Příspěvky uživatele

// Central park

Zas a znova som prechádzal popri studni s taškami a rozmýšľal nad tým, kedy tam už konečne hodím prachy, aby som si mohol niečo želať. Vlastne som ani nevedel, čo by som si mal želať a povedal som si, že nad tým musím v kľude porozmýšľať. Hej, začni sa na to psychicky pripravovať jak na nejakú závažnú skúšku, tiež dobrý inteligent... A to už som si myslel, že ten hlas z mojej hlavy nadobro zmizol. Samozrejme, mýlil som sa. S povzdychom som pokračoval v ceste domov, našťastie som to už nemal ďaleko.

// Institut

Videl som, ako divne sa na mňa Stella pozerala, no ani to mi nezabránilo v mojom šialenom smiechu. Keď som raz začal, nedalo sa prestať, ani keby som čo robil. Bol som zvyknutý, že nadomnou ľudia len krútili hlavami.
Trochu ma vystrašila tým čítaním myšlienok. Keby to povedal hocikto iný, vysmial by som sa mu, no u Stelly bolo veľmi pravdepodobné, že hovorí pravdu a naozaj to robí. Mohol by som sa začať kontrolovať, nepotrebujem, aby sa hrabala v mojej hlave a našla tam niečo... súkromné. To bolo síce ľahké povedať, ale ťažké vykonať, keďže som neustále nad niečím premýšľal. Vo väčšine prípadov nad úplnými blbosťami, ale budiž.
"Nevedel som, že si kanibal," poznamenal som a taktiež som sa postavil a pozbieral si nákup rozhádzaný všade naokolo. Bolo mi trochu ľúto, že tu musíme nechať El takú opustenú, no tá Stellina schôdzka vyzerala dosť dôležito, preto som ju nechcel štvať ešte viac tým, že by som odmietal ísť.
"Tak dovidenia nabudúce El," rozlúčil som sa a potom sa vybral smerom domov, aj keď menej náhliacim sa krokom ako Stella.

// Studna přání

Už som to naozaj nevydržal a znovu sa rozrehotal. Tak neskutočne ma bavilo štvať ľudí, tým by som sa kľudne dokázal aj živiť. Smial som sa tak dlho, až som vôbec nevnímal tú ich debatu o duchoch, či o čom sa to vlastne bavili. Beztak som už o týchto nadprirodzených veciach vedel pravdu.
"Jasné, vždy som túžil po tom byť rozporcovaný, ako si vedela?" prekvapene som na ňu vyvalil oči "Yay, Punťo na mňa vrčí, to aby som radšej stíchol. Okay, idem jej teda napísať," dodal som už normálnym hlasom, no hneď sa otočil na El a zašepkal: "Ale istá podoba tam predsa len je," znovu som sa uškrnul a vyberal mobil z vrecka. Uvažoval som, či Nat zavolať, ale nevedel som, či náhodou nebude spať, alebo ešte niekde na nákupoch, preto som ju nechcel rušiť a radšej jej len napísal sms-ku: "Ahoj ňufu, naša drahá Stelluška chce niečo riešiť, vraj máš dojsť do inštitútu, teda ak tam ešte nie si :)"
Mobil som vrátil späť na jeho miesto vo vrecku a až vtedy si všimol, že sa k nám pridala ešte ďalšia osoba.
"Ahoj Ang," pozdravil som sa jej s úsmevom. Keď tak nad tým premýšľam, načo chce Stella robiť schôdzky v inštitúte, keď už sme beztak všetci okrem Nat tu?

Zatváril som sa sklamane, keď obidve zamietli môj nápad s hádzaním paličky.
"A prečo nie? Pozri sa na ňu, nevyzerá úplne ako labrador?" zašepkal som smerom k El, no bolo mi jasné, že to počula aj Stella. Bavilo ma si z nej robiť srandu, pripomínalo mi to staré časy, keď som to robieval so sestrou. Hoci to bolo trochu kruté, nikdy sme si nenechali ujsť príležitosť si z niekoho vystreliť. A ešte som sa čudoval, že nás nemajú radi...
Keď Stella spomenula démonov, až mi zabehlo. Netušil som, či sa o takých veciach môže hovoriť verejne, no zrejme ona ako najvyššia si to mohla dovoliť. Znovu som sa pustil do chipsov, pričom som ju pozoroval ostražitým pohľadom, dúfajúc, že už nič iné nepovie. Omyl, povedala. A ja som sa už zase začal dusiť, smiechom aj chipsami zároveň.
"Drahý môj čoklík, za prvé, nevolaj ich sliepky a za druhé, číslo mám len na Nat, ale myslím, že Ang tam bola keď som odchádzal, tak ak sa doteraz niekam nevybrala, nemal by to byť problém," odpovedal som zadýchane keď som sa konečne dosmial. Myšlienky mi znova zablúdili k Nat, dúfal som, že už bude v inštitúte, keď sa vrátim.

// Ničím ma nejebneš, lebo ti zas pošlem niečo strašidelné a budeš sa báť :D Ja z nej nič nerobím, to ona sama :D

Chrúmal som chipsy a pohľadom prechádzal po ľuďoch naokolo, takže som vlastne ani nevnímal, jediná vec, ktorá zaujala moju pozornosť bola Stella, keď vytiahla pivo. Čistý chlap toto... uškrnul som sa a potom zvedavo nadvihol obočie.
"Aký typ zábavy máš na mysli? Ak sa tak veľmi nudíš, bež si hádzať paličku. Haf haf," usmieval som sa ako mesiačik na hnoji, akoby som nič zlé nepovedal. Len tak znenazdajky som sa pozrel na chlapca, ktorý okolo nás práve prebehoval. Hoci inokedy by som bol dlho rozmýšľal nad tým, kto to môže byť a odkiaľ ho poznám, teraz mi hneď doplo, kto to bol. Nebudem klamať, celkom ma potešilo, že som ho videl samého a nie s Nat. Z tej žiarlivosti ti už začína preskakovať...
Kývol som mu hlavou na pozdrav, no hneď na to svoju pozornosť obrátil znovu na El a Stellu a znovu sa pustil do jedenia.

// Nákupní centrum

Tentokrát som sa už bez námietok nechal ťahať, druhou rukou sa snažiac udržať tašku a popritom jesť niečo čo som ako prvé schmatol, vyzeralo to ako rožok, no ani som to neskúmal, na to som bol až príliš hladný. Pri pohľade na to, ako sebou Stella hodila o zem som sa musel rozosmiať, až mi takmer zabehlo. Čistý bezďák, ešte tie tašky... Snažil som sa to zamaskovať kašľom, no smiech sa už zastaviť nedal.
Keď som sa nad tým zamyslel, ten nápad hodiť sa o zem nebol až tak mimo, nechcelo sa mi zrovna stáť, preto som nasledoval jej príklad a sadol si na zem asi meter od nej. Dožul som ten rožok, či čo to bolo za tvora a vytiahol som z tašky chipsy, po tom ako som ich videl u Stelly som na ne dostal chuť. Obzeral som sa okolo seba a premýšľal nad tým, či pôjdem odtiaľto domov alebo ešte niekam inam.

// Studna přání, cez park

Celú dlhú cestu som sa nechal vliecť Stellou, najprv som sa síce plánoval brániť, no potom mi došlo, že by to bolo zbytočné a nechal som to tak. Došli sme až do centra, kde som bol vlastne po prvý krát. No nemal som času si to tu dopodrobna poobzerať, keďže Stella už letela do obchodu a keďže som sa tu nechcel stratiť, radšej som šiel za ňou. Vošiel som do obchodu s potravinami a znovu sa ozval môj hladný žalúdok. Vyzerá to tak, že tie chipsy mi včera nestačili... pomyslel som si a ani sa neobťažoval braním košíku, všetko som plánoval odniesť v rukách. Bral som takmer všetko čo som zbadal, až kým som to už nemal ako niesť, tak som šiel radšej zaplatiť. S taškou v ruke som sa hodil vedľa Stelly na lavičku a pozrel najprv na ňu, potom na Ell.
"Tak, kam teraz?" spýtal som sa s úsmevom.

"Tiež ma teší Ell," odpovedal som. Prišla mi celkom milá, teda aspoň oveľa viac ako Stella. Zas nebuď tak krutý, teraz je úplne normálna.
Chvíľu som rozmýšľal, či ísť s nimi alebo nie, nevedel som, či sa Nat medzitým už nestihla vrátiť. No pomyslel som si, že to snáď vydrží tú chvíľu aj sama, aj tak som sa neplánoval zdržať dlho.
"Piknik? To akože tá vec s dekou a košíkmi? A potom príde medveď Yogi a všetko nám zožerie?" spýtal som sa zvedavo. Zase sa prejavila tá moja schopnosť trepnúť neskutočne debilnú vec v tej najnevhodnejšej chvíli. Medveď Yogi, vynikajúco, ešte tu začni trepať o včielke Maji a bude to úplná topka. ozval sa neustále vyrývajúci hlas v mojej hlave. Tak ako aj v iných prípadoch, aj teraz mal pravdu.
"Rád pôjdem. Teda, ak ste neplánovali babskú jazdu a ja by som len prekážal..." povedal som a prechádzal po nich pohľadom.

Prekvapilo ma, že Stella bola na rozdiel od môjho prvého stretnutia s ňou, celkom milá. Beztak už v hlave vytvára nejaký plán, ako ma zabiť. Čo sa mi aj vlastne potvrdilo po jej nasledujúcich slovách. Rozosmial som sa a naklonil sa k studni. Až príliš blízko, keby sa mi v tej chvíli zamotala hlava, padnem tam, presne podľa Stellinho želania. Ani na dno som nedovidel, preto som sa radšej postavil normálne a milo sa na Stellu usmial.
"Och nie, hĺbku merať nemienim, také veci ma nezaujímajú. Prianie? Takže keby si teraz zaželám Happy Meal z McDonaldu a hodím tam peniaze, zázračne sa mi tu to jedlo objaví?" nahodil som svoj výraz á la "dieťa v hračkárstve" s rozžiarenými očami. Pozrel som na to neznáme dievča. Mal by som sa predstaviť... Nevedel som, či som svoje meno povedal Stelle, no ani ma to nejak nezaujímalo, ale slušnosť káže... Odkašľal som si a už normálnym hlasom povedal :"Som Ryan, a ty?" Pozrel som na neznámu a milo sa usmial.

// Institut

S rukami vo vreckách som sa lenivým krokom dotrepal až k studni. No zrazu som zastal a naklonil hlavu na stranu, čo som robieval vždy, keď som niečomu nerozumel. S nechápavým výrazom na tvári som zízal na studňu, teda skôr na osobu na nej. Zdala sa mi až desivo známa, len som ju nevedel tak narýchlo zaradiť. Stella. Došlo mi zrazu a ja som nemohol pochopiť, prečo mi to nedošlo skôr. Ako som mohol zabudnúť na niekoho tak psycho ako je ona. divil som sa. Stálo pri nej nejaké dievča, no to som nepoznal. Uvažoval som, či môže byť lovec, čo by sa však nezhodovalo s tým, čo povedala Nat, že lovci sme len štyria. Čo iné by mohla byť, keď tu je takto so Stellou? Napadla mi len jediná odpoveď. Samovrah. Uškrnul som sa a podišiel až k nim.
"Dobrý deň prajem dámy," povedal som s vážnou tvárou, no napriek tomu mi trhalo kútikmi. Nespúšťal som z nich pohľad, no pri tom som rozmýšľal, či nemám náhodou utekať, keby sa Stelle zachcelo po mne niečo hodiť. Len jej nesmiem spomenúť, že som jej zožral chipsy a všetko bude v poriadku.

Hodnú chvíľu po tom, ako som sa zobudil som len tak ležal v posteli a prehadzoval sa, neschopný znovu zaspať, kvôli slnku, ktoré mi svietilo rovno do očí. Nakoniec som sa nahnevane posadil a zívajúc sa naťahoval. Nemal som poruke hodiny, no aj tak som vedel, že som spal až pridlho. Malo to svoje výhody, aspoň som konečne necítil žiadnu únavu. Vyhrabal som sa z postele a zamieril do sprchy, kde som sa hodinu trápil pri nastavovaní vhodnej teploty vody. Pri pohľade do zrkadla mnou myklo, nebol som zvyknutý na runu na hrudníku. Keď tak nad tým rozmýšľam, toto je prvý krát, čo si ju môžem podrobne prezrieť. Prešiel som po nej prstami a spomínal na ten večer, keď som sem prišiel, ani som nevedel kde som a čo sa so mnou stane. Vlastne som to nevedel ani teraz. Pravdu povediac, z toho, že som tu zrejme jediný lovec, ktorý bol premenený z človeka, som nemal veľmi dobrý pocit. Zašiel som späť do izby a zo skrine vyhrabal nejaké oblečenie. Rozmýšľal som nad tým, či mám čakať na Nat, ale jej odkaz znel jasne, že na ňu nemám čakať. Na pár sekúnd ma pochytil strach, či sa jej náhodou niečo nemohlo stať, no potom mi došlo, že to je Nat, ktorá sa o seba vie postarať sama. Hodil som na seba prvé čo mi prišlo pod ruku a vyšiel z izby. Nevedel som, kam by som mohol ísť, tak som sa rozhodol len tak bezcieľne túlať. Zbehol som po schodoch a vyšiel von. Aleluja, slnko, tak dlho som ťa očakával. Nemohol som povedať, že by mi pekné počasie nejak vylepšilo náladu, no stále to bolo lepšie ako tá mraznička predtým. Pomalým krokom som prešiel cez bránu, zatvoril za sebou a namieril si to k prvému miestu, ktoré mi zišlo na um.

// Studna přání

Uvažoval som nad tým, ako sa dá vôbec niečo také prežiť. Dospel som k záveru, že to je možné len u lovcov. Tento život predsa len má nejaké tie výhody. Na chvíľu som prerušil jedenie a skúmal ju pohľadom.
„Ty a Nat sa asi nemáte veľmi v láske, však?“ ani neviem prečo som sa to spýtal, nemienil som sa miešať do vzťahov medzi dievčatami, vedel som, že to nikdy nedopadne dobre. Proste mi to nejak ušlo. Ani som nečakal na odpoveď, dojedený balík chipsov som vyhodil a hneď aj otváral ďalší, za pomoci zubov, keďže druhou rukou som sa naťahoval za šálkou kávy. Poďakoval som sa a vypil ju na tri glgy. Spomenul som si na sestru, ktorá mi začala dávať prednášky o tom, ako to škodí zdraviu, ako pri tomto tempe čoskoro umriem atď., vždy keď ma zbadala so šálkou v ruke.
„Ak ma to nezabilo doteraz, už sa mi nič nestane,“ pokrčil som ramenami a napchal si do úst ďalšiu hrsť. „Och, takže to musíme chodiť aj do obchodu? Dúfal som, že... čo ja viem, jedlo sa tu zázračne objaví samé? Alebo niečo také,“ poznamenal som. Jasné, jedlo objavujúce sa samo od seba, vitajte v Rokforte, zdravím Harry Potter. Niekedy mi až vyrážalo dych, aké priblbé veci dokážem vymyslieť. „A radšej budem trpieť obezitou a neviem čím všetkým, čo sa dá získať jedením chipsov, ako salmonelou,“ zasmial som sa a skĺzol zo stoličky. Cestou ku schodom som sa ešte otočil a pozrel na Ang. „Musím si ešte vybaliť veci, tak sa zatiaľ maj. Tešilo ma,“ zakýval som jej a vybehol po schodoch. Netušil som, prečo majú s Nat nezhody, lebo mne prišla celkom fajn.
Cestou som sa zastavil u Nat v izbe, no po Nat ani chýru, ani slychu. Zmätene som sa obzrel po jej izbe, až som zbadal na posteli odkaz. Po prečítaní som mal mierne výčitky svedomia, že som neprišiel skôr. Mohol som ísť s ňou... v tej chvíli ako som si to pomyslel som sa zháčil. Nemôžeš s ňou byť vkuse, nechaj jej trochu voľnosti. povedal som si a pozrel na skicu. Ako všetky ostatné, aj táto bola dokonalá. Bolo zaujímavé vidieť to, ako ma vidí ona. Vzal som odkaz aj skicu a vyšiel z jej izby, zatvoriac za sebou dvere. Znovu som musel zastať a spomenúť si, kde je vlastne moja izba, no úspešne som tam trafil na prvý pokus. So zívaním som sa pustil do vybaľovania, keďže sa mi naozaj nechcelo, trvalo mi to oveľa dlhšie ako v hoteli. No uvedomoval som si, že keby to neurobím teraz, už sa k tomu nedostanem. Odolal som pokušeniu len tak oblečený si ľahnúť a spať a odvliekol sa do sprchy. Z kúpelne som vyšiel už po pár minútach, len v pyžamových nohaviciach a s mokrými vlasmi, ktoré som len vyšúchal uterákom a hodil som sa na posteľ. Prešlo len pár sekúnd a ja už som zaspával, mysliac pri tom na jedinú osobu, Nat.

Hneď ako sme prešli bránou, Nat sa na mňa vrhla. Teda, nie že by mi to vadilo, len ma to prekvapilo, no napriek tomu som jej bozky opätoval. Nevyzeralo to, že si jej až tak chýbal, keď bola s tým druhým. ozval sa ten vyrývavý hlas v mojej hlave, no zatlačil som ho do úzadia. Teraz som nemal chuť riešiť svoju žiarlivosť.
„Ale nepreháňaj, veď si bezomňa bola len pár hodín,“ zašepkal som a usmial sa. Až keď mi pripomenula vybaľovanie, zhrozil som sa. To bola jedna z mála vecí, ktoré som z duše nenávidel. Nasledoval som Nat do vnútra, kde som zbadal dievča, ktoré som dovtedy nevidel. Pozrel som sa smerom, ktorým mala byť kuchyňa a potom znovu na neznámu.
„Dobrý večer. Ja som Ryan, teší ma,“ využil som zbytky svojej energie na čo najmilší úsmev a potom som sa div nerozbehol do kuchyne. Na chvíľu som zastal a poobzeral sa po hocičom, čo by sa dalo jesť, no zdalo sa, že budem musieť hľadať. Začal som prehrabávať skrinky a vyberať z nich všetko, čo mi prišlo pod ruku.
„Kto by si na to nepamätal, musel to byť nepríjemný pád,“ na chvíľu som prerušil rabovanie, aby som sa na ňu mohol pozrieť. „Si v pohode? Teda, nestalo sa ti nič vážne, že?“ o pár sekúnd na to mi došlo, že to bola vlastne zbytočná otázka. Podľa toho čo Nat hovorila mali lovci schopnosť rýchlo sa liečiť, aj keby sa jej vtedy niečo stalo, teraz už musela byť úplne v poriadku. Pozrel som sa na všetko jedlo, čo som nahrabal. Ak sa to vôbec dalo nazvať jedlom, keďže väčšinu z toho tvorili balíčky chipsov a podobné nezdravé veci. Pokrčil som ramenami a vrhol sa na prvý balík. Znovu som si spomenul na môj prvý večer tu, a to ako ich Stella jedla jeden balík po druhom. Asi bude vytočená keď jej to všetko zožeriem. Čo už. Z myšlienok ma vyrušil až hlas Angeliky. Pozrel som sa, čo robí a keď som zbadal kávu, rozžiarili sa mi oči. Ó svätý nápoj, ďakujem ti, že už niekoľko rokov prichádzaš presne v pravej chvíli.
„Jasné, dám si,“ odvetil som s nadšením a ďalej sa napchával chipsami.

Rukavice, čo mi hádzala som bez problémov chytil ešte v lete. Reflexy boli jediná zmena, ktorú som si na sebe všimol. Aspoň niečo... Snažil som sa nevenovať im pozornosť, keď dávala Lukovi bandáže. Bohužiaľ neúspešne.
Prekvapilo ma, keď povedala, že obaja budeme bojovať proti nej. Nie že by som sa bál, že jej ublížim, to nebolo možné. Čo už, tréning je tréning. povedal som si, no kým som stihol urobiť čo i len krok, už som sa našiel na zemi, nevediac ako som sa tam dostal. Jasné, dokonalý príklad jemnej dámy. Kým som sa spamätal, už bola pri Lukovi, dúfajúc, že kým venuje pozornosť jemu, nevšimne si mňa. Znovu neúspešne. Keď sa zamerala na mňa, trochu ma to rozhodilo a najprv som nevedel čo robiť, čo samozrejme využila a ja už som zase letel vzduchom a následne sa moja ruka ocitla v páke. Už dávno som necítil takú bolesť, preto som sa radšej rýchlo vzdal, čo bolo najmúdrejšie rozhodnutie, proti Nat som proste nemal šancu. Nechcel by som ju mať za nepriateľku.
Zatiaľ čo Nat šla po vodu, zdvihol som sa zo zeme a naťahoval som si ešte stále boľavú ruku, potom som prijal fľašu od Luka a tiež sa napil. Vraj dobre, aké milé klamstvo. Pousmial som sa. Bolo mi jasné, že som vlastne neurobil nič dobre, no bolo mi to jedno. Každý nejak začína. Viac ma potešilo, keď spomenula katany. Dúfal som, že aspoň to mi pôjde lepšie. Keď som katanu chytil do ruky, najprv mi prišla tak divne neznáma, nevedel som čo s ňou. Pozoroval som, čo robí Nat a po chvíli ju začal napodobňovať. Bol som taký zaujatý precvičovaním, až som úplne zabudol na Nat a Luka. Avšak po chvíli som si na nich spomenul a nedalo mi to, musel som ich kútikom oka sledovať. To ako sa k sebe správali mi neprišlo veľmi kamarátske. Len kľud, to bude tým, že si nikdy kamarátov nemal, nemáš odkiaľ vedieť ako sa správajú. schladil ma ten vždy milý hlások, no vlastne mal pravdu. Znovu som sa začal venovať zostavám. Robilo mi neskutočnú radosť, keď som cítil, že mi to ide lepšie. Keď sa ku mne pripojila Nat, najprv ma to zmiatlo, no sústredil som sa len na to, aký pohyb nasleduje a neistota zmizla. Na konci som sa usmial a vrátil jej katanu. Tiež som si všimol, že sa stmieva a s tým sa vrátilo aj niečo, na čo som úplne zabudol. Hlad. Zaumienil som si, že hneď ako dojdem do inštitútu, vyrabujem chladničku. Modlil som sa, len aby nebola prázdna, to by som si mohol ísť rovno ľahnúť do truhly. Trochu ma vystrašilo, keď som sa dozvedel, že sa mám biť s Lukom. Dobre som vedel, že je silnejší ako ja a zrejme má aj viac skúseností. No v tom momente keď som videl, ako ho Nat objala môj strach vystriedala zmes hnevu a žiarlivosti. Zrazu som sa už toho súboja nevedel dočkať. Nehovoril som nič, len som chytil Nat za ruku a s úsmevom prikývol, tváriac sa, že som vlastne nič nevidel.
„Zbohom Luko, tiež ma tešilo,“ odzdravil som sa mu a ruka v ruke s Nat som odchádzal.
„Na to, že to bol môj prvý tréning v živote to bolo fajn,“ odvetil som so smiechom a zrovnal krok s Nat. Bolo vidno, že už sa teší domov, čo ja vlastne tiež. Jedlo, sprcha a spánok boli jediné veci, na ktoré som bol schopný myslieť.

// Institut