takže som momentálne bola duchom neprítomná. Tak tento pocit asi predstavovalo to, keď niekto niekoho „stratí“. Aspoň u mňa. On bol jediný, ktorý mi vedel porozumieť vo väčšine ohľadoch môjho mizerného života a pocitov nimi prežívaných. A podľa mňa to tak trochu aj naopak, inak by mi toľko toho o sebe nepovedal a neodkladal z tváre tú ľahostajnú masku, ktorá však momentálne nebola maskou ale bola až príliš živá. Preto som vedela, že teraz to bolo tak zlé, ako len mohlo byť. Zároveň som vedela, že túto svoju tvár už bude mať voči mne asi nastálo.
Zlyhala som, to som veľmi dobre vedela. Mala som mu to vtedy vysvetliť, ale nie, ja som sa z toho radšej vyvliekla. Keď som ho po tréningu videla v tom lese, mala som ísť za ním a vysvetliť mu to. Lenže ja nie, ja som to radšej nechala tak. A nakoniec to dopadlo asi najhoršie, ako to len dopadnúť mohlo. V istom ohľade sa vo mne zdvihla vlna hnevu voči sebe samej. Po celý čas sa v mojich očiach zračila bolesť, no keď som sa vrátila späť do reality, okamžite som ju skryla. Odtrhla som pohľad od toho Kimovho a podišla som k Sav, za ktorom som si ľahla, ako nejaký strážca. I tak som ale švihala chvostom zo strany na stranu. Bolo mi momentálne srdečne jedno, čo si o tom Sav bude myslieť alebo hocikto z miestnosti. Popravde, mne tak nejako nikdy nezáležalo na názoroch ostatných ak nevedeli, o čo sa jedná. Sklonila som hlavu a pozerala sa do zeme. Keď mám konečne šancu mať niekoho blízkeho vo väčšine ohľadoch a smeroch, nie, všetko sa to musí pokaziť. Jediný môj úspech bola Sav na ktorú som hodila láskavý pohľad. Brala som ju ako moju staršiu sestru alebo tak dačo, ale zároveň ako aj moju Alfu, čiže nadriadenú. Ona bola úplne mimo mojich zaraďovacích zložiek, ona bola u mňa výnimočná. Niečo ako v indiánskych kmeňov šaman. Moja matka bola potomkov indiánov a tak mi dačo po nej ostalo, takže v tomto ohľade som toho vedela pomerne dosť. A šamani boli tiež niečím výnimočným, čo sa stáli mimo rebríček spojitosti kmeňa. Tak niečím takým bola u mňa Savannah. Ona už u mňa bola dávno za vodou, preto som brala Kima ako prvého po dlhom čase. No, teraz už asi nie. Nečudovala by som sa, kebyže ma po tomto nenávidí. Mala som chuť odtiaľto odísť a bežať niekam do lesa. Dosť ma to tam ťahalo, ale vedela som, že tu musím zostať. Kvôli Sav, keďže mi na nej záležalo. Preto som zdvihla hlavu a viac do popredia vypustila moju vlčiu stránku. Tá mi do mysle vpustila pokoj a ja som sa naprosto uvoľnila. Môj pohľad bol pokojný, typicky vlčí. Veľa ľudskosti tam nebolo. Vlčicu netrápili žiadne podobné starosti, preto som cítila, ako sa to všetko odplavuje preč a vedela sa tak lepšie sústrediť na všetko naokolo. Pobavene som si odfrkla, keď sa na dievčina Sav spýtala, či bude premene bolieť. To ešte nevedela, ako veľmi. Zatiaľ čo Kim bude musieť prežiť len bolesť prvej premeny, oni dvaja budú celý večer ležať v horúčkach a bolestiach, než sa premenia. Samozrejme, Sav im dá nejaké tie prášky na spanie a upokojenie. Preto som sa rozhodla, že až bude po všetkom, odídem von si prečistiť hlavu. V JEHO prítomnosti by to totiž veľmi dobre nešlo.

Hmm...tak sa zdá, že Savannah tu o nich už vedela. Podľa všetkého tu boli obidvaja kvôli premene. Inak by ich sem Sav hádam nepúšťala. Po tomto sa moja vnútorná vlčica trochu uvoľnila, čím sa mi nebadateľne uľavilo. Nič to však nemenilo na tom, že som z toho celého bola otrávená. No hej, dnes asi nebudem mať zrovna aktívnu náladu. Čo dosť naznačoval aj môj pohľad. Nechcela som byť neprívetivá, ale moju momentálne, opäť podotkýňam otrávenú, náladu nešlo tak ľahko zakryť. A popravde ani som sa o to nejako nesnažila. Assai sa posadila pri mojich nohách a bola rovnako pokojná ako ja. Tešilo ma, že má takú pokojnú povahu, aspoň sa nemusím báť, že bude poskakovať všade okolo ako zmyslov zbavená. Tak fajn a čo teraz? pomyslela som si. Odísť len tak mi prišlo blbé, ale na druhú stranu, vyzerá to, že tu nečakajú zrovna najkratšie. Vzdychla som si. Sav, toto mi robíš schválne! zahromžila som v duchu. Najprv to s Kimom a teraz toto. Nakoniec som sa i tak pobrala do tej kuchyne. Nech je tu kto chce, ja tu nebudem umierať smädom. Vlčiačka mi bola samozrejme v pätách ako môj tieň. Nakrkla som do chladničky, kde som našla jablkový džús. Vybrala som ho, vytiahla pohár a naliala si ho doň. Potom som ho vypila na X. Síce mi pri tom nepríjemne zmrazilo mozog, ale čo už. Smädná som bola fakt dosť. Všetko som dala následne na poriadok a vošla späť do obývačky. Sadla som si na opierku ma ruky na boku fotely a oprela sa o operadlo. Assai si ľahla na zem vedľa fotely, na ktorej som sedela.
To už došla Sav a posadila sa na zem. Konečne! Moja spása, preletelo mi mysľou. To som však ešte netušila, ako to "konečne" veľmi zakríknem. Na Savaniné slová o spánku som sa potichu uchechtla. Tak to jej verím a aj chápem. Posledné dni sme toto skoro nikto veľmi nenaspali. Aspoň ja určite nie...možno len teraz trochu. Už som sa ale konenče osprchovala, čo ma potešilo. Sav však vyzerala dosť unavene a mimo a ja som počítala s tým, že takto nám tu zaspí aj posediačky. Najprv sa spýtala, čo to tu mala urobiť, nad čím sa som musela v duchu uškrnúť. Tak toto viac než dosť nasvedčovalo o jej momentálnej psychickej a asi aj fyzickej únave. Zažmúrila na našu spoločnosť a podľa všetkého si spomenula, keďze podotkla niečo o premene. Tak som si to myslela dobre to, kvôli čomu sú tu tí dvaja. Lenže zo Savaninej strany nejaké ďalšie vysvetlovanie končilo, pretože unavene a vyčerpane sa na nás pozerala a tak trochu bezradne sa usmiala, čím dala najavo alá pomôžte mi dakto. Tak fajn, Sav by im asi rada vysvetlila, kvôli čomu tu vlastne sú, ale v jej stave asi nevie, ako začať a mať to čo najrýchlejšie z krku. Najlepšie by bolo rovno premeniť ich a hotovo, ale ak niektorý z nich nie je vlkolak od narodenia podobne ako Ann...no, dať im pohár krvy a povedať "vypi to", by bolo asi dosť veľký faux pas. Najlepšia by asi bola názorná ukážka toho, prečo sú tu. Chjo, budem jej musieť helpnúť. Toto mám u teba, Sav, premietla som si všetko v hlave. V tom do miestnosti vošiel niekto ďalší. Božstvo, koho nám sem zase posielaš? položila som si v duchu otázku, ktorá však bola skôr zaúpenie. Otočila som sa za novo príchodzím a kebyže stojím, asi by som stála ako solný stĺp. Takto som len zostala skoprnele sedieť a pozerať sa na...Kimberlyho.
Môj šok však trval len pár sekúnd. Všimla som si, ako na mne na chvíľu zostal visieť pohľadom. Takže on tiež? To snáď nie je pravda! Assai si Kima premeriala pohľadom podobne, ako predtým tých dvoch, ale po chvíli oň prestala javiť záujem a s hlbokých vyfúknutím si položila hlavu na predné laby. Ja som sa pozrela na Sav s pohľadom "uľahčím ti to" a postavila sa. Ešte predtým, než som vybehla, som si drepla k fenke s prečesaním srsti na chrbte som jej pošepla do ucha, aby tu zostala. Nemusela chodiť všade so mnou, keďže som zistila, že to má občasne v obľube. Následne som vybehla hore do izby a prezliekla sa do starých handier, ktorých som mala teda požehnane. Samozrejme, nové mi nechýbali. Tieto som chcela vyhodiť, ale teraz sa mi šikli. Na premeny boli dobré. Prezliekla som sa a zbehla som opäť dole. Vošla som späť do obývačky a postavila sa tak, aby ma všetci videli, síce potom ma bude už len ťažko nevidieť. Takýto pech môžem mať fakt len ja! Tam hore ma niekto nemá rád, zahundrala som si v duchu. Na druhú stranu, aspoň si s vysvetlením pre Kima nemusím zaťažovať hlavu. Síce, po tomto by som sa nečudovala, ak by ma už nechcel vidieť. Otrávene som si vzdychla (áno, otrávenosť ma ešte stále nepustila, zas si nemyslite) a prikrčila sa. S nevôľou som dala jasný príkaz a moje vlčie ja sa dalo do pohybu. Samozrejme sa to nezaobišlo bez obrovských vĺn bolesti, ale už som si na ne tak zvykla, že som to brala ako nič. Preto z mojich úst nevyšiel ani jediný bolestivý ston, no i tak som tvár zvraštila od bolesti.
O minutu na to pred všetkými stál vlk omnoho väčší ako tí normálni so srsťou čiernejšou ako noc a s tmavošedými očami. Počkala som, až bieloba spred mojich očí zmizne a pred všetkými sa hrdo postavila. Všetkých troch nováčkov som prešla pohľadom, pričom Kimovi som venovala očami ospravedlnenie. Očkom som mrkla aj po Assai, tá však nehla ani brvou. Hovorí sa, že zvieratá majú zmysel na nadprirodzeno, takže ona už asi od začiatku vedela, čo som zač. Stále som si ale v duchu gratulovala, akého to mám pohodového a pokojného psa. Zrak som uprela na Sav s jasnou vetou v očiach, že ak chce, môže na mne začať s výkladom. Potom som ho zas uprela na obecenstvo a švihla chvostom. Inak som však stála naprosto pokojne, možno len uši mi sem-tam zastrihali, ale to skôr inštinktívne. Práve teraz som si pripadala ako nejaký výstavný model.

<<< Obchodné centrum

Konečne doma, blesklo mi mojou unavenou mysľou. Vyšla som po schodoch na verandu a vstúpila dnu. Samozrejme, Assai mi bola stále v pätách. Okamžite som zamierila ku schodom a bez jediného zvuku som vybehla hore. Odkedy som bola vlkolakom, dokázala som sa občas pohybovať naozaj nepočuteľne, hlavne keď som chcela. Vošla som do prvých dverí, ktoré som objavila a ocitla som sa v jednej z izieb.* Bola zriadená do staro-luxusného štýlu, ktorý sa mi páčil. Dokonca tu bola aj kruhová posteľ zladená do fialovo-béžovej aj s vankúšmi podobných farieb. Posteľ mala dokonca aj závesy! Okamžite som sa rozhodla, že toto bude moja izba. Zatvorila som dvere a vybali sa veci, čím sa tu konečne zabývala. Misky pre Assai som polčžila do rohu miestnosti, pričom do jednej som napustila vodu a do druhej som dala granule. Vlčiačka sa hneď pustila do jedla a ja som si zatiaľ zobrala uteráky, čisté veci a odobrala sa do kúpeľne. Tam som si dala príjemne vlažnú sprchu, ktorá ma ako-tak prebrala. Užívala som si kvapky dopadajúce na moje telo a na chvíľu som úplne vypla.
Keď som bola hotová, usušila som sa a potom si vydrhla aj vlasy. Obliekla som sa dočistého, síce mi ešte z vlasov trochu kvapkala voda, mne to ani v najmenšom nevadilo. Vrátila som sa späť do izby a šmarila sebou do postele. Assai už dojedla a tak vyskočila na posteľ za mnou. Ja som ju nechala a zaborila som jej ruku do srsti. Začala som ju jej prehrabávať a hrať sa s ňou, zatiaľ, čo som premýšľala. Stále som akosi nemohla vyhodiť z hlavy Kima. Nie ako jeho samotného, ale skôr ten problém, ktorý sa s ním spájal. Stále som nevedela, čo mu povedať, ak ho stretnem. Nemôžem na neho predsa len tak vybaliť, že sa dokážem meniť na obrovského štvornohého chlpáča. Alebo môžem? Ach, sama neviem, všetko je to zložité. Prečo, sakra, musím mať takýto pech zrovna ja? To je strašné. Jedno som však vedela naisto. Ak ho nabudúce stretnem, už sa z toho nevyvlečiem. Navyše, ja som bola vždy zväčša úprimná, neznášala som klamstvá ani výhovorky a vykrúcačky. Preto som sa aj ja málokedy z dačoho vykrúcala a radšej som sa problémy postavila čelom. Lenže toto bolo iné. Nie každý musí riešiť, ako niekomu vysvetliť to, že je vlkolak a že vôbec existujú. Najlepšie by bolo, ak by som ho už nestretla, ale pri mojom šťastí sa vsadím, že ho stretnem skôr, než si budem sama priať. Utrápene som si vzdychla a zabrela oči. Radšej som to znova nrchala tak a rozhodla sa to rozoberať potom. Rukou som prečesávala Assai srsť a tej sa to náramne páčilo. Chvíľu sme tam tak s vlčiačkou ležali, ale potom som zistila, že mám vyprahlo v krku. Preto som zliezla z postele a vyšla späť na chodbu. Ešte predtým som si pripla na krk svoj priľahlý náhrdelník, ktorý mi tesne priliehal ku krku a tvorili ho rôzne vlnky a slučky. Samozrejme, ako tieň za mňou šla Assai.
Opäť som potichu zbehla dole a vydala sa do obývačky, cez ktorú aom musela prejsť, ak som chcela ísť do kuchyne. Už z diaľky som počula hlasy a cítila ľudské pachy. Nepočuteľne a čo najviac opatrne som nasľapovala na podlahu. Nohy som mala bosé, takže to nebol problém. Assai ma naštastie napodobnila a pri krokoch nevytvorila žiaden zvuk. Akoby presne vedela, že to si prajem. Vošla som do obývačky, kde som na gauči uvidela rozvaleného chalana a neďaleko neho nejakú dievčinu. Bol tu dokonca aj Savanin lišiak, jej však nikde. Zastavila som sa. "Ehm..." odkašľala som si, aby som na seba upozornila. "Prajete si?" spýtala som a jemne nadzdvihla obočie. Bola som naprosto v pohode a moja tvár nič nehovorila, síce vnútri som bola trochu prekvapená, ale hlavne otrávená. Na spoločnosť som zrovna nemala náladu. Už teraz som si v duchu nadávala, že načo som sem liezla. Mala som radšej spať. Assai sa postavila vedľa mňa a premeriavala si ich ostražitým pohľadom. I moja vnútorná vlčica spozornela a zostražiteľa. Preto bolo trochu ťažši udržať si pokoj a nič nehovoriacu masku. Ja som to však nejako zvládla, ale i tak som si ich premeriavala rëntgenovým pohľadom.

*izba: http://nd06.jxs.cz/187/848/9d3083b663_97813860_o2.jpg