Příspěvky uživatele

V tej chvíli, keď ma Nat objala, sa celé to napätie vyparilo. Avšak vrátilo sa niekoľkonásobne, keď nás predstavila a spomenula, že to je dobrý kamarát. Zaujímavé, že mne kamaráta nespomínala. Znovu som chytal nervy, až kým mi nedošlo, že sa naozaj správam ako 5 ročné dieťa, ktorému berú hračku. Možno to je naozaj len kamarát a ja už si tu predstavujem všetky možné scenáre. Keď jej veríš tak sa nemáš čoho báť. povedal som si a zahanbene pozrel na Nat.
"Čo už by sa len mne mohlo stať... Som úplne v poriadku, len som mal problém s vecami, ktoré som nemohol poslať z hotela do inštitútu, keďže si viem predstaviť ako by som vysvetlil, že bývam v niečom na prvý pohľad polorozpadnutom," zase som sa zasekol, lebo mi došlo, že som spomenul inštitút a nevedel som, či to náhodou nie je utajené pred všetkými, ktorí nie sú lovcami.
Otočil som sa k Lukovi a potriasol mu rukou, tentokrát už s normálnym a nie vraždiacim výrazom na tvári.
"Tiež ma teší a... vďaka," nevedel som, čo iné na to odpovedať "Samozrejme, že mi to nebude vadiť, len prosím obidvaja berte ohľad na to, že jediné čo som zažil boli obyčajné pouličné bitky, takže toto všetko je pre mňa nové." dokončil som a nervózne sa usmial.

// Institut

Netrvalo mi to dlho a našiel som cestu až na dané miesto, čomu som sa sám čudoval. V duchu som si už asi stý krát vynadal do idiotov, neschopných prísť na čas. Už som uvažoval nad tým, ako to Nat vysvetlím, no potom som ju zbadal. A spolu s ňou aj niekoho neznámeho. Ako vidím, zrejme sa nenudila. Pocítil som bodnutie žiarlivosti, hoci som nemal dôvod. Hneď v zápätí som sa zarazil a uvedomil si, o čom to zase rozmýšľam. Nat som mal za dokonalú osobu, bez akejkoľvek chyby, nie za dievča, čo by mi zahýbalo s iným na každom rohu. Ale keď som nad tým premýšľal dlhšie, došlo mi, že ju vlastne nepoznám dosť dobre na to, aby som o nej vedel všetko. Už mlč, veď jej predsa veríš! zahriakol som sám seba a až v tej chvíli som si uvedomil, že na tvári mám vražedný výraz. Snažil som sa tváriť neutrálne a bez záujmu, čo mi šlo najlepšie, vďaka rokom tréningu pri mojom otcovi. Došiel som až k nim a nenútene sa oprel o strom so založenými rukami.
"Neruším?" spýtal som sa sladkým hláskom. Zatlieskaj si, zase sa správaš ako arogantný debilko. S takýmto prístupom by som asi ďaleko nezašiel, preto som si povzdychol a potom pozrel na Nat.
"Naozaj prepáč, že tak meškám, myslel som, že to v pohode stíham, ale nejak mi to nevyšlo," povedal som jej smerom a hneď na to preniesol pohľad na toho neznámeho.
"Zdravím, som Ryan," snažil som sa tváriť čo najmilšie, hoci v mojom vnútri bol stále nepokoj. Škoda, že až dovtedy som nevedel čo je to žiarlivosť, teraz by som bol aspoň pripravený, no takto som nevedel čo mám sám od seba čakať.

// Studna přání

Bránu som plánoval otvoriť zvyčajným spôsobom, čiže kopnutím, ale to mi nejak nevyšlo a jediné čo som dokázal bola neskutočná bolesť. Už fakt s neskutočnými nervami som hodil tašku na zem a normálne otvoril, potom som ju znova schmatol a v sprievode nadávok sa vybral hľadať si izbu. Vybehol som po schodoch, samozrejme sa to nezaobišlo bez toho, aby som sa niekoľkokrát nepošmykol. Na chvíľu som zastal, zhlboka sa nadýchol a privrel oči. Hlavne sa skľudni, inak sa zabiješ skôr ako sa dostaneš do izby. povedal som si, čo bola vlastne pravda, kedže takmer vždy keď som bol v strese, skončilo to úrazom. Na tieto veci som mal proste šťastie. Vošiel som hneď do prvej izby, ktorú som zbadal a hodil veci na zem. Natiahol som sa a potom si uvedomil, že už som mal dávno ísť za Nat. Znovu som zanadával a vybehol z izby. Už znovu na mňa prichádzala únava, a to ani nehovorím o hlade, ktorý som mal. No v tom momente mi zase bolo všetko ukradnuté. Zatresol som za sebou dvere a zbehol po schodoch, tentokrát bez ujmy na zdraví. Hoci som nevedel, kam to vlastne mám ísť, modlil som sa, nech cestou stretnem niekoho, kto by mi poradil.

// Údolí Orsi

// Hotel Luxory-Recepce

Trepal som sa aj s taškami po kľukatom chodníku a už mi to nešlo až tak dobre ako smerom do hotela. Každú chvíľu som sa potkýnal a samozrejme nadával na každý kameň, okoloidúceho, proste všetko naokolo, hoci okrem môjho retardovaného ja za to nikto iný nemohol. Znovu som vrhol pohľad na studňu, keď som okolo nej prechádzal. Čakal som, že sa možno stane niečo výnimočné, že odtiaľ vylezie víla, prípadne ešte Samara, ale dočkal som sa len holuba, ktorý na mňa zízal ako na zjavenie. Uľavilo sa mi, keď som zbadal budovu inštitútu, tentokrát už nevyzerajúcu ako niečo odsúdené na demoláciu. Znovu som si uvedomil, že som hladný, a taktiež to, že som na to úplne zabudol, no teraz už bolo neskoro ísť niečo jesť, preto som si povedal, že radšej vydržím a lapajúc po dychu som pokračoval ďalej až k bráne inštitútu.

// Institut

// Pokoj č.5

Pribehol som na recepciu a chvíľu som musel stáť, aby som sa vydýchal. Potom som konečne pohľadom našiel recepčnú.
"Zdravím, potreboval by som sa odhlásiť z tohto hotela. Izba číslo 5, kľúče sú tu, keby som tam náhodou niečo nechal..." urobil som pauzu aby som sa znovu nadýchol. "Tak mi to pošlite, alebo nie, vyhoďte to, to už je jedno." povedal som a zohol sa po tašku.
"Dovidenia," pozdravil som sa a ďalej pokračoval v zbesilom behu. Pritom som si stále opakoval, aký som neschopný idiot, že nedokážem urobiť ani tak jednoduchú vec ako prísť niekam na čas. Modlil som sa, aby sa Nat nehnevala. Keby niečo...zaútočím psími očami. povedal som si a už s väčším pokojom v duši vyšiel z hotela a zamieril smerom k môjmu novému domovu.

// Studna přání

// Institut

Ani som nejak nerozmýšľal nad tým, kadiaľ mám ísť, akoby som mal túto trasu vyrytú do pamäti, hoci som tadiaľto prešiel len raz, aj to v rýchlosti geparda. A možno to aj mám vyryté. Nikto nevie, aké má tá svetelná bytosť, Božstvo či ký chmar to je, praktiky na vkladanie máp ľuďom do myslí. pomyslel som si a znovu ma striaslo. Tak naivne som si myslel, že tu bude príjemné, slnečné počasie, vždy 20 a viac stupňov, a ono si tu spokojne veje vetrík, dobre že nepadajú ľadovce so zamrznutými prehistorickými bytosťami vo vnútri. Veľmi som ľutoval, že na sebe nemám bundu, keďže som sa trepal ako ratlík. Až teraz so si všimol, kadiaľ vlastne idem. Jéjo, studňa. Škoda, že nemám peniaze a kreditku tam asi hádzať nebudem. Nieže by som veril na veci typu "hodíš tam peniaze a budeš mať šťasie", no človek nikdy nevie. Ešte viac som pridal do kroku, takže už som takmer bežal. Našťastie, hotel bol vzdialený len pár metrov.

// Hotel Luxory-Pokoj č.5

Len som sa usmial, prikývol a šiel k dverám, no keď som sa naťahoval za kľučkou, neodolal som, zvrtol som sa a bežal k nej, len aby som ju ešte raz pobozkal na rozlúčku.
"A teraz už naozaj idem, budem sa ponáhľať," povedal som a už sa naozaj vybral preč. Vyšiel som na chodbu a šiel ku schodom, na ktorých bola už zaschnutá krv. Na chvíľu som sa zastavil a čudoval sa, odkiaľ sa tam nabrala, až potom mi došlo, že to tu muselo zostať po tom dievčati, čo v noci spadlo. Zaujímalo ma, kto to asi tak uprace, keďže sa nezdalo, že by tu na to boli nejakí ľudia. Chvíľu som musel rozmýšľať, kde sa nachádza východ, no keďže som mal talent aspoň na pamätanie si trás, ktoré som prešiel, dostať sa von mi až taký problém nerobilo. Vyšiel som vonku a vybral sa smerom k bráne, no niečo ma donútilo zastaviť sa. Najprv som stál ako primrznutý, potom som sa obrátil a s otvorenými ústami zízal na budovu za mnou. Keď som sem prišiel, vyzeralo to tak schátrane, až som mal strach, že mi to zletí na hlavu, keď si kýchnem. Až teraz mi došlo, že to zrejme bolo preto, lebo som bol obyčajný človek a nie lovec, keďže to, čo som videl teraz, sa na tú ruinu predtým vôbec nepodobalo. Nakoniec som len pokrútil hlavou a pokračoval v ceste. Pomaly som si začal zvykať na to, že mi každú chvíľu niečo vyrazí dych. A to toho bude ešte viac. pousmial som sa a striasol sa od zimy, mal som len tričko s krátkym rukávom, čo v tomto počasí nebolo veľmi vhodné, preto som radšej pridal do kroku.

// Studňa prianí

Samozrejme, že som ju zobudil, preto som sa na ňu ospravedlňujúco pozrel a smial sa ďalej. Proste keď som raz začal, nevedel som to zastaviť. A keď som uvidel ten mučenícky výraz na jej tvári, môj smiech prechádzal až do hysterického jačania. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som sa ukľudnil a lapal po dychu.
"Vlastne nič smiešne, to len ja mám niekedy záchvaty šialenstva, prepáč, že som ťa zobudil," nahodil som psí pohľad, keďže ten som mal odskúšaný a vedel som, že zaberie na hocičo. Kým ona pobehovala so zubnou kefkou a robila "rannú" rozcvičku, stále som ležal a pozoroval ju, kamkoľvek sa pohla. Rozmýšľal som nad tým, čo budeme teraz robiť. Ako prvé by si si konečne mal ísť po veci. došlo mi, keďže som tu nemal nič okrem nohavíc čo som mal na sebe a trička, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou skončilo niekde odhodené na zemi.
"Ako prvé pôjdem po veci do hotela. Ak sa ti nechce, môžeš počkať tu, ja to vybavím rýchlo. No a potom... Čo navrhuješ?" spýtavo som na ňu pozrel. Až teraz som si uvedomil, že už sa znovu chýli k večeru. Tak sa zdá, že budem mať prehodený deň a noc. Čo už, upírsky život môže byť tiež zaujímavý, aj keď som lovec. povedal som si a konečne sa vyhrabal z postele, hoci sa mi veľmi nechcelo. Poobzeral som sa okolo seba, hľadajúc tričko. Keď som ho konečne našiel, kde inde ako na zemi pri posteli, obliekol som si ho a podišiel k Nat. Zľahka som ju pobozkal na pery s príchuťou zubnej pasty a potom som sa odtiahol a usmial.
"Ideš alebo zostávaš?" spýtal som sa a naklonil hlavu na stranu, čakajúc na odpoveď.

Nakoniec som tomu nemohol zabrániť a zaspal som. Moja posledná myšlienka bola niečo v tom zmysle, že raz ju musím skúsiť nazvať korytnačkou, len aby som videl jej reakciu. Potom som s úsmevom na tvári konečne zaspal.

Prebudil som sa až po niekoľkých hodinách, no stále som nebol poriadne vyspatý, tak som len tak ticho ležal a so zatvorenými očami čakal, či sa mi nepodarí zaspať znovu. Žiaľbohu, bol som ten typ, ktorý keď sa raz zobudí, aj keby bol na pokraji smrti od vyčerpania, tak sa mu jednoducho zaspať znovu nepodarí. No nechcel som zobudiť Nat, ešte stále spiacu v mojom náručí, preto som len ticho ležal a načúval jej pokojnému dýchaniu.
Vyrušil ma až môj žalúdok, ktorý začal ohlasovať, že by sa asi zišlo, keby som sa najedol. Až v tej chvíli mi došlo, že som vlastne už niekoľko hodín bez jedla, no dovtedy som nemal čas na to myslieť. Kto by myslel na jedenie, keď ho najprv premieňajú na lovca a potom je celý čas s niekým ako je Nat. Keď tak nad tým uvažujem, keď som sem prišiel, Stella sa napchávala chipsami, mohol som jej aspoň zopár potiahnúť. pomyslel som si, avšak tento nápad bol rovnako šialený ako väčšina mojich ostatných. Chipsy by mi asi k prežitiu veľmi nepomohli a radšej som ani nechcel vedieť, ako by reagovala Stella, keby to urobím. Zrejme by ma najprv dobodala stélou a potom zahrabala niekam do záhrady, pod kríček. Zahryzol som si do pery a dusil som v sebe smiech. Zase sa správaš ako retardovaný. Nemohol som si pomôcť, toto bola jedna z tých chvíľ, keď mi prišlo vtipné aj keby niekto spomenul formičky do piesku. V hlave sa mi objavil obraz Stelly, ako zahrabáva moju mŕtvolu pomocou detských plastových lopatiek a hrabličiek. Vtedy som to už naozaj nevydržal a rozosmial sa, a hoci som sa snažil to utlmiť vankúšom, pochyboval som, že Nat po tomto mojom záchvate ešte spí.

Počúval som ju a pritom rozmýšľal nad tým, čím som si zaslúžil niekoho tak dokonalého ako je ona. Nikto inak by ma nedokázal upokojiť slovami, iba ona. Mala pravdu úplne vo všetkom a ja som len mohol žasnúť nad tým, prečo mi to nedošlo aj samému.
"Bojím sa toho, že mi povie niečo typu "nikdy ťa už nechcem vidieť ani počuť", čo je najviac pravdepodobné. Len z toho jediného dôvodu som jej doteraz nezavolal. Ja viem, som zbabelec," povedal som a pokrútil hlavou. "Ale ak sa budem báť a stále to odkladať, bude to stále horšie a horšie... Pri najbližšej možnosti to asi naozaj urobím."
Prstom som jej zotrel slzy a neschopný akéhokoľvek slova som ju naďalej počúval, s pohľadom upretým na strop, no bol som tak zaujatý tým čo hovorila, že som ani nevnímal svitanie. Po tom čo dohovorila som bol chvíľu ticho, stále dookola si v hlave prehrávajúc jej slová.
"Ďakujem," zašepkal som roztraseným hlasom, lebo to bolo to jediné, na čo som sa v tej chvíli zmohol. Zdvihol som jej hlavu, len aby som ju mohol jemne pobozkať na pery, no potom som jej pozrel do očí a usmial sa. V tej chvíli mi došlo, že zrejme budem musieť začať veriť sám sebe, no pri Nat sa mi to už nezdalo tak zložité ako predtým.
"Jediná rozprávka, ktorú si pamätám sú Ninja korytnačky. A tie mali tiež slušnú zbierku," rozosmial som sa a natiahol sa po deku ležiacu neďaleko. Oboch som nás prikryl a znova sa pritisol k Nat.
"A teraz už by sme naozaj mali ísť spať, tak dobrú noc," zasekol som sa uprostred vety a uvedomil si, že v izbe už ani zďaleka nie je tma teda, mal by som skôr povedať dobré ráno?" ešte posledný krát som ju pobozkal, no bránil som sa spánku ako sa len dalo, chcel som mať istotu, že Nat už nebude mať ďalšie zlé sny.

Až keď som ju chytil za ruku a stiahol ku sebe, uvedomil som si, že mi podala tú zranenú. Zarazil som sa a radšej ju rýchlo pustil.
"Prepáč, nechcel som," povedal som rýchlo a pritúlil ju k sebe. Líce som si oprel o jej vlasy a vdychoval som jej vôňu. Takto chcem aj umrieť, prosím.
Udivilo ma, že v tak veľkej budove sú len štyria ľudia. V hlave som to rýchlo začal počítať. Ak Nat ráta aj mňa, tak som tu ja, ona, Stella a to dievča, ktoré teraz spadlo na schodoch...naozaj málo, čakal som, že nás tu bude viac. No nieže by mi táto situácia nevyhovovala, aspoň tu bolo viac súkromia. Nebol by som veľmi nadšený, keby nám niekto ustavične behal popred dvere.
Hltal som každé slovo, ktoré Nat povedala, až som im pomaly začínal veriť. Doteraz som si ani neuvedomoval, že v tom momente, keď som sa napil Stellinej krvi, som prestal byť obyčajným človekom. Stal som sa niečím úplne iným, a to nie len schopnosťami. No nebyť Nat, nikdy by mi to nebolo došlo. Nad poznámkou o "panovačnej náne" som sa musel pousmiať.
"Ďakujem. Ja len..." sklopil som pohľad a rozmýšľal nad tým ako to povedať. "Celý život som nebol na nič dobrý, nikomu som nepomohol, vlastne som bol úplne zbytočný človek, čo mi aj všetci dávali poriadne najavo. Jediná osoba, ktorá mi verila a mala ma úprimne rada bola moja sestra, aj tú som zradil, utiekol som bez nej a nechal ju doma, aj keď som dobre vedel, aké to pre ňu bude, ako veľmi to tam nenávidí. Najhoršie na tom je, že som sa ani nesnažil to napraviť, ani raz som jej nezavolal. Myslel som si, že sa to dá doporiadku samé. Ale odkedy som tu, uvedomujem si, aký bezcitný bastard som to bol. Preto nedokážem veriť tomu, že budem schopný pomáhať," dopovedal som a až teraz jej pozrel do očí.
"Tiež ťa milujem, ani si nevieš predstaviť ako. Ty môj plyšový medvedík" zasmial som sa, prešiel som jej rukou po vlasoch a opätoval jej bozky.

„Naozaj sa neospravedlňuj. Ale bol by som radšej, keby si to nabudúce už neurobila,“ usmial som sa a nechal ju, nech uterákom zotrie krv aj zo mňa. Už som otváral ústa, že sa spýtam, či nepotrebuje pomôcť, no potom mi došlo, že ruku si vie ošetriť oveľa lepšie ako by som to urobil ja, preto som ju len pozoroval a rozmýšľal nad tým, kedy konečne príde ten čas, keď pre ňu budem môcť niečo urobiť. Keď skončila, nasledoval som ju naspäť do postele. Hoci bola tma a takmer nič som nevidel, keď sa prezliekala, radšej som sa na posteli otočil chrbtom k nej. Sále som bol mierne otrasený, no aspoň mi už srdce nešlo vyskočiť z hrude a dýchať som vedel normálne.
Pred hodinou sa mi síce chcelo spať, po tomto zážitku ma chuť na spánok prešla, preto som celkom uvítal, že ani jej sa spať nechcelo. Aj keď pred chvíľou som mal pocit, akoby mi do žalúdka nasypali kýbel ľadu, behom sekundy som mal telo v ohni. Mal som čo robiť, aby som sa krotil, keďže som si uvedomoval, že zranená ruka ju musela neskutočne bolieť a nechcel som to ešte viac zhoršiť. Vadiť? Komu normálnemu by toto vadilo? No ako zvyčajne, aj teraz moje myšlienky niečo prerušilo. Tentokrát niečo treslo na schodoch a naša „romantická chvíľka“ odišla tak rýchlo ako prišla. Zaujímalo by ma, či tu je vždy tak rušno. Pozrel som sa na vec, ktorú mi Nat hodila k nohám a rozšírili sa mi oči. Nieže by som nič také v ruke predtým nedržal, no nebol som si istý, či by som s tým vedel niekoho trafiť, ak by bolo treba. Znovu prišla chvíľa, keď som bojoval sám so sebou. Nevedel som, či tu mám čakať, tak ako povedala Nat, alebo ísť za ňou a byť na obtiaž, keďže nič užitočné som nevedel. Presne v tej chvíli, keď som sa rozhodol pre druhú možnosť, sa Nat vrátila do izby. Nabudúce by si mohol rozmýšľať rýchlejšie. Ozval sa ten milý hlások v mojej hlave, no plne som si uvedomoval, že má pravdu. Hold nie všetci sa rodia inteligentní. Oči sa mi rozšírili ešte viac, po tom čo mi Nat povedala o opitej lovkyni. Aha, fajn... Toto začína byť naozaj zaujímavé. Stojac na tom istom mieste, stále s rovnakým výrazom prekvapenia na tvári, som pozoroval Nat. Keď odišla z izby, sadol som si na posteľ a hlavu zložil do dlaní. Únava, o ktorej som si myslel, že zmizla, sa teraz vrátila niekoľkonásobne väčšia. Mal som čo robiť, aby som tam na mieste nezaspal, no neúspešne, keďže ma prebudilo až buchnutie dverí a následné objatie od Nat.
„Bežne sa tu stávajú také veci?“ spýtal som sa s unaveným úsmevom a zívol. Zvalil som sa na posteľ a rukou si prehrabol vlasy.
„A neboj, ja to chápem, aj keď oficiálne som už lovec, nie som o nič lepší od obyčajného človeka,“ na chvíľu som sa zastavil „vlastne, aj väčšina obyčajných ľudí by zvládla kritické situácie lepšie ako ja. A poď už konečne ku mne, lebo inak nezaspím,“ povedal som a natiahol k nej ruku.

Keď sa na mňa konečne pozrela a začala vnímať, vydýchol som si tak ako nikdy predtým. Sklonil som hlavu a prehltol hrču v hrdle. Až teraz som si uvedomil, že Nat nebola jediná, ktorá sa triasla. Klepal som sa ako taký ratlík a mal som čo robiť aby som chytil dych. Snažil som sa čo najrýchlejšie ukľudniť a pritom som ju ešte stále stískal v náručí, čím som sa ešte viac zababral od krvi, no to ma absolútne nezaujímalo.
Po tom, ako som sa pokúsil si predstaviť to, čo mi Nat opisovala mi došlo zle, preto som s tým radšej prestal. Ani som sa nedivil, že má z toho nočné mory. Na jej mieste by mi z toho rovno preskočilo. Hoci som nechápal to s tým súdom, došlo mi, že to musí mať niečo spoločné s lovcami. Takže nesmieme len tak používať mágiu? Ani na sebaobranu? To je riadne retardované... pomyslel som si a pochytil ma hnev. Hneval som sa na pekelného psa, na súd, vlastne na všetkých, ktorí si dovolili ublížiť Nat. Prečo musí mať práve ona tak krutý život?
Išiel som za ňou do kúpelne a keď rozsvietila, ten pohľad mi vyrazil dych. To, že bola celá od krvi nebolo ešte nič v porovnaní s jej rukou. Chvíľu som tam stál ako obarený a potom som schmatol podávaný uterák a začal jej pomáhať odstraňovať krv.
„Preboha na mňa sa teraz vykašli, je mi úplne jedno čo je so mnou, ale čo tvoja ruka?“ spýtal som sa znovu vystrašeným hlasom. „Netreba s tým ísť... Čo ja viem, do nemocnice, alebo tak niekde?“ hoci som vedel, že lovci sa hoja rýchlo, bál som sa, že toto sa len za pomoci schopností lovca zahojiť nedokáže. Hoci sa to snažila zakryť, neušlo mi, že plače. Znovu som ju objal a rozmýšľal nad tým, čo by som mal urobiť.
„Viem, že je nemožné na to zabudnúť, no postarám sa o to, aby sa ti už nikdy nič podobné nestalo,“ zašepkal som. Bola to síce otrepaná veta, no ja som to myslel vážne, lebo Nat bola jediná, pre ktorú by som urobil naozaj všetko, len aby nemusela zažiť ešte viac bolesti.

Žasol som nad tým čo povedala. Smutné? Čo blázniš dievča, ja som šťastím bez seba. No nemal som šancu jej na to odpovedať, lebo som sa nemohol sústrediť na nič iné, len na jej dotyky a bozky. Keď sme si znovu ľahli, pritisol som si ju čo najbližšie k sebe. Všimol som si, že zazívala a došlo mi, ako dlho sme obidvaja boli bez spánku. Dokonca už vyprchali aj všetky účinky toho nespočetného množstva kávy a ja som bol riadne unavený, len som si to dovtedy neuvedomoval.
„Dobrú noc, vznešená lady,“ odpovedal som jej a zatvoril oči. Behom niekoľkých sekúnd som už spal ako zabitý.
Nevedel som, ako dlho som spal, no zdalo sa mi, že prešla len minúta a znovu som bol hore. Najprv som len tak ležal so zatvorenými očami, hoci som vedel, že niečo nie je v poriadku, nebol som pri vedomí natoľko, aby mi došlo čo. Naplno som sa prebudil, až keď som začul ďalší výkrik. Prudko som sa posadil a obzeral sa okolo seba. Samozrejme, že veľa som toho nevidel, keďže v celej izbe bola tma. Zo začiatku som bol v takom šoku, že som ani nevedel, kde sa nachádzam. Jediné, čím som si bol istý bolo, že ten výkrik patril Nat. Srdce mi bilo až v krku a ja som sa rýchlo obzeral po hocičom, hocikom kto jej ublížil. Až potom mi došlo, že v izbe okrem mňa a Nat nikto iný nie je. Rýchlo som ju schmatol do náručia, stále dookola opakujúc tú istú vetu.
„Nat, čo sa deje?!“ už som takmer kričal, no zdalo sa, že Nat ma nevníma. Zrazu mi do nosa udrel pach krvi a ja som si uvedomil, že krv je vlastne všade naokolo. Bol som si istý tým, že moja už aj tak svetlá pokožka je teraz ešte belšia. Absolútne som netušil, čo mám robiť, no nebol som schopný rozmýšľať, preto som len naďalej zvieral Nat v náručí a šeptom sa jej prihováral.
„No tak, už je dobre, neboj sa, som pri tebe,“ no môj hlas znel tak zúfalo a vystrašene, že ju to sotva mohlo ukľudniť. Bolo mi až do plaču z toho, keď som videl ako trpí a prosí aby to prestalo, keď som jej nevedel pomôcť. Tak bezmocne som sa dovtedy ešte necítil. Odtiahol som sa od nej a tvár jej chytil do dlaní, aby som ju donútil sa mi pozrieť do očí.
„Nat, prosím, prosím povedz mi čo sa stalo,“ spýtal som sa, už so slzami v očiach a dúfal, že dostanem odpoveď.

Chápal som jej dôvody, prečo nikoho predtým nemala. Ten pocit, že mám to šťastie byť jej prvým bol úžasný. Čo jej mám odpovedať? Klamať jej nechcem, no veta "o dievčatá som sa nezaujímal" vyznie dosť priteplene. rozmýšľal som a hrýzol si peru. Nakoniec som sa nadýchol a rozhodol sa jej povedať pravdu, hoci bude znieť divne.
"Ja som tiež so žiadnou inou predtým nebol. Teda... nie že by som bol inak orientovaný... proste som sa o dievčatá nezaujímal," nervózne som zo seba vysypal a pozeral radšej hocikde inde, len nie na ňu. Keď som to povedal nahlas, znelo to ešte horšie ako som predpokladal. Čo už.
Po tom čo som jej povedal, že ju milujem, zostala ticho a ja už som sa vystrašil, že som to naozaj pokašľal. Opätoval som jej pohľad a v napätí čakal no bude ďalej. Po tom čo nasledovalo sa mi neskutočne uľavilo. Prekvapene som sa započúval do rytmusu našich sŕdc. Mala pravdu, boli rovnaké. Na tvári som mal výraz malého dieťaťa keď dostane novú hračku, no nesnažil som sa to zakryť. Rozhodol som sa pred Nat nič neskrývať, nech to je hocičo.
"Tiež netuším ako je to možné. Ale som veľmi rád, že si si vtedy v clube všimla práve mňa a nie niekoho iného," odpovedal som jej a potom jej opätoval bozky. Jednu ruku som mal na jej krku a druhou som jej prechádzal po chrbte. No zmiatlo ma, keď si oprela hlavu o moje rameno a na koži som pocítil slzu. Čo sa deje? Urobil som niečo čím som ju rozplakal? rozmýšľal som, čo to mohlo byť, no keď sa spýtala ďalšiu otázku, všetky myšlienky sa znovu rozplynuli.
Dá sa na niečo takéto vôbec odpovedať nie? pýtal som sa sám seba a zasmial sa.
"Vieš ako veľmi som si želal, aby si sa na to opýtala?" zašepkal som jej do ucha "Ale vopred sa ospravedlňujem ak budem chrápať," dodal som už nahlas. Nezvykol som to robiť, teda aspoň ma na to nikto neupozornil, no musel som to povedať. Keby náhodou.