Příspěvky uživatele

Potešilo ma, keď mi dovolila si prisadnúť. Chytil som ju za podávanú ruku a potriasol ňou.
"Moje meno je Ryan Seaman, veľmi ma teší." povedal som s nadšením. "Si prvý človek s ktorým sa v tomto meste rozprávam. Teda, ak nerátam recepčnú a sám seba." povedal som, položil kávu na stôl a sadol si. Odpil som si z pohára a zadíval sa na Ayleen. "Máš zaujímavé meno, si odtiaľto?" zvedavo som sa spýtal, no potom mi napadlo, či sa zase nepýtam až moc. Super, zas sa prejavuje tá moja posadnutosť otázkami. Človek by si myslel, že časy ktoré som prežíval ako 4ročný a stále sa pýtal "A toto čo je toto? A toto?" ma už prešli, ale zrejme ani nie. pomyslel som si, no napriek tomu som sa neprestal usmievať. S tým úsmevom by som to tiež nemusel preháňať, ešte si budú myslieť že som na drogách. Stále vysmiaty. prebehlo mi hlavou a radšej som si znovu odpil z ešte stále málo sladkej kávy.

Z myšlienok ma prebudil až prapodivný zápach. Zatváril som sa znechutene a poobzeral sa okolo seba. Samozrejme, že rovno za mojim chrbtom sedel nejaký bezdomovec. Teda, nebol som si istý, že to je bezdomovec ale rozhodne tak smrdel.
No amen, ešte aj toto. Naozaj šťastný deň. pomyslel som si a už sa nadychoval, že mu niečo poviem, no na poslednú chvíľu som sa otočil, lebo som sa rozhodol, že miesto hádky uprednostním radšej nenápadné vytratenie. Predsa som nechcel mať nepriateľov, keď som sa len nedávno prisťahoval.
Postavil som sa a poobzeral sa po ostatných stoloch. Pri jednom som zbadal sedieť celkom sympatické dievča, preto som zobral svoju kávu a podišiel k nej.
"Ahoj, smiem si prisadnúť? Pri mojom stole sa objavil, ehm... nazvime to nie príliš príjemný človek, a nechce sa mi tu sedieť osamote..." povedal som a milo som sa usmial, dúfajúc, že ma nepošle kade ľahšie.

// Pokoj 5

Hneď ako som vyšiel vonku, zafúkal studený vietor a ja som oľutoval, že som sa neobliekol lepšie. Ani som sa nenamáhal chodiť po meste a hľadať nejaké miesto kde by sa mi páčilo, rovno som vošiel do najbližších dverí.
Až vtedy som zistil, že to je kaviareň, čo sa mi vlastne zišlo. Porozhliadol som sa okolo seba. Trochu som sa začudoval, že tu je tak málo ľudí, no potom som si všimol, že zatvárajú dosť skoro. Nevadí, nezdržím sa dlho. povedal som si a posadil sa k najbližšiemu voľnému stolu.
"Dobrý večer, čo vám prinesiem?" ozval sa hlas pri mne a ja som sa strhol od ľaku. Preboha kľud, je to len čašníčka, žiaden masový vrah. hovoril som si v duchu a nasadil úsmev č.1.
"Zdravím, poprosil by som tú najsilnejšiu kávu akú máte." povedal som jej a vzápätí mi mysľou prebehlo, že asi nie som normálny, lebo takýmto spôsobom docielim jedine to, že nebudem spať ďalšie dva dni, tento krát dobrovoľne. No čašníčka už bola preč, preto som to nechal tak. Nemusel som čakať dlho a moja káva bola na stole. Nasypal som tam takmer kilo cukru a zamiešal. Napil som sa a nahodil kyslý ksicht. Stále málo sladké. pomyslel som si, a začal spomínať na sestru, ktorá mi stále pripomínala aký som nenormálny keď videla koľko cukru všade sypem.

Po tom čo mi recepčná oznámila, že som prvý mužský hosť v tomto hoteli som sa usmial ešte viac. Objavil som raj na zemi. preblesklo mi hlavou. "Jasné, že budem spokojný, aspoň budem mať viac súkromia." odpovedal som a vybral z vrecka peniaze. V duchu som ďakoval samému sebe že už odmalička som po vreckách nosieval peniaze, lebo hoci som mal kartu, rozpamätať sa na pin kód by bolo dosť obtiažne. "Nech sa páči, tu sú peniaze. A ďakujem." povedal som, podal recepčnej bankovky a prevzal od nej kľúč. "Dovidenia, prajem príjemný zvyšok večera!" zaželal som jej a pobral sa smerom k výťahu, keďže po schodoch sa mi v tejto chvíli už chodiť nechcelo.

// Izba č. 5

Ani som si nevšimol ako som sa ocitol pred nejakým hotelom. Obzrel som si ho, a keďže som nutne potreboval ubytovanie, vošiel som dovnútra. Páni, tak tu to vyzerá veľmi dobre. pomyslel som si a porozhliadol sa. Zamieril som na recepciu a aj keď som bol už výnimočne unavený, milo som sa na recepčnú usmial. "Dobrý večer, rád by som sa tu ubytoval, našlo by sa pre mňa voľné miesto? Kľudne aj dvojposteľová izba, spolubývajúcich len uvítam." povedal som a dúfal, že v tomto hoteli bude voľná izba, inak by som musel blúdiť týmto mestom celú noc.