Příspěvky uživatele

Dvere mi otvorilo nejaké dievča. Nadvihol som obočie. A toto má znamenať čo... nejaká svetelná vec mi dojde povedať že mám ísť sem, aby tu na mňa vybehla nejaká zúrivá holka? No ďakujem pekne. pomyslel som si a premeral si ju od hlavy až po päty.
"Ehm, no prepáč ale najprv mi dojde nejaká prapodivná bytosť povedať, že mám ísť sem a ja otravujem?! Keď tu nechceš nikoho mať tak asi neposielaj tie...svetelné veci či čo to bolo aby strašili ľudí!" hovoril som jej nahnevane.
"Mám tu hľadať nejakú Najvyššiu," povedal som jej už kľudnejšie, no stále som sa mračil, "Nevieš kde by som ju mohol nájsť?" spýtal som sa a čakal, či mi odpovie, alebo zatresne dvere pred nosom.

//pardon za krátkosť ale nestíham :D

// Hotel Luxory

Chvíľu som stál a pozeral na polorozpadnutú obrovskú budovu. To naozaj mám ísť sem? celkom som pochyboval. Vyzeralo to skôr, že hneď ako tam vkročím, spadne mi to celé na hlavu a to bude koniec Ryana Seamana. No stále tu bolo niečo, čo ma podvedome nútilo ísť tam. Alebo mi fakt preskočilo... áno, to bude pravdepodobnejšie. Veru, dlho som nespal, a miešaná vodka s kávou. To bude ono. už by som sa bol otočil, no nakoniec som si to rozmyslel a ďalej tam stál a hrýzol si spodnú peru.
"Tak fajn no... ja to skúsim," povedal som si nahlas a vybral sa k dverám. Všimol som si veľké klopadlo, tak som ho chytil a 3 krát ním zaklopal. Mám pocit, že som v nejakom horore. Čo teraz? Príde mi otvoriť nejaká polorozpadnutá mŕtvola? čakal som, čím ďalej tím viac nervóznejší.

Keď ma pohladila po tvári usmial som sa a privrel oči. Tiež som si najprv myslel, že sa mi sníva. No očividne sa už aj na mňa konečne usmialo šťastie. pomyslel som si a otvoril oči.
"Po tej káve sa mi naozaj spať nechce. Ale máš pravdu, už je neskoro..." povedal som a pozrel do zeme. Čo robiť... Ak ju pozvem hore, bude to znieť až moc divne? Čo keď si o mne pomyslí, že mi ide len o jednu vec? rozmýšľal som a pritom od nej zobral číslo a dal ho do vrecka. Keď sa zberala na odchod, chytil som ju za ruku a otočil znovu ku mne.
"Ehm... Nat? Nechcela by si..." nedokončil som, lebo som zbadal niečo čo mi vyrazilo dych a ja som vystrašene cúvol o pár krokov. Čo to kur... je?! prebehlo mi hlavou. Nemal som tucha čo to bolo, vyzeralo to ako chodiaca žiara. A rozprávalo to. Kútikom oka som pozrel na Nat, no tá to zrejme nevidela. To mi preskočilo? Spoznal pravdu? Akú? Čo to odo mňa chce? No vedel som, že to musím poslúchnuť, dokonca som vedel aj to, kam mám ísť.
"Nat... Prepáč, ja... musím rýchlo odísť, ehm, niečo vybaviť," zrýchlene som dýchal a nevedel čo povedať. Preto som ju radšej urýchlene objal a pobozkal na pery.
"Ozvem sa ti hneď ako budem môcť, to ti sľubujem," zakričal som na ňu, no už som bežal smerom k nejakému Institutu, hoci som nevedel čo to je. Naľavo od seba som videl kino, no len tak som okolo neho prebehol a zanedlho som už stál pred tou budovou. Nevedno prečo, no nemal som z toho dobrý pocit.

// Institut

// ti dám takého chuja :D:D:D šak ty dočkaj jak poletíš oknom :D

// Club Buena

"Aké kukadla? Ja nič nerobím. Nie prosím, vodítko nie!" povedal som a aj tak som so psími očami neprestal. Znovu som si s Nat preplietol prsty a počúval ju, pozerajúc pritom do zeme. Hneď prvá veta mi vyrazila dych, no bál som sa, že keby sa teraz ozvem, viac sa už o Nat nedozviem, a to som nechcel, preto som bol ticho. Ani si neviem predstaviť, čo to pre ňu muselo byť, mať taký život. A ja sa tu ľutujem za to, že mám retardovaného otca. pomyslel som si a pozrel sa na ňu. Chvíľu som tam len tak stál a snažil sa stráviť to čo mi povedala. Niekoľkokrát som sa nadýchol, že jej niečo poviem, no v tom momente som sa nezmohol na nič, iba som ju čo najsilnejšie objal.
"Je mi jedno aká si, mám ťa rád takúto. Ľutovať ťa? Nie, došlo mi, že to nemáš rada. Obdivujem ťa za to, čím si si prešla, no napriek tomu máš silu sa usmievať. Je mi jedno aké ťažké to s tebou bude, no ver mi, urobím hocičo len aby si bola šťastná," zašepkal som jej do ucha a potom sa od nej odtiahol, aby som sa jej mohol pozrieť do očí.
"Hovoríš, že chceš začať znovu? Lebo ja tiež. A bol by som veľmi šťastný keby sme znovu začali spolu," povedal som jej a potom ju pobozkal. Po hodnej chvíli som sa od nej odtrhol, no stále som nechal svoje čelo opreté o to jej.
"Odísť? Ani ma nehne. Povedal som ti predsa, že sa ma už nezbavíš. A stále to platí," povedal som a usmial sa.

To bolo od teba hnusné. došlo mi, až keď som videl, že to zobrala vážne. Pobehol som za ňou a zozadu ju objal.
"Tiež ti o sebe niečo poviem. Zvyčajne keď poviem niečo takéto, v skutočnosti to tak nemyslím.Je mi jasné, že nie si potvora, prepáč za tú reakciu," povedal som a znovu nahodil svoj psí pohľad. Vyšiel som za ňou pred bar a chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientoval a zistil, ktorým smerom sa asi vydať, aby som dorazil do hotela. Vykročil som cez park a pozrel na Nat.
"Niečo o sebe? Tak to som samé ucho," usmial som sa a sústredil sa na cestu pred sebou.

// Hotel Luxory

"Jasné, chápem, tam sa bez toho asi žiť nedá čo?" pousmial som sa no hneď sa zatváril urazene, keď povedala, že by som sotva trafil k hotelu.
"Za čo ma máš? Až tak zle na tom nie... dobre teda, netrafil by som tam, no aj tak," povedal som a zamračene na ňu pozeral, ledva zadržiavajúc smiech.
"Práve naopak, plávam veľmi rád, ono je to dosť na dlho. Keď som bol malé decko, hovoril som si, že sa dám premenovať, no tie mená, ktoré som chcel, boli ešte horšie ako to čo mám, tak som to nechal tak," povedal som sklamane. Chvíľu som na ňu pozeral vyvalenými očami, keď mi povedala svoje meno.
"Aha. Radšej sa ani nepokúšam to vysloviť, to si budem musieť najskôr niekde v súkromí precvičiť," usmial som, no smiech ma prešiel po tom čo urobila. Ani som sa nenazdal a ležal som na zemi, s Nat na chrbte. Chvíľu som zízal na podlahu a popritom rozmýšľal, či to niekto videl. Určite áno... Tak krátko v meste a už mám zničenú povesť, že ma premohlo dievča. Ešte som ucítil ako ma uhryzla a potom som sa konečne pretočil na chrbát, no zostal ležať. Vlasy mi padali do očí, no ani to mi nebránilo, aby som s prižmúrenými očami zazeral na Nat. Striedavo som pozeral na jej tvár a ruku, až kým som sa neuistil, že tentokrát už mi nič neurobí. Chytil som sa jej a čo najrýchlejšie sa postavil, no neprestal som na ňu zazerať.
"To uhryznutie ti vrátim keď to budeš najmenej čakať, s tým rátaj," povedal som namrzeným hlasom.

"Blázon? To nemyslíš vážne! Čo by som dal za to aby som mohol hovoriť toľkými jazykmi," povedal som a pokrútil hlavou. Zrazu som spozornel.
"Strieľanie a vrhanie dýkami? Páni, začínaš byť čoraz nebezpečnejšia," ustráchane som sa stiahol no potom som sa rozosmial. Keď sa ma spýtala či som niečo nehovoril znovu som sa začervenal. Nabudúce sa asi predtým ako vyjdem von natriem vápnom.
"Nie, nič dôležité," znovu som sklopil pohľad k zemi.
"Jasné že o tom viem, keby si nepovedala, že si žila v Amerike ani sa nepriznám. A s gitarou... no, snažím sa. Ale že by som bol nejaký virtuóz, to zas nie. Chápem, komu by sa nepáčili chlapci s gitarou? Každý nás miluje!" znovu som sa rozosmial.
"A vieš že by mi to ani nevadilo? Hoci by som nerozumel ani slovo, ale pravdu povediac by mi to ani nevadilo. Naozaj nedokážem pochopiť ako sa niekomu nemôže páčiť keď s ním vytrieš podlahu. Čo sú to za ľudia," povedal som a smutne pokrútil hlavou. Keď ku mne vystrela ruku pozrel som sa jej do očí, no napriek tomu som si všimol jazvy na rukách. Už som otváral ústa, že sa na to spýtam, no potom mi došlo, že bude lepšie rešpektovať to na čom sme sa dohodli-žiadne hovorenie o minulosti.
"Nemyslím, že behom tých 5 minút zmením názor," povedal som, tento krát s vážnou tvárou, "a nemusíš sa ospravedlňovať, mne to nevadí," preplietol som si s ňou prsty a tiež jej pozrel do očí.
"No jasné, byť na ich mieste, poriadne si to rozmyslím," pustil som jej ruku, prehrabol si vlasy a so záujmom počúval čo hovorila ďalej. Po tom čo dohovorila som bol chvíľu ticho a potom takmer nečujne povedal: "Ďakujem."
Až teraz som si uvedomil, ako dlho už tu sme. Prekvapene som sa poobzeral a naozaj, čoskoro zatvárali.
"To je od teba veľmi milé, no nemal by som ako pravý gentleman odprevadiť skôr ja teba? Samozrejme, že bývam v hoteli. A moje ctené priezvisko je Seaman," povedal som a zamračil sa, "nemám rád to meno. Vlastne ani ja tvoje nepoznám, tak by si mi ho mohla tiež prezradiť," pozrel som na ňu a povytiahol obočie. Chytil som podávanú ruku, no nepostavil som sa.
"No to som zvedavý či to dokážeš," povedal som a s úsmevom naďalej sedel.

„Ja zas bez kávy nedokážem žiť. No, možno by som aj dokázal, keby viac spím, ale na spánok nemám čas preto mi nič iné nezostáva. A vieš čo sa hovorí, protiklady sa priťahujú,“ povedal som a žmurkol na ňu. Viac otrepanejšiu vetu si povedať nemohol...
„Aj keď ponuka je to veľmi lákavá, nerád by som to zažil. To aby som si na teba dával pozor,“ povedal som a rozosmial sa.
„Takže Ameriku tiež poznáš? Hoci som sa tam narodil, nikdy som to nepovažoval za svoj domov, nemal som ten pocit, že tam patrím,“ povedal som a takmer sa znova zahrabal do svojich myšlienok, keby som nebol počul, že hovorí latinsky.
„Moment, samozrejme?! Robíš si srandu? Ešte som nestretol nikoho takého. Však ma aspoň niečo naučíš?“ spýtal som sa a pozrel na ňu psími očami. Hoci predtým povedala, aby som si zvyol na to, že budem často prekvapený, toto som naozaj nečakal. Prosím nech sa mi to len nesníva, lebo práve som našiel presne to po čom som vždy túžil. Podoprel som si hlavu rukou a lakeť položil na stôl, no neprestal som sa ňu zízať ako na zjavenie.
„Dokonalá,“ zašepkal som, no nebol som si istý či to počula. Potom som sa spamätal, potriasol hlavou a znovu sa zatváril neutrálne. Nie že ju odstraším tým, že sa na ňu budem pozerať ako šteňa na misku s granulami... Bolo ťažké počúvať ju a zároveň sledovať lietajúce fľaštičky. Chvíľu som rozmýšľal a potom sa rozhovoril.
„Takže, narodil som sa a celý život prežil v Amerike, no ako som spomenul predtým, nepáči sa mi to tam. Vo voľnom čase nerobím nič zaujímavé, možno tak hrám na gitaru a chodím na celodenné vychádzky. A ešte čítam. Veľa čítam. A ohľadom toho čo viem, tak toho moc nebude,“ hanblivo som sa zasmial „nejak som zatiaľ žiadne svoje talenty neobjavil. Akurát viem ľuďom liezť na nervy svojou otravnosťou. Neviem, ráta sa to ako nejaká schopnosť?“ spýtal som sa skôr sám seba.
„Pýtaš sa prečo som si ťa všimol? Musela by si sa vidieť a vedela by si prečo. V tej sekunde ako som ťa zbadal som už nedokázal vnímať nič iné,“ povedal som a odvrátil pohľad.
„A neviem čo si mám o tebe myslieť. Ja len... máš toľko dobrých vlastností, nedokážem nájsť nič čo by sa mi na tebe nepáčilo. A to sa mi zdá podozrivé, lebo ja som nikdy v živote také šťastie nemal,“ pozeral som sa radšej do zeme ako na ňu, lebo som sa bál jej reakcie. Potom som si všimol ľudí, rovnako zaujatých žonglovaním ako som bol ja.
„Vieš o tom, že priťahuješ až moc pozornosti? To aby som sa začal báť, že mi ťa niekto ukradne,“ Hovoríš akoby ti patrila...Vedel som, že je rad na mne, preto som znovu začal premýšľať nad otázkami.
„Vidíš, vlastne mňa by tiež zaujímalo prečo si si všimla práve mňa, keď tu naokolo je toľko ľudí. A samozrejme, čo si o mne myslíš,“ zvedavo som na ňu pozrel.

Keď sa rozosmiala zamračil som sa, no napriek tomu mi trhalo kútikmi úst.
„Mám to brať tak, že pochybuješ o mojich hrdinských schopnostiach? A vytieranie podlahy ľuďmi berieš ako zábavu? Dobre vedieť,“ povedal som a uškrnul sa. Automaticky som sa natiahol za kávou, no potom sa zarazil.
„Nechceš kávu ty? A inak, nemusíš sa báť, ja alkohol pijem len raz za Uhorský rok, tak...“ chcel som povedať, že zvyčajne aby som robil nervy otcovi, no uvedomil som si, že by to vyznelo veľmi hlúpo. Zaujímavé, že až teraz si uvedomujem, aký idiot som niekedy bol. Páni... nakoniec to dopadne tak, že sa odplazím domov a budem svojho drahého otecka prosiť o odpustenie. Znovu som sa zamračil. Nie to sa nestane. Zo zamyslenia ma vytrhli až jej ďalšie slová.
„Nečítaš mi náhodou myšlienky? Hoci viem, že oproti väčšine ľudí je ten môj životný príbeh skôr na smiech, nerád by som o tom hovoril,“ sklonil som hlavu no potom som sa jej so záujmom znovu pozrel do očí.
„6 otázok hovoríš? Hmm tak fajn, vydrž chvíľu,“ rozmýšľal som čo by som sa jej spýtal. Bolo toho toľko, že som sa nevedel rozhodnúť čo vybrať. Tak logicky, asi sa jej nebudeš pýtať na farbu spodného prádla... alebo?
„To si mohla povedať skôr Nat, povedal by som ti tak skôr ale nevedel som či by sa ti to páčilo. A teraz k tým otázkam. Začnem s niečím síce otrepaným, ale aspoň sa o tebe niečo dozviem. Tvoje meno je francúzske, takže aj ty si z francúzska? Teda ak sa to smiem spýtať, nemusíš hovoriť nič o minulosti, stačí len prikývnuť. Ďalej...hmm, čo rada robíš? Bývaš tu v meste už dlho? Čo si myslíš o globálnom otepľovaní a nekonečnosti vesmíru?“ pousmial som sa.
„Na to posledné radšej neodpovedaj, to mi len náhodou ušlo, to vieš, nedostatok spánku. A aktuálne ma nič iné nenapadne, tak sa spýtaj niečo ty a potom zase ja,“ povedal som a odpil si z kávy, pričom som ju neprestával pozorovať.

Dobre že som nezačal skákať 2 metre keď mi povedala, že som dobrý tanečník. Nikdy som totiž moc netancoval, aspoň nie takto. Napadlo mi, či si zo mňa náhodou len neuťahuje, no nevyzerala na to.
„Ďakujem, od niekoho ako si ty to poteší,“ usmial som sa svojim úsmevom, ktorý moja sestra nazývala „5 ročné decko v obchode so sladkosťami“. Hneď ako povedala, že by ma chcela aspoň trochu spoznať som začal rozmýšľať, na čo sa asi bude pýtať. Z mojej minulosti vyplývalo, že som skôr rozmaznaný fagan z bohatej rodiny, a nechcel som aby si to o mne Natali myslela. Ale keď sa na to spýta, klamať jej nebudem... Pozrel som sa smerom kam ukazovala a prikývol som. Videl som tam prázdny stôl, tak som sa vybral k nemu a usadil sa tam. Všimol som si, ako ju nejaký idiot začal ohmatávať a už som sa šiel postaviť, no potom mi došlo, že pri Natali to je zbytočné, keďže sa sama vedela ubrániť lepšie ako by som to urobil ja. Čakal som kým sa vráti a zatiaľ s prižmúrenými očami pozoroval toho dotyčného, ktorý sedel na zemi. Ten pohľad ma donútil sa usmiať. Toľké šťastie, že som tu stretol niekoho ako je ona... pomyslel som si a pozrel na prichádzajúcu Natali.
„Hej, nemohla by si niekedy nechať aj ostatných aby sa ťa zastali? Ja by som totiž bol veľmi rád za hrdinu,“ vyčítavo som na ňu pozrel no potom sa usmial a posunul sa, aby si mala kde sadnúť.

Keď sme sa od seba odtrhli, ešte chvíľu som mal zatvorené oči a predýchaval to. Mierne sa mi točila hlava, no pripísal som to tej troche vodky v kombinácii s nedostatkom spánku a nevenoval tomu pozornosť. Otvoril som oči a znovu sa pozrel na Natali.
„Som veľmi rád, že to berieš takto,“ usmial som sa na ňu, no potom sa pustila do tanca a ja som znovu nemohol rozmýšľať nad ničím iným, len nad tým aká je dokonalá. V inej chvíli by mi možno trvalo dlhšie s dievčaťom pri tanci zladiť krok, no teraz som s tým nemal najmenší problém. Byť tak blízko nej a dotýkať sa jej bolo veľmi...príjemné. Áno, ešte začni mať perverzné myšlienky keď ju poznáš sotva chvíľu. prebehlo mi hlavou, no ani to mi nezabránilo v tom aby som pokračoval. Keď zaklonila hlavu a prehrabla mi rukami vlasy, sklonil som sa k jej krku a pobozkal ju naň. Prosto som si nemohol pomôcť.
„Veličenstvu bude veľkou cťou,“ povedal som čo najhonosnejším hlasom, no potom mi došlo, že v tejto chvíli to vyznelo trochu divne. Výborne Ryan, 10 bodov za trápnosť, zatlieskaj si.
„A k tomu čo budeme robiť... no to už je na tebe, ja sa veľmi rád prispôsobim,“ povedal som a taktiež sa snažil napodobniť nesmelý úsmev.

// Idem ešte so psom, tak odpíšem až za takú hodinu

Nevedel som, prečo robím to čo robím, keďže zvyčajne som sa všetkým vyhýbal, no v Natali bolo niečo výnimočné, čomu som sa nedokázal ubrániť. A bol som neskutočne nadšený z toho, že to bolo vzájomné.
"Prekvapenia mám rád," natiahol som sa a taktiež jej to zašepkal do ucha. Keď mi rukami prešla po hrudníku, na chvíľu som privrel oči a zhlboka sa nadýchol a vydýchol.
"Keď niečo takéto urobíš ešte raz, už sa ma nezbavíš, tak s tým prosím rátaj," znovu som sa natiahol k jej uchu a zašepkal to roztraseným hlasom. Tá jej tvár ma hypnotizovala, nedokázal som od nej odtrhnúť oči.
"Do rytmu hudby?" prekvapene som zažmurkal. Zvláštne, keby som doktor, práve teraz by som skonštatoval srdcovú arytmiu, alebo infarkt, alebo niečo podobné...
Po jej ďalších slovách sa akoby všetko okolo mňa zastavilo. Nevnímal som ľudí, nevnímal som hudbu, bolo mi úplne jedno, čo sa bude diať, aj keby mal prísť koniec sveta. Pre mňa v tej chvíli existovala len ona.
"Aj mne je s tebou veľmi dobre... Prečo mám taký pocit, že to bol osud keď som ťa tu stretol?" spýtal som sa a pohľadom jej prešiel po tvári a zastavil sa na jej perách. V tej sekunde som bol rozhodnutý čo urobím ďalej. Jednou rukou som ju chytil za bradu a nadvihol jej hlavu. Na stotinu sekundy som sa jej zadíval do očí a potom ju jemne pobozkal. Prosím prosím, nech necúvne a nevylepí mi facku.

// ten awesome moment keď napíšem príspevok a ono ma to odhlási :3 -_-

Čím dlhšie som ju pozoroval, tým krajšia sa mi zdala. Nieže by som nevidel vo svojom živote už dosť pekných dievčat, hlavne keď som žil v Kalifornii, tam toho človek vidí dosť na každom kroku, ale Natali bola niečím výnimočná, až tak, že aj keby som sa premáhal, nedokázal som od nej odtrhnúť zrak. Čo by teraz povedala moja drahá sestrička, keby vedela o čom rozmýšľam. Tá si vždy myslela, že som inak orientovaný, keďže som na dievčatá ani nepozrel. pomyslel som si a pousmial som sa nad predstavou toho, ako by sa teraz moja sestra tvárila.
"Mmm, žabie stehienka, nič lahodnejšie nepoznám. Hlavne to, keď ich posolíš a oni začnú skákať..." radšej som nedopovedal, lebo v mysli sa mi vybavila chvíľa, keď som ešte ako malý chlapec bol aj s celou rodinou v nejakej francúzskej reštaurácii a otec si tie žabie stehienka naozaj objednal. Asi týždeň som nemohol spať, tak ma ten pohľad vystrašil. Uvedomil som si, že mám zrejme preľaknutý výraz tváre, preto som sa radšej znovu usmial akoby sa nič nedialo.
Bol som prekvapený, ako rýchlo prijala žiadosť o tanec, no nebudem klamať, veľmi ma to potešilo. Odviedol som ju na parket a v tom momente pustili pomalú pesničku. Tak to bude osud... Keď mi dala ruky okolo krku zhlboka som sa nadýchol. Raz darmo, nie že by to nebolo príjemné, no tak blízko dievčaťa som ešte nebol. Nikdy. No medzi nami zostala medzera a povedal som si, že by bola škoda príležitosť ako je táto nevyužiť, pretom som jej položil ruky na boky a pritiahol ju bližšie k sebe. Tvár som mal len pár centimetrov od nej a stále sa jej pozeral do tých úchvatných očí.
"Po tom čo som ťa videl tancovať predtým by som si nebol pomyslel, že vieš tancovať aj na niečo takto pomalé. Prekvapuješ ma," povedal som takmer šeptom, no bola tak blízko, že ma určite počula a trochu som sa pousmial. Ďakujem Bohu, Alahovi, Budhovi aj všetkým iným svätým ľuďom, že ma sem zaviedli.