Příspěvky uživatele

// No amen, to zas bude... kamo ale ne že nás znásilníš všetkých troch, toho sa ja najviac bojím :D

// Kamoš pomenoval svoj chlp v podpaží že Cecilka :D:D a žiadnu žabu lízať nejdem, čumím na Outlast :D

// Heeej Nat, nekradni mi nápad, ja už som to chcela ako tretie meno pre moju budúcu dcéru, prvým a druhým menom Hyacinta Stojana (mien nikdy nie je dosť :D)

// Ale aj v dalmatíncoch je :D či sa mi to len zdá?

// Ale ja som bola donútená to napísať!! :D
Btw, Stellčo mojo zlaté, si divná, káva nepomáha na také veci, to sa ti len zdá, pretože ty si psycho vkuse :D

// No akože nemyslíš vážne, že my najväčší chudáci budeme mať z toho hofno :D Po tom všetkom čo nás tu nútiš robiť :D
A čo mám hovoriť ja? :D Chudák Ryan zo seba urobil gaya, to sa bude ťažko vysvetľovať, že to nebola pravda :D

Maximálne ma vytočilo, keď Lukovi povedala, že by mohol byť na večeru. A čo ja?! Prečo si nevšimne aj mňa? Rozmýšľal som, či jej nestrčím ruku pred ksicht, aby ochutnala aj moje chutné mäsíčko, no usúdil som, že by to nebol najlepší nápad. Preto som na nich len smutne pozeral a ticho kňučal ako pes, ktorému ukradli jedlo. No potom moja drahá pani chytila kamene a začala ich po mne hádzať. Bol som ako v siedmom nebi. Chcel som tie kamene pozbierať a potom si ich vyložiť niekam na poličku, veď sa ich predsa dotýkala moja pani. Mám vôbec poličku? Ale po zemi sa ich váľalo toľko, že som ich nevedel rozoznať. Znovu sa mi chcelo plakať. Možno by som naozaj mal ísť skočiť do toho kotla... No teraz nebol čas na smútok, musel som spievať.
"Fridge goes hum, broom goes swish,
toaster goes pop and knife goes chop.
Door goes slam, microwave beeps
and the blender goes nyyearnow nyyearnow!
The kettle hoots, mop goes sploosh
and the clock goes tick tick tock.
But there's one sound, that no one knows...
What does the sock say?
Nya-nya-nya-nya-nya-nya-nya-nya!
What's a sock say?
Icky, icky, icky shoe! Icky, icky, icky shoe! Icky, icky, icky shoe!
What's a sock say?
Ooby, ooby, ooby feet! Ooby, ooby, ooby feet! Ooby, ooby, ooby feet!
What's a sock say?
Huhbbbbbbllllll! Huhbbbbbbllllll! Huhbbbbbbllllll!"
Ten spev ma tak chytil, až som si nevšimol, že moja pani dala Lukovi ďalšiu závideniahodnú úlohu-vyberanie bĺch. Našťastie som skončil práve vtedy keď on, aspoň som nemusel zase upadať do hlbokých depresií.

// Tie šutre si nabudúce odpusť, chúďatko Ryaník, nenič mi moju postavu :(:(

Zazdalo sa mi, že moja pani na mňa akosi divne pozerá a už som chcel upadnúť do hlbokých depresii. No potom mi povedala, že mám spievať a ja som div nepukol od pýchy. Hoci Lukovi sa ušlo vyššej pocty, mohol jej masírovať chodidlá a preto som mu závidel. No aj tak som bol radšej, že som nemusel zapaľovať oheň ako to dievča, takto som aspoň mohol byť pri tej chodiacej dokonalosti. Rozmýšľal som, akú veselú pesničku jej zaspievať, čo by mohla mať milosť-pani rada. Rozhodol som sa začať niečim pekným, príjemným a hodiacim sa do tejto chvíle. A tak som začal.
"Když jsem ještě býval malý kluk,
kluci já měl sen.
Sníval jsem ho každý,
každý všední den.
Jednoho dne v neděli,
když naši za babičkou odjeli,
pátral jsem v mámině šatníku,
střevíce padly k mému kotníku.
Teplý letní den,
venku samci motýlí,
řekl jsem si po chvíli:
Já jsem gay, jsem gay, jsem teplej
Já jsem gay, jsem gay, jsem teplej
Buď taky gay!"
Na konci som už spieval z plného hrdla a popritom predvádzal baletné kreácie. Bol som šťastný, že som odmalička vedel spievať, aspoň som to teraz mohol konečne využiť. Dospieval som a čakal, či moja pani bude chcieť pokračovanie.

// Institut

Plnou rýchlosťou som vpálil do jaskyne a hneď sa otočil a začal vyplazovať jazyk tornádu za mojim chrbtom.
"Nechytiil, nechytiiiil! Ha!" od radosti som si zatlieskal, aký som ja šikovný. O to viac ma potešilo, keď sa to vďaka ozvene ozývalo po celej jaskyni. Cítil som sa ako svetoznáma hviezda na koncerte, samozrejme som sa nezabudol ukloniť všetkým stenám.
"Oh, ďakujem, ďakujem, som taký dojatý," povedal som zastretým hlasom a utrel si imaginárnu slzu z oka. Pokračoval som blúdením v tme, pričom som si každú chvíľu otrepal hlavu o kdejaké tie stalag...niečo veci. Konečne som vošiel do jednej časti, kde bolo aspoň trochu svetlejšie, no hneď ako som zbadal to vo vnútri, pri cúvaní som sa potkol o vlastnú nohu a takmer zletel na zem.
"Ježišná matko čo to..." prizrel som sa tomu lepšie a až vtedy mi svitlo. Ouky, tak toto som asi posral. Urýchlene som dobehol k ďalším dvom ľuďom a tiež si kľakol. Jeden z nich sa mi zdal povedomý, teda zrejme môjmu minulému ja bol známy, ale nemal som čas ani chuť sa tým teraz zaoberať. Najprv som sa bál, či mi náhodou moja pani neublíži, no po chvíľke úvah mi došlo, že to je moja pani, aj keby ma tu na mieste zabila, bola by to pre mňa pocta.

Už som sa otáčal, že budem nasledovať Nat von z inštitútu, no vtom akoby ma niečo zasiahlo. Zvreskol som a chytil sa za hlavu. Ani neviem opísať ten pocit, bolo to akoby sa mi niečo tlačilo do hlavy a nedokázal som sa tomu ubrániť, ani keby čo bolo. Zúfalo som sa snažil držať hocičoho, čo by mi pomohlo, snažil som sa si predstaviť tvár svojej sestry, Nat, no všetko sa mi rozplývalo pred očami. Nech som robil hocičo, tá sila ma vytláčala z mojej vlastnej hlavy. Vedel som, že keď sa vzdám a dovolím jej to, nedopadne to dobre. Nevediac ako, ocitol som sa na kolenách. Všetky myšlienky a spomienky mi z hlavy unikali ako voda cez prsty, nedokázal som ich udržať. Hneď za tým nasledovala tma a stratil som nad sebou kontrolu.

Otvoril som oči a normálne sa posadil. Nevedel som, prečo som na kolenách, no prišlo mi to vtipné. Tak som sa smial. Potom som sa postavil. Aj to mi prišlo vtipné. Zase som sa smial. Tentokrát už mierne psychopaticky. Pozrel som sa okolo seba. Videl som len pár nezaujímavých osôb, tým som pozornosť nevenoval. Zaujala ma skôr tá plešatá mačka.
"Jéé, vrr číčí, ahoj," stačilo mi urobiť dva kroky a schmatnúť ju. Bránila sa, šak jak inak. Mal som chuť jej jednu plesknúť po hlave, keď mi tak zatínala tie svoje drápky do rúk. Namiesto toho som ju však len chytil jednou rukou, zamieril a hodil ju cez celú chodbu niekam do neznáma. Ten zvuk, ktorý počas letu vydávala mi spôsobil ďalší záchvat smiechu.
"Bye bye, kitty, ďakujeme, že ste využili služby našich aerolínii," povedal som napodobňujúc vážny hlas a potom sa znovu otočil na prítomnych ľudí. Teraz by sa zišlo zájsť za mojou drahou kráľovnou, ktorá na mňa už iste čaká. S úsmevom na tvári som im zamával a začal pochodovať smerom k východu, spievajúc si pri tom:
"Hej hou, hej hou, už ideme domov," nasledovala časť s pískaním "hej hou, hej hou, hej hou." Došiel som až k dverám a otvoril ich. Dobre že ma neodvialo až na opačnú stranu chodby. No moja pani ma čakala, nemohol som ju sklamať, preto som len pokrčil ramenami a vyšiel do toho nečasu, občas som sa chytil nejakého kmeňa stromu, keď už bol vietor až príliš neznesiteľný, no pomerne rýchlym tempom som šiel smerom k miestu, o ktorom som síce nevedel, čo je zač, no jedno bolo isté, moja pani tam bola a ja som tam musel byť tiež.

// Jeskyně Rúcima

// Ako pri mene Kruela by som skôr čakala dalmatíncov a nie tú starú pačmagu ktorej by sa zišla karbobrúska na nechty (a zuby tiež :D)

Už som sa naozaj začal strácať v tom čo Stella hovorila, preto som sa radše ani neozýval, dobre som vedel, že keby otvorím ústa, vyjde z nich akurát tak moje inteligentné "he?". Netušil som čo to je to anjelské niečo, preto som ani nerozmýšľal a rovno povedal: "Dlhé."
Uvažoval som, či som náhodou niekedy nepostrehol, že mám nejakú mágiu. Jediné na čo som si spomenul bolo podpálenie už ani neviem čoho, no pochyboval som, že zapaľovač by sa mi rátal ako mágia. No ako som tak počúval, zaumienil som si, že ju musím stoj čo stoj objaviť, keďže som vôbec nemal záujem ísť za tými mlčanlivými bratmi. Keď z nich má Stella husiu kožu, ja už by som sa strachom dávno posral.
Na jej zmienku o grile som sa len zaškeril. Už dávno som tie jej vyhrážky prestal brať vážne. Človek si na ne po určitej dobe zvykol a bral ich ako samozrejmosť. Čo sa týkalo upírov a vlkolakov, nemyslel som, že s tým budem mať problém. Hoci vzťahy medzi nami boli napäté, nechcel som sa teraz len zakonzervovať v inštitúte s lovcami a všetkých ostatných začať nenávidieť.
Trochu ma myklo, keď prišla reč na runy. Yay, to sa teším, že ma zase budú rezať. Človeku to príde akoby patril do nejakého združenia milovníkov sebapoškodzovania. Trochu mi prišlo ľúto Ang, bolo mi jasné, že Stella by toho čo povedala bola kľudne schopná. Obrátil som pohľad na Nat, ktorá na mňa spýtavo pozerala. Hoci som sa trochu obával, že Stella nežartovala a ten chlapík tam je naozaj gay, zvedavosť vyhrala a ja som súhlasne prikývol.

Keď sa Stella z ničoho nič ozvala, až ma myklo. Vlastne som aj úplne zabudol na to, že je v miestnosti. Trochu ma vystrašila, keď spomenula to, ako máme všetko držať v tajnosti. Rozmýšľal som, či som náhodou niečo niekde nespomenul, no takto narýchlo som si na nič konkrétne spomenúť nemohol. A aj keby som niečo povedal, späť sa to už vrátiť nedalo. Úprimne, aj som bol zvedavý, ako taký súd vyzerá. Pochyboval som, že by tam bol nejaký dedek v čiernom, s kudrlinkovou parochňou na hlave a s tĺčikom na mäso v ruke. Bolo neskutočne veľa vecí, ktoré som nevedel, až som sa cítil celkom nepríjemne, že som tu vlastne jediný nevzdelanec.
"No ták, ani takú menšiu párty nám nedovolíš? 100 ľudí, to nie je až tak veľa," pozrel som sa so smutným výrazom na Stellu. Nie že by som mal nejaký záujem usporadúvať párty, veď som tu ani nepoznal takmer nikoho, koho by som mohol pozvať, no až chorobne ma bavilo ju štvať.
Pri zmienke o tréningu som nevedel, či sa tešiť alebo začať plakať. Jednak som sa chcel, a vlastne aj musel, naučiť bojovať a brániť sa, no hrozil som sa toho momentu, keď budem musieť stáť proti Nat, dokonca možno aj proti Stelle. Ľudia naokolo by mohli uzatvárať stávky do koľkých sekúnd by som bol dead. Bol som rád, že tú čokoládovú tyčinku som dožul chvíľku pred tým, ako povedala to s tým gayom, inak by som sa už bol zase dusil. Zrazu ma nejak prešla chuť tam ísť. Ale čo keby som to využil... možno by som dostal zľavu. pomyslel som si, no hneď ako som si to predstavil som mal chuť chytiť najbližšiu vec a otrepať si ju o hlavu. Z teba už sa stáva čistý retard Ryan... Znovu som spozornel, až keď som začul slovo "mágia". Ďalšia z vecí, ktoré som neovládal, no znelo to dosť zaujímavo, preto som si zaumienil, že pri najbližšej príležitosti sa na to spýtam, len som ju teraz nechcel prerušovať. Tréningy, mágie, zem lovcov, gay na čiernom trhu... Je toho zrazu akosi priveľa. Prehrabol som si vlasy. Mohol som sa rozlúčiť so spánkom na najbližšie dni, keďže som si bol vedomý toho, že stráviť toto všetko mi zaberie veľa nocí. No Stella ešte neskončila, preto som sa na ňu pozrel a s miernym strachom čakal, čo ešte príde.

Rozmýšľal som, či sa rovno nerozbehnúť k Nat a neobjať ju, keď sa na mňa tak milo usmiala. No uvedomil som si, že by asi nebolo vhodné, keby sa teraz rozbehnem a skočím na ňu, preto som sa len ďalej opieral o stenu a tváril sa akoby nič.
Počúval som, čo sa Nat pýtala Stelly. Tiež som bol zvedavý, no keby som sa to spýtal ja, zrejme by som nažive moc dlho nezostal. Mal som taký pocit, že Stella má úplne všetkých oveľa radšej ako mňa. A hoci... u nej človek nikdy nevie. Na jednu stranu, tiež sa mi tu moc nechcelo byť, ale taktiež som bol zvedavý, čo sa tu bude diať. Zišlo by sa mi dvojča...
Keď Nat spomenula čierny trh, začudoval som sa. Stále som si nezvykol na to, že nepoznám veci, o ktorých lovci bežne hovoria. Čo už, bol som lovcom prikrátko na to, aby som ovládal všetko. Po chvíľke logického rozmýšľania som sa dopracoval k tomu, že to zrejme bude niečo veľmi tajné, kde sa dajú kúpiť kdejaké veci, zjavne zbrane a tomu podobné. Šikulka Ryan, zaťapkaj si.
"Kde je ten čierny trh? Rád by som sa tam zašiel pozrieť," so záujmom som pozrel na Nat. Síce som ani nevedel, na čo by som tam šiel, ale aj tak, zišlo sa vedieť kde také miesta sú, do budúcnosti.

// Studna přání

Hneď ako som vošiel dnu, bežal som do kuchyne a len tak som hodil tašky preč, ani som sa nestaral kam letia. Už som chcel ísť preč, no potom som si spomenul, že som si nezobral nič na jedenie a v tej sekunde som sa otočil a bežal si niečo vyhrabať. S jedením to u mňa bolo rovnaké ako s tým psychopatickým smiechom. Raz som začal a už nedokázal prestať. Nie že by som jedol niečo, čo by sa aj dalo nazvať jedlom, skôr som do seba pchal všetky hlúposti typu chipsy a sladkosti, ktoré mi prišli pod ruku. Raz zo mňa bude vepřo, ja už to vidím... Pokrčil som ramenami a schmatol čokoládovú tyčinku. Až vtedy som sa vybral do obývačky. Stella tam už, samozrejme, bola, no prekvapila ma prítomnosť Nat. Nečakal som, že príde ešte skôr ako ja. Zostal som stáť vo dverách a pomaly prežúval.
"Takže... čo je cieľom dnešného stretnutia?" nadhodil som a so záujmom pozrel na Stellu.