Příspěvky uživatele

"To už odteraz nebudeš musieť robiť, na to budeš mať mňa," odšepkal som a usmial sa. Každá vec, ktorú urobila ma viac a viac privádzala do šialenstva. Napríklad to, keď prekrížila nohy za mojim chrbtom a odstránila tým aj tú poslednú medzeru, ktorá medzi nami bola. Stávalo sa zo mňa niečo nekontrolovateľné a ja som sa bál, že sa neudržím. Zabudol som dokonca aj na čerstvo vypálenú runu. Kto by myslel na také zbytočnosti, keď má pri sebe niekoho ako je ona. Keď mi chytila tvár do dlaní, na chvíľu som zastavil a pozrel sa jej do očí. Bál som sa, že som urobil niečo zle a ona ma teraz pošle preč, to by som asi neprežil. No keď som videl, že žiaden vyhadzov sa nekoná, usmial som sa, pohladil ju jednou rukou po tvári a zašiel až do vlasov. Ako je možné, že si neviem predstaviť byť bez nej, keď ju poznám len tak krátko? Nechápal som to. Pochyboval som, že by to bolo tým, že som sa ostatným dievčatám skôr vyhýbal. Nie, Nat bola proste výnimočná a nikto by ma nepresvedčil o opaku. Kým som sa zamýšľal nad týmito vecami, Nat nás stihla otočiť a ja som sa ocitol na chrbte. Vedel som, že nemá cenu bojovať s ňou, ani som to nechcel, keďže takto som mal lepší výhľad. Až teraz som si uvedomil, ako zrýchlene dýcham a aký som celý rozklepaný. A teraz si predstav, čo by s tebou urobil otec, ktorý z teba chcel mať tvrdého chlapa, ktorého nič nerozhodí, keby vedel, že takto sa správaš kvôli dievčaťu. Hoci myšlienka na otca by ma bola ešte pred pár dňami vytočila do nepríčetnosti, teraz mi to bolo úplne ukradnuté. Konečne som bol šťastný a nikto mi v tom nemohol zabrániť.
Keď som začul, čo Nat hovorí, musel som sa usmiať. Chytil som jej tvár do dlaní a donútil ju pozrieť sa mi do očí.
"Nebudem ťa do ničoho nútiť, počkám, kým budeš pripravená, aj keby som mal čakať roky. Ty mi za to stojíš," povedal som. Hoci to mohlo vyznieť divne, keďže väčšina chlapcov v mojom veku chcela dievčatá len na jednu vec, ja som to myslel vážne. Aj keby som mal čakať do svadby. Vtom sa mi v mysli vybavil obraz mňa v obleku a Nat v svadobných šatách, čo bolo tak bizarné, až som mal čo robiť, aby som sa nerozosmial. Objal som ju a tvár si zaboril do jej vlasov.
"Moment, hovoríš, že som prvý? Doteraz nikoho nemala?" spýtal som sa zvedavo. Hoci som bol šťastný, že ju mám, pri predstave, že by sa jej dotýkal aj niekto iný som zacítil bodnutie žiarlivosti. Otočil som jej tvár tak, aby som jej videl do očí a zašepkal: "Milujem ťa Nat." Hoci som sa najprv obával toho, čo sa stane keď to poviem, musel som to zo seba dostať. Čo keď ma teraz naozaj niekam pošle... Nie, musím si veriť. pomyslel som si a objal ju ešte silnejšie.

Keď som počul jej povzdych, akoby mi telom prebehol elektrický prúd. Odľahlo mi, keď povedala, že sa jej len tak nezbavím, pretože prísť o ňu bola vec, ktorej som sa obával najviac. Horúčavu sálajúca z jej chvejúceho sa tela mi zabránila myslieť na hocičo iné, vnímal som len ju. Hlava sa mi krútila, no pripisoval som to skôr aktuálnej situácii, ako premene na lovca. Keď som pocítil jej nechty na mojom chrbte, vydal som zvuk, o ktorom som pochyboval, že vôbec existuje. Niečo medzi vrčaním a mačacím pradením. Fajn Ryan, začni ešte zavýjať, naozaj vhodné. Rukou som jej rozopol podprsenku, sám sebe sa čudujúc, že sa mi to podarilo na prvý krát. Odhodil som ju niekam za seba, absolútne ma nezaujímalo kam. Ustúpil som od steny, držiac ju len rukami, no bola tak ľahká, že mi to problém nerobilo. Začal som jej vracať jemné uhryznutia a popri tom cúval k posteli. Dávaj pozor, aby si ju nezjedol... znovu sa ozval ten hlások v mojej hlave, ktorý sa zvykol ozývať v nevhodných chvíľach ako je táto. Človek už aby si myslel, že je schizofrenik.
"Aká starostlivá," zašepkal som a uškrnul sa. Otočil som sa a čo najšetrnejšie som ju položil na posteľ. V sekunde som však sedel obkročmo na nej a diabolsky sa usmieval. Pripomínalo mi to situáciu z clubu Buena, len teraz sme si vymenili úlohy. Prstom som jej prešiel po bruchu a potom ju naň pobozkal a pokračoval smerom k hore až k jej perám.

Keď som videl, aká je zaskočená len kvôli tomu, čo som povedal, nedalo mi to a musel som sa zasmiať. No jej nasledujúca reakcia ma prekvapila tak, že som sa zabudol smiať. Až teraz som si uvedomil, že medzi našimi telami nie je ani najmenšia medzera. V tom momente mi začali dochádzať veci, ktoré som si dovtedy absolútne nevšímal. Napríklad to, že sme v celej budove sami, teda s predpokladom, že Stella niekam šla. Alebo taktiež to, že obidvaja sme bez tričiek. Rukami som jej prechádzal po celom tele a opätoval som jej bozky čoraz vášnivejšie. Zrazu som si na niečo spomenul, čo bolo v tejto chvíli obdivuhodné. Keď ma začala bozkávať na krku, naklonil som sa k jej uchu a jemne jej doň zahryzol.
"Vtedy v clube som ti povedal, že ti to raz vrátim," zašepkal som. Cítil som jej rozpálenú kožu a bolo mi jasné, že moja nie je o nič chladnejšia. Nikdy predtým som nič podobné necítil. Nat mala tú schopnosť, že pri nej som zabúdal na všetky svoje problémy a nič ma netrápilo. A urobil by som hocičo pre to, aby som o ňu neprišiel. Všade kde sa ma dotkla mi pokožka začala horieť ešte viac. A to ani nehovorím o tom, čo to so mnou urobilo, keď mi nohy dala okolo pásu. Ruky som jej dal na boky a ešte viac ju pritlačil k stene. Oprel som si svoje čelo o to jej a zadýchaným hlasom som šepkal: "Poznám ťa len tak krátko a už by som si nedokázal predstaviť byť bez teba. Netuším prečo, ale je mi to v podstate jedno. Chcem byť s tebou, to je to jediné na čom mi záleží." V tej chvíli mi napadlo, či som ju tým nevystrašil. No už bolo neskoro brať tie slová späť a ani som to nemal v úmysle, lebo som ich myslel vážne.

„Hej! No prepáč, ale rátal som s tým, že tam zostanem dlho!“ zasmial som sa, no potom som stíchol, lebo keď som sa nad tým zamyslel, naozaj nedávalo zmysel vybaľovať sa. A ja som sa čudoval, čo mi v živote chýba. Až teraz viem, že sa tomu hovorí mozog.
„Nenačúval som! Nemohol som predsa za to, že si si práve v tej chvíli keď som tam bol začala spievať,“ začal som sa obraňovať, no stále mi trhalo kútikmi úst. „A neklamem, s tým spevom som to myslel vážne.“ Hoci som mal zatvorené oči, zaregistroval som, že Nat sa postavila. Posadil som sa na posteli a sledoval ju.
Takže žiadny hrdinský čin typu „ja sám proti horde démonov“ sa nekoná. Povzdychol som si.
„Je to naozaj zložitejšie ako som si myslel. Teda, ani neviem čo som si myslel... Že to bude hračka? Aké naivné,“ hovoril som skôr sám pre seba rukou si prehrabával vlasy, čo som robieval vždy keď som bol nervózny. No znovu prerušila moje myšlienky keď sa začala hrabať v skrini. Samozrejme, že keď vytiahla dýky, už som od nej nedokázal odtrhnúť oči, akoby som bol zhypnotizovaný, tak ako vtedy v clube. No napriek tomu sa nedalo prepočuť to, čo hovorila. Mal som pocit, akoby ma ponorili do ľadovej vody. A s každou vetou to bolo horšie a horšie. Bol som predsa obyčajný namyslený idiot z bohatej rodiny, celý život som prežil v luxuse a robil si čo som chcel a mojim jediným problémom bola moja rodina. Nedokázal som si predstaviť, aké to musí byť, zabiť niekoho. A ani som nevedel, či by som niečo také dokázal urobiť. Ale urobiť to budeš musieť, teraz si už predsa lovec. Keď som si to uvedomil, znovu mi prišlo zle. Bolo mi jasné, že Nat mi hovorí len pravdu, nie preto aby ma strašila, ale na to, aby som sa s tým zmieril. No pre mňa to bolo ťažké. Už beztak som bol vykoľajený, preto ma any nevystrašila dýka, letiaca popri mne. Nebol som schopný slova, len som na ňu hľadel s vystrašenými očami. No keď som videl to ako sa zviezla k zemi a tú jej jazvu, všetok strach opadol. Postavil som sa, prišiel k nej a čo najsilnejšie ju objal. Strach nahradil hnev a odhodlanie. Už mi bolo jedno čo sa bude diať, zmieril som sa s tým, že sa budem musieť naučiť zabíjať. Teraz som už vedel, že aspoň to bude pre dobrú vec. Odtiahol som sa od nej, no len preto aby som ju mohol pobozkať na čelo.
„Ďakujem za to, čo si povedala. Otvorila si mi oči. Vieš... Nebudeš to mať so mnou ľahké,“ ospravedlňujúco som sa jej pozrel do očí. „Ale budem sa snažiť, to ti sľubujem,“ dopovedal som a pobozkal ju.

// pardon, že som včera neodpísala, no bola som tu len z mobilu a nejak mi to nešlo

Bol som tak zahrabaný v myšlienkach, že som vôbec nepostrehol ako po mne hodila gumu. No moja ruka ju automaticky chytila, ani som netušil ako. Prekvapene som vyvaľoval oči, raz na Nat, potom na gumu. Ak sú toto schpnosti lovca, začínam sa tešiť. pomyslel som si a znovu pozrel na Nat.
"Vôbec to neznie blbo, chápem to. Budem sa snažiť byť čo najlepší, hoci už teraz viem, že tak dobrý ako ty nebudem nikdy," povedal som a usmial sa.
"Och, zadarmo? Ešte lepšie. Jediné, čo ma mrzí je, že som sa práve vybalil," smutne som dodal a keď odpratala svoje kresby, zvalil som sa na posteľ a privrel oči.
"Daj mi pár minút a pôjdem s tebou hocikam. Inak, tie lekcie boja znejú lákavo, na to sa teším. A myslím, že aj keď som absolútne bezmocný, môžem ísť hocikam," pozrel som sa na ňu "mám predsa teba, ty rada s hocikým vytrieš podlahu, nie?" zasmial som sa. Veľmi hrdinské, spoliehať sa, že dievča vybaví všetko a ty sa budeš len prizerať. ozval sa hlások v mojej hlave, no pre tento krát som ho nevnímal.
"Pokiaľ myslíš to, či som počul tvoj spev, tak áno počul. Ale nemusíš sa báť, spievaš nádherne," povedal som a natiahol k nej ruku, aby si ku mne ľahla. Hoci som bol až nadmieru unavený, zrazu mi napadlo niečo, čo som sa chcel spýtať.
"Ohľadom tých démonov. Keď nejakého stretnem na ulici, to ho mám len tak zabiť? Teda, myslím, že ľudia ich vidia ako obyčajných ľudí, nie démonov, alebo sa mýlim? Nechcel by som, aby si o mne mesto myslelo, že som nejaký psychopatický masový vrah," snažil som sa nespať, lebo odpoveď ma naozaj zaujímala.

// To by ale bolo spoločensky nevhodné! :D (netuším čo to je keď je niečo spoločensky nevhodné, ale sedelo mi to tu tak som to napísala:D)

Asi som naozaj zadriemal, pretože som nepočul Nat prichádzať, takže keď som začul svoje meno, až som podskočil od ľaku. Pozvala ma dnu, tak som sa vyštveral na nohy a odkráčal krokom umierajúceho do jej postele. Až teraz som si všimol, že je len v uteráku. Keby nie som v takomto stave... Nie, nesmiem mať úchylné myšlienky. No napriek tomu som sa usmieval, čo v mojom aktuálnom stave muselo vyzerať, ako že mi preskočilo. Odhrnul som papiere ako mi kázala, posadil som sa a začal sa obzerať po izbe. Vyzerala rozhodne zaujímavo, hoci som vedel, že kreslí, niečo takéto som neočakával. S otvorenými ústami som otáčal hlavu, nevediac kam skôr pozrieť. Dokonca som zachytil aj seba, no potom sa Nat vrátila a pozornosť som presunul na ňu. Prijal som podávaný pohár a vďačne sa usmial. Chcel som sa zbaviť tej chuti krvi v ústach, preto som do seba vodu nasilu nalial, pričom som pozoroval Nat ako niečo dokresľuje. Počúval som, čo mi hovorila a pritom pozeral do zeme. Keď mi vtedy cestou k hotelu povedala jej príbeh, už vtedy to bolo hrozné. No žiť s tým, že moji rodičia zomreli kvôli démonom? To by som ja nedokázal. Keď mi ukázala jednu kresbu, znovu som musel preglgnúť. Už nakreslené to bolo hrôzostrašné, nevedel som si predstaviť, čo to muselo byť v realite. Pozrel som sa jej do očí a chytil ju za ruku.
"Vieš, ja ani neviem čo sa mám pýtať. Tiež neviem, či sa mám tešiť alebo nie. Teda... zmení mi to život, čo som vlastne chcel, no neviem, či som to chcel takýmto spôsobom. Ale najlepšie je, že nemusíme už mať tajomstvá," povedal som a jemne sa usmial.
"Nevadí ak to teraz necháme tak a ja sa ťa budem pýtať priebežne keď mi niečo napadne? Jediná vec čo ma teraz zaujíma je-budem sa sem musieť presťahovať, že?" spýtal som sa zvedavo a čakal odpoveď. Koniec koncov, nebolo by zlé bývať tu.

Naivne som si myslel, že ak zatnem päste a sústredím sa na bolesť do kože sa zarývajúcich nechtov vypaľovanie runy nebude až tak bolieť. Mýlil som sa. Bolelo to, a ešte ako. Zahryzol som si do pery v snahe nevydať žiaden zvuk. Ani som si neuvedomil, že peru som si prehryzol a začala mi tiecť krv. No to bolo to posledné, čo ma v tej chvíli zaujímalo. V duchu som odpočítaval sekundy a dúfal, že čoskoro to všetko skončí. No vyzeralo to tak, že Stella to nemieni robiť rýchlo, zdalo sa mi, že každý milimeter jej trvá hodiny. No potom som konečne cítil, že stéla sa mi už nedotýka kože a vydýchol som si. Pomaly som otvoril oči a zažmurkal. Stella niečo hovorila, preto som sa prinútil počúvať. To sa jej povie... nedotýkať sa. pomyslel som si a so strachom som som sa pozrel dole na svoj hrudník. Nebol to veľmi príjemný pohľad, preto som to vzdal a pozrel znovu na Stellu.
"To je všetko, že?" spýtal som sa, no nečakal na odpoveď. Horko-ťažko som sa postavil z gauča, no stále mi bolo zle a točila sa mi hlava, preto som sa radšej opieral rukou o stenu. Zobral som z gauča tričko, no neobťažoval som sa si ho obliecť, a vybral som sa hľadať Nat. Na poslednú chvíľu som sa ešte zastavil a otočil hlavu smerom k Stelle.
"A... ďakujem," povedal som jej, asi prvý krát bez akéhokoľvek náznaku hnevu či sarkazmu. Potom som sa už naozaj otočil a začal sa vliecť preč, ani som nevedel kam. Po chvíli som došiel ku schodom a pomaly som po nich začal vychádzať, pridŕžajúc sa zábradlia. Takto zle som sa necítil odkedy... Nie, počkať, takto zle som sa ešte nikdy necítil. Zrazu ma z myšlienok prebudil známy hlas. Hneď som vedel, že patrí Nat. Keď mi došlo, že si spieva, pousmial som sa. Čo najrýchlejšie som šiel za hlasom až som došiel pred dvere na ktorých bol nejaký citát. No pred očami som mal ešte stále hmlu, preto som sa mu nevenoval a už som takmer otváral dvere, no začul som sprchu a zarazil som sa. Asi by nebolo vhodné jej tam teraz vojsť... pomyslel som si a preto som sa s ťažkosťami posadil na zem pred dvere a oprel sa o stenu, že si len na chvíľu oddýchnem. Zatvoril som oči, hlavu zaklonil dozadu a snažil sa nezaspať.

// odpoviem až zajtra, teraz idem umrieť do postele :D

Zrak sa mi pomaly vyjasňoval, preto som zažmurkal a posadil sa trochu vzpriamenejšie. Dosť ma ale nahnevalo keď sa rozosmiala. Najprv ma takmer odprevadí na druhý svet a teraz sa rehoce.
"Ha ha ha, naozaj smiešne," znovu som na ňu začal naštvane zazerať, no prinieslo mi to len väčšiu bolesť hlavy, preto som s tým prestal. Vydýchol som si, keď mi povedala, že to prežijem. Hoci to, že pár dní budem musieť rátať s motaním hlavy sa mi tiež nepozdávalo, vždy to bolo lepšie ako skončiť zakopaný pod zemou. Keď sa spýtala, kam chcem prvú runu, až vtedy mi došlo, čo Nat myslela tým, že si mám "vybrať niečo najbližšie k srdcu". Bez váhania som si dal dole tričko.
"Rovno nad srdce poprosím," povedal som nenúteným hlasom, akoby som bol v tetovacom salóne. Zas tak odveci to nie je, tiež sa to dá považovať za istú formu tetovania. Alebo nie? keď som tak rozmýšľal, ani som nevedel ako to bude vyzerať. No rozhodne som sa na túto časť tešil oveľa viac ako na pitie krvi. Avšak radosť ma znovu prešla keď mi začala mávať stélou pred tvárou. Stačilo mi vidieť výraz na jej tvári a došlo mi, že to bude riadne bolieť, inak by sa tak netešila. Znovu som preglgol, no potom zatvoril oči a oprel sa dozadu. Dúfal som, že po tomto už nič iné nebudem musieť robiť a konečne si budem môcť ísť ľahnúť a poriadne sa vyspať.
"No tak do toho," povedal som a pripravil sa na bolesť.

"Ale čo? Hovoríš, že nevyzerá? To si mu venovala až toľko pozornosti, aby si to mohla tak s určitosťou tvrdiť?" povedal som a nahodil nevinný ksichtík. A toto má byť akože Najvyššia? To mi je úroveň... pomyslel som si, no keď sa usmiala aj ona, mne úsmev z tváre razom zišiel. Vyzerala ešte viac strašidelne. ....psychopatka... V tichosti som pozoroval ako si porezala ruku a krv stekala do pohára. Čím plnší bol pohár, tým viac sa mi už teraz zdvíhal žalúdok. A to budem musieť z toho piť... došlo mi a prišlo mi ešte viac zle.
"Zaplatím? No prepáč. To ja som tu tá obeť, kto by už chcel piť tvoju krv," snažil som sa zakryť nepokoj. Potom mi podala pohár a ja som ho roztrasenou rukou prijal. Chvíľu som doň len tak hľadel a snažil sa nerozliať. Potom som sa odhodlal a napil sa.
Už po prvom glgu som myslel, že to naozaj nevydržím a všetko to vypľujem. No privrel som oči a pil som až do dna. Myslel som, že tým to končí, no potom mi došlo ako som sa mýlil. Nie len, že mi bolo neskutočne zle, ale točila sa mi hlava a celkovo som sa cítil ako pred smrťou. Ani som nevedel kedy a pohár mi vypadol, no absolútne som sa o to nezaujímal. Oprel som sa dozadu a keď som sa snažil otvoriť oči, skončilo to tým, že mi prišlo ešte viac zle. Dúfal som, že to prejde, no neprechádzalo a napriek tomu, ako mi bolo som dostal strach.
"Umriem?" spýtal som sa hlasom, ktorý bolo sotva počuť, no ani som nečakal odpoveď. Otrávila ma? prebehlo mi hlavou a už som sa aj pomaly zberal na druhý svet, no zrazu sa zdalo, že to prechádza. Hoci mi stále bolo na umretie, nevyzeralo to, že by som sa chystal umrieť hneď. Možno o pár minút... Pootvoril som oči a pozrel na Stellu.
"Toto má byť súčasťou programu? Mám najprv otrčiť kopytá aby som sa stal lovcom?" spýtal som sa, síce roztraseným, no už silnejším hlasom.

Chvíľu som na ňu pozeral ako na zjavenie a potom som sa neovládol a rozosmial sa.
"Musím uznať, že máš veľmi zaujímavý spôsob vyšetrovania. Nie, neboj sa, som stopercentne zdravý. A ak chceš vidieť moje dokonalo vypracované pozadie tak ťa nepoteším, ale to môžu len VIP osoby, no ty medzi ne bohužiaľ nepatríš," povedal som a milo sa na ňu usmial. Chvíľu som pozeral na pohár a znovu som znervóznel, keď mi došlo, čo bude nasledovať. Preto som sa s ňou nehádal a radšej si znovu sadol na gauč, lebo som sa bál, že mi naozaj príde zle.
"Budem sa snažiť to v sebe udržať. A mohla by si to už prestať naťahovať? Lebo ak nie tak ma tu naozaj porazí z toho čakania," povedal som nahnevane a nedočkavo pozrel na Stellu.

Svojim spôsobom som sa vlastne tešil. Prišiel som hľadať nový život a zdalo sa, že tento nový život začínam veľmi zaujímavo. Hoci ešte stále tu bola možnosť, že mi len preskočilo a toto všetko sú len výjavy v mojej hlave. No radosť trochu opadla, keď som zbadal tú "stélu", o ktorej som dovtedy nevedel, čo je zač. Ja som to hovoril, že ma tu použije ako obeť rituálu!
"Ehm, a s týmto akože čo mieniš robiť?" spýtal som sa a preglgol. No tak Ryan, nebuď zbabelec, keď to zvládli aj tí predtým, zvládneš to aj ty. upokojoval som sa a pozrel na Stellu.
"Nie, myslím, že som nikdy nič divné nevidel. Teda, počkaj, skúsim porozmýšľať," zamyslel som sa, no ako prví mi prišli na um moji rodičia. Stačilo si predstaviť otcov dokonalý oblek, prísny výraz tváre a tú kravatu ktorú som tak nenávidel a hneď mi bolo všetko jasné.
"Nie, čistokrvný rozhodne nie som," povedal som a znovu pozrel na stélu, ktorá vyzerala čím ďalej tým viac hrozivo.

Mykol som sa keď som zbadal ako sa na mňa pozerá. Čo sa jej nezdá? pomyslel som si znepokojene. Na jej poznámku, že vyzerám ako zbabelec som jej šiel nahnevane odpovedať, no začala rozprávať, preto som sa len mračil a počúval. Hoci to o lepších zmysloch a rýchlejšom hojení znelo lákavo, ostatné veci už také neboli. Hlavne tá časť s démonmi, ktorí ma budú chcieť zožrať, pití krvi, no najmä to vypaľovanie rún. Po tom, čo som doteraz počul ma už neprekvapilo ani to, že existujú aj upíri a vlkolaci. Už len čakám kedy prídu jednorožce, pegasy, elfovia a šmolkovia."
"Aby som si to ujasnil. Lovci žijú len pre boj s démonmi? Dosť depresívne," povedal som a už asi stý krát sa zamyslel nad tým čo robiť. Ešte stále môžeš zdrhnúť... ozýval sa tichý hlások v mojej hlave, no ja už som sa rozhodol.
"Nie, žiadne otázky, možno potom. Teraz sa chcem stať lovcom," povedal som a postavil sa z gauča.

Dobre že ma na mieste neporazilo keď som počul niečo o vypaľovaní. A ešte k tomu na také miesto... Čo je to dievča zač? Nejaká úchylná sadomasochistická psychopatka? Ale čo tu dopekla robí Nat? neustále som rozmýšľal, no na nič som neprišiel. No a keď sa začala baviť s tým kocúrom, už som sa takmer zdvíhal, že zdrhnem kým sa ešte dá, keďže o mačkofilkách som počul samé nepriaznivé veci.
No potom sa postavila a šla k baru, preto som zostal sedieť a len ju ostražito pozoroval. Na otázku či chcem niečo na posilnenie som len pokrútil hlavou.
Po každej vete čo povedala som zdvíhal obočie vyššie a vyššie. Božstvo? Lovci tieňov? o ničom takom som nikdy predtým nepočul. No Stella nevyzerala, že by si zo mňa robila srandu, aspoň v tejto chvíli nie. Sklonil som hlavu a prehrabol si rukou vlasy. Bolo pre mňa neskutočne ťažké tomu uveriť. No to, čo Stella nazvala Božstvom, som videl na vlastné oči. A keď existovalo Božstvo, mohli existovať aj lovci, hoci som absolútne netušil, čo sú zač. A ešte k tomu tu bola Nat. To znamená, že ona je tiež lovec? premýšľal som, no potom som si uvedomil, že Stella stále čaká na moju odpoveď.
"Tak fajn, stanem sa tým lovcom tieňov, či čo to má byť. Ale chcem vedieť viac, nie že ste nejaká sekta, ktorá ma použije ako obeť pri rituáli," povedal som a čakal čo bude ďalej.

Ani som nestihol reagovať a už som bol vtiahnutý dovnútra. Čo to je za dievča... Tvárila sa dosť nezúčastnene, čím mi ma privádzala do ešte väčšej nervozity. Všimol som si kocúra, no nezdalo sa, že by mi aspoň on venoval pozornosť. Kam som sa to dostal? zaznela mi v hlave otázka a rozhodol som sa, že sa skúsim spýtať, aj keď som dosť pochyboval, že z toho dievčaťa dostanem nejaké rozumné vysvetlenie. Vošiel som do obývačky a sadol si čo najďalej od nej. No v tom som začul známy hlas a hlavu bleskovo otočil za ním.
"Nat?!" zvolal som a s vyvalenými očami ju pozoroval. Preboha, čo sa jej stalo? Znovu ju niekto napadol? ako prvé mi zišlo na um, keď som videl v akom je stave. Čo najbližšie k srdci? A vyzdvihovať veci z hotela? Kam ma chcú presťahovať? bol som zmätený. Nevedel som čo sa so mnou stane, no nemal som z toho príliš dobrý pocit. Nič mi tu nedávalo zmysel, no zaujímalo ma, čo má toto všetko znamenať, preto som znovu spýtavo pozrel na dievča napchávajúce sa chipsami.
"Smiem vedieť prečo som tu?" spýtal som sa. Najpravdepodobnejšie je, že ti naozaj preskočilo....