Příspěvky uživatele

Nastala prekrásna ničím nerušená noc. Všade bolo ticho, ktoré som chcel zničiť pomocou hudobnej akustiky z neďalekého klubu. Ak mám popravde povedať ani neviem kde sa práve nachádzam takže moja cesta na miesto určenia sa mi možno bude trochu ťažšie opisovať ale nevadí. Samozrejme som si na cestu zapálil.
Cupital som po kamennej ceste a zároveň vyfukoval šedý dym do temnej noci pokazenej len občasnou pouličnou lampou. Kráčal som aj keď som nevedel kam, no mal som aspoň jeden orientačný bod a to park, okolo ktorého som pravdepodobne krúžil. Dostal som sa na jednu z kamenných križovatiek kde ma začínal chytať pocit, že neviem kde som. Našťastie ma z môjho problému vytiahla tichulinká hudba nesúca sa z jednej z ulíc. Vydal som sa tým smerom kade ma viedla hudba až som sa dostal pred budovu s nápisom Club Buena.
Vošiel som tam, kde ma pri prvom kroku dnu zaliala vlna melódii. Obkolesovala ma ako more keď sa do neho z chuti vrhnete. Porozhliadol som sa okolo seba. Bolo tu plno ľudí, opitých ľudí a ľudí na odpadnutie. Skrátka kopa krvi tancujúca do rytmu hudby. Medzi možno mojou budúcou večerou som uvidel to, čo ma pri posledných krokoch držalo pri živote. BAR. Bol tam a ja už som nechcel nič iné len sedieť za ním. Krokmi som pokračoval k baru. Netrvalo dlho a pomaly som sa usadil za barový pult.
„Dobrý...Dvojitú striebornú tequilu prosím.“ Objednal som si, načo som si začal siahať do vačku po krabičke cigariet. Jednu som si vytiahol zatiaľ čo z druhého vačku som si vytiahol zapaľovač. Zapálil som si a čakal na môj pohárik. Vyfúkol som dym až mi barman dal pohárik s tequilou, vedľa ktorého mi položil soľničku a mesiačik citrónu. „Dikičko. Tú soľničku mi tu nechajte mienim tu byť celú noc.“ Povedal som a mierne som si olizol bočnú stranu ruky, na ktorú som si nasypal soľ. Potom som už len spravil rituál, po ktorom ostáva prázdny pohárik a vycucaný citrón. Toto je život. Pomyslel som si a zamával pohárikom na prídavok.

Počúval som rozhovor medzi Nickom a tou druhou babou, ktorej meno sa možno ešte dozviem. Nick ma utvrdil v tom, že to dievča sa volalo Dray a že asi patrí medzi tie, s ktorými sa Nick veľmi rád zahráva v opilosti. Potom mi aj doplo prečo vlastne pustila slaďák. Seriózne na mňa žiarli? Dievča ty musíš byť veľmi opustená. Pomyslím si na Dray, ktorá už nebola medzi nami. „Tak asi nevie odolať tvojej chladnej kráse.“ Poznamenal som ironicky.
Všimol som si zmenu Nickovho pohľadu na mňa keď som sa zmienil o tom, že chcem ísť piť. Asi to bolo až veľmi nečakané z mojej strany alebo na druhú stranu veľmi rýchla zmena názoru. I keď nemusel z toho robiť takú vedu a tváriť sa ako šteňa keď chce nejakú dobrotu. Tváril som sa, že som jeho výraz nezbadal a pokračoval som v ceste k baru.
Ako som tak išiel vpred vzďaľujúc sa od okna a slnečných lúčov, uchytil ma zvláštny pocit. Nie neznámy to by som klamal, pretože tento pocit som pri mojich cestách zažil často a aj som vedel čo to znamená. Ty bastard. Pomyslel som si a bez mihnutia jedinej časti tela som pokračoval v ceste ako by sa nič nestalo.
Pri jeho alkoholovej ponuke som zauvažoval čo by som si dal ale po jeho pokuse vliezť mi do hlavy som moc nemal chuť piť aby som bol pri zmysloch keby sa tu k niečomu schýlilo. Avšak po jeho posledných slovách sa mi až oči zablysli. Tí čo by stáli oproti mne by videli moje zlaté oči, v ktorých nastala zmena. „Nezahrávaj sa s ohňom Nick. Mohlo by to tu nechtiac vzbĺknuť.“ Poviem chladným hlasom keď zastanem.
Keď začala rozprávať neznáma dievčina, uvedomil som si, že tu vlastne nie sme sami, preto som sa natiahol po fľaši otvoreného bieleho a nalial si do pohára. „Ak ti to nebude vadiť zatiaľ mi postačí víno. Nechcel by som dopadnúť ako niekto kto by začal púšťať slaďák na celý dom plný živých ľudí. Teda živých až na výnimky.“ Povedal som s lišiackym úsmevom, pozrel sa na Nicka a odpil som si.
Ako na zavolanie sa otvorili dvere a v nich stála Dray. No už len ty si tu chýbala. Povedal som si v myšlienkach a usmial sa na nich. „Nič sa nestalo.“ Pomaly som zatriasol hlavou keď sa mi ospravedlnila za ten slaďák. Už som len pozeral ako si berie Nicka stranou a to bolo pre mňa znamenie odísť. Dopil som víno v pohári a ten následne hodil o zem. „Pre šťastie... Rád som ťa spoznal chiquita.“ Poznamenal som smerom k nemenovanej dievčine a vydal sa smerom k dverám. Tu nie je miesto ani čas na konflikt. Keď ju pretiahneš príď za mnou do kostola. Pomyslel som si a nechal myseľ plne otvorenú aby sa Nickovi podarilo prečítať moje myšlienky aj v takom stave akom je. Zasalutoval som dvoma prstami smerom k nemu a Dray a potom som už len vybehol von z budovy. Pred dverami som si ešte zapálil a nabral smer miestneho kostola.

>>> Kostol

Pozoroval som okolie domu, čo bolo omnoho zábavnejšie ako dianie v dome pretože pozerať sa na bandu deciek rozbitých na sračky, no skrátka nie je to nič moc. Tak som sa radšej díval von kde bola tichá, ničím nerušená tma. Iba občas sa nejaká ta silueta pohla v tme ale tak to by bolo to posledné čo ma trápilo.
Teplo, ktoré sálalo z masy potiacich sa ľudí bola na odpadnutie avšak niečo sa stalo. Zrazu som ucítil čudný chlad vo svojej blízkosti, ktorý som nevedel vysvetliť. Z mojich myšlienok o zvláštnom chlade ma vytrhlo poklepanie na rameno. Obzrel som sa a uvidel tam stáť chlapca s prívetivým úsmevom na tvári. No dobre chlapca nieto by bol zlý výraz preto, skôr niečo trošku mladšie odo mňa, no aj tak som sa divil kvôli čomu sa tak usmieva. Ty si dobre sťatý kamoško. Pomyslel som si a v myšlienkach som sa usmial.
Pozrel som sa na neho, keď sa ma opýtal či sa bavím. Uvažoval som či mu zaklamem alebo len upravím pravdu aby som náhodou niekoho neurazil. Vlastne mi to bolo jedno. „Zažil som aj horšie.“ Povedal som a zaškľabil som sa na zvedavého chlapca. Neviem či ma sledoval už dlhšie, no to že som ešte nepil som mu musel dať za pravdu. „Prišiel som len pred chvíľou a keď som videl ako sú tu ľudia pod parou chytila ma dilema či chcem vyzerať ako oni.“ Z časti som potvrdil jeho slová. „A doteraz som sa nerozhodol takže ťa budem musieť sklamať ale určite sa tu nájde niekto kto sa s tebou napijem.“ Odbijem ho.
Pri našej konverzácii si povšimnem jednej veci. Niekto zmenil štýl hudby z počúvateľného na nejakú presladenú slátaninu. Pozriem sa tým smerom odkiaľ vychádzala hudba a tam som uvidel dievča, ktoré vyzeralo na úplne iný štýl ako teraz pustila. Najtrápnejšie na tom bolo to, že už keď si pustila takúto hovadinu tak tam mala ostať, no namiesto toho pozerala na nás a potom odišla niekam preč. Ty si teda pekne úbohé stvorenie. Pomyslím si a otočím pohľad späť na narušiteľa môjho ticha.
Zrazu sa tam z ničoho nič objavila ďalšia osoba, ktorá očividne poznala chlapca, ktorého som spoznal. Takže sa voláš Nick. Zaujímavé. Pomyslel som si keď som sa vďaka dievčine dozvedel jeho meno. A hento tým pádom bola Dray. Domyslel som si. „Aj ja ťa zdravím.“ Pozdravil som takým tónom nezáujmu ako to predviedla ona.
Na chvíľu som sa pozrel von oknom a to čo som videl ma zarazilo. Do riti to už svitá? Ako sa mám teraz dostať do hotela. Pozrel som sa na dvojicu a rozmýšľal čo spraviť. V tom ma to napadlo. „Zmenil som názor Nick. Dostal som chuť sa s tebou opiť. A s tebou tiež neznáma diva. Tak poďme.“ Povedal som, skoro až nakázal a vydal sa dlhými krokmi čo najďalej od okien tak aby som mal čas vymyslieť čo ďalej.

>> Hotel Luxory

Ako som sa vzďaľoval od Hotela Luxory, zachádzala aj žiara vychádzajúca z nej. Moje kroky boli pomalé a moje vnímanie času ešte pomalšie. Mal som pocit akoby prešli hodiny, možno dni, týždne a pri tom neprešla ani hodina. Bolo to až magické. Mestečko bolo pokojné. Veď aby nie keď bola hlboká noc.
Prechádzal som chodníčkom, ktorý viedol asi cez celé mesto. Ja som z neho videl len kúsok, no aj tak to bolo viac ako dosť na nejaké obyčajné mestečko. Po ceste som videl kaviareň s názvom Science Café, do ktorej sa určite nikdy nepozriem kvôli skorým otváracím hodinám. Vlastne to by mohol byť problém všade. Nie len v kaviarni ale aj v Zoo, čo bola po ceste, knižnica, zábavný park a tak. Asi jediné miesto, ktoré by som mohol zatiaľ navštíviť je nákupné centrum a reštaurácia avšak tam sa mi práve teraz nechce ísť.
Moja cesta nemala konca, keď v tom som uvidel skupinu aut ako idú niekam do lesa. Rozmýšľal som čo by tam mohlo byť keď tam ide toľko aut. Ani som si neuvedomil, že som dofajčil predošlú cigaretu a nakoľko som nevedel kam ďaleko ma zavedie lesná cesta, ktorou šli autá, zapálil som si ešte jednu. Vydal som sa na lesnú cestu a pozoroval ako prah, ktorý rozvírili autá pomaly usadá späť na cestu. Šliapal som krok za krokom a po malých kúskoch ťahal z cigarety. Dym v tej tme ani vidno nebolo. Už som si myslel, že som sa stratil, čo by mi ani tak nevadilo, no v tom sa k mojim ušiam dovalili tiché tóny hudby. Kebyže nie som v bohom zabudnutom lese určite by som ho nepočul. Nasledoval som zvuky hudby, keď moje oči začali bádať v tme nejakú siluetu budovy. Priblížil som sa. Okolo boli zaparkované autá, ktoré pravdepodobne patrili ľuďom, čo si práve v tejto chvíli užívali v polorozpadnutej chalúpke. Nevedel som čo to ja za zábavu ale na niečo súkromné tu bolo až moc aut. Neotáľal som a vstúpil na prvý schod a potom ďalší a ďalší. Netrvalo dlho a za chvíľu som bol pri vchodových dverách. Naposledy som si potiahol z cigarety a špak zahodil za seba, ktovie kam.
Otvoril som dvere a vstúpil do domu plného ožratých alebo veľmi aktívnych ľudí s rýchlo pumpujúcim srdcom. Celé to bolo cítiť rozliatym alkoholom, lacným ženským parfumom a chlapmi s vysokým testosteronom. Toto bude veľmi ťažká noc. Pomyslel som si a nakoľko nebola možnosť odísť, zavrel som za sebou dvere a presunul sa k jednému z okien, o ktoré som sa oprel a striedal pohľad von na okolie domu a dnu na prebiehajúcu situáciu.

Čakal som kým sa dozviem niečo ohľadom izby kde budem v budúcich dňoch ubytovaný a asi mojim šťastím sa práve taká izba, ktorá by zodpovedala mojim požiadavkám, našla. Táto informácia ma potešila, no nie až tak, že by som skákal tri metre do výšky.
Vypočul som si ešte pár informácii, ktoré možno nebudem ani potrebovať avšak nikdy nie je zlé vedieť ich. Všimol som si jej zdvorilostného úsmevu a ležérne som jej ho opätoval ale bol to len taký mierny úsmev aby nebolo vidno zuby. Pozeral som ako sa otáča ku kľúčikom a jeden z nich vyberá. Keď sa otočila naspäť a podala mi ho, natiahol som ruku aby som si ho vzal. „Ďakujem.“ Poďakoval som zdvorilo.
Ďalšia otázka bola z mojej strany dlhšie očakávaná a hlavne som bol zvedavý na to koľko ma táto sranda bude celá stáť. Najprv som čakal, že budem musieť vytiahnuť kartu a platiť ňou, no keď mi recepčná ukázala sumu na monitore, udivil som sa ako som precenil sumu za tento rezort. Vytiahol som bankovky, narátal som cenu, ktorú mám zaplatiť. Podal som ju recepčnej, potom som ešte vybral nejaký ten bakšiš a podal ho bokom sumy. „To máte za to, že som vás obťažoval takto neskoro v noci.“ Povedal som a vrátil peňaženku do vačku.
Pozrel som sa von dverami a uvidel, že je ešte noc tak prečo si ju neužiť. „Prosím vás dajte mi veci do izby. Chcem si ísť ešte poprezerať mesto.“ Poprosil som recepčnú a otočil sa smerom k dverám. Prešiel som pár krokov a zo slovami „Do skorého videnia.“ som vyšiel z hotela. Vytiahol som krabičku cigariet, perami si vybral jednu z nich a zapálil som si. Vyšiel som do i s cieľom nájsť miesto kde to žije.
>> Klan upírů Nara

Pomalými krôčikmi a s cigaretou v ústach som prechádzal cez tiché, ničím nerušené prostredie neznámeho mesta. Bola noc a ja som sa musel niekde ubytovať. No dobre nemusel som ale tak lepšie spať v mäkkej posteli ako niekde na lavičke. K tomu všetkému nebolo zrovna najteplejšie nakoľko môj dym bol jasnejší ako ranná hmla. Míňal som osvietené nápisy budov a mal som aj pocit, že som cestou natrafil na nejaký miestny park, ktorý o takomto čase vyzeral veľmi lákavo. Dokonca som videl aj nejaký vysvietený klubík, do ktorého sa dnes určite ešte pozriem.
Zrazu, ako som tak prechádzal temnými uličkami, moju pozornosť upútala žiara svetiel. Nevedel som čo to má byť avšak netrvalo dlho a hneď som zistil z kade žiara sála. Bol to hotel. Presnejšie hotel Luxory, ktorý by nadchol nejedného smrteľníka, no mňa nie. Pre mňa to bol len ďalší prečačkaný hotel, ktorý má upútať vašu pozornosť a nechať v ňom nekresťanské peniaze. Dofajčil som cigaretu a špak zahodil do neďalekého koša.
Zatlačil som na posuvné dvere, ktoré sa pod vplyvom tlaku začali pomaly otáčať. Presne ako som si myslel. Pomyslel som si keď som zbadal recepciu hotela. Vedel som, že sa musím pripraviť na poriadnu šľahu čo sa týka ceny avšak vďaka mojej finančnej situácii mi to nerobilo problém. Šuchtavým pohybom som sa doteperil až k pultíku kde už čakala falošne vysmiata postava. Vitajte v hoteli Luxory ako vám môžem pomôcť? Predstavil som si v mysli otrepanú frázu, ktorú určite zopakujú aj v tomto hoteli s rovnakým škerením ako všade inde.
Pozrel som sa na pracovníčku hotela a spustil som. „Dobrý večer.“ Pozdravil som zo slušnosti s neutrálnou mimikou. „Chcel by som sa u vás na pár dní ubytovať.“ Povedal som čo tu vlastne robím aj keď je to viac ako zjavné. „Našla by sa nejaká izba pre jedného s balkónom?“ opýtal som sa a oboznámil recepciu s mojimi požiadavkami.