Příspěvky uživatele

Onedlho sa viacmenej troška oteplilo. Začal deň... aj keď teda bolo hrozné počasie. Mraky tvorili základnú časť oblohy a to človeka dokázalo dohnať asi len tak k depresii. Voda okolo mňa nenaznačovala žiadne náznaky slnka, čiže odraz slnečných lúčov. Tmavá atmosféra z priezračnej vody robila kalnú vodu.
Okolo bolo ticho. Ticho ako balzám na uši. Neskôr ticho prerušil zvuk mobilu. Niekto mi volá ... kto to tak je? S úsmevom som načiahla ruku do vrecka a snažila som sa z neho vybrať mobil. Vrecko bolo tesné a moju ruku tesne spínalo. Pár sekúnd som vyťahovala mobil až sa to nakoniec podarilo. S rukou červenou som prehodila pohľad na displej. Už-už som išla zdvihnúť ale zrazu ... zrazu to prestalo zvoniť. Zákon schválnosti! To ja musím mať takú smolu? V pocite beznádeje a s myšlienkami Čo ak to bolo niečo vážne... ma napadla jedná "veľmi múdra" vec. Pozrieť si zmeškaný hovor. Dosť ma prekvapilo to, že to bolo číslo. Aj tak by som to nezdvihla ... čísla nedvíham. Počkať ... Dray ani Nat mi ešte nedali číslo. Čo ak sa mi snažila dovolať jedna z nich? Chvíľu som váhala ale potom som sa jasne rozhodla ... Nezavolám späť.
V tom mi niečo spadlo na noc. Bola to kvapka dažďa. Dúfam že nebude pršať. Ale aj keby sa trošku blata hodilo. Blato? Blato? Čo ma to napadlo? Chvíľu som rozmýšľala nad tým blatom ale potom som zistila že rozmýšľam nad nepodstatnými vecami. Rýchlym pohybom som schmatla kapucňu na bunde a dala si ju na hlavu. Vzala som nohy na ramená a už som išla do kaviarne.

>> Kaviareň Science Kafé

<< Hotel Luxory (Izba č.7)

Cez tú chladnú noc ... iba ja sa môžem vydať niekam kde to ani nepoznám. Nikto iný by nešiel. S rukami vo vreckách som kráčala smerom k zátoke. V okolí bol cítiť chlad. Vedela som že to bolo niečo málo nad nulou. Alebo aspoň okolo nuly.
Sem-tam mi do tváre zafúkal vietor, ktorý najteplejší nebol bol teda dosť chladný. Moja tmavá bunda vždy keď zafúkal vietor bola ako môj štíť. Mesto bolo poslednou dobou plné iba ľudí, ktorých som nepoznala. Nikoho známeho som nevidela. Ani Dray ani Nat ani Aub ... dokonca ani toho ... toho ... ako sa volal? N..N..N Nick? Hej asi Nick.
Toto všetko mi prebehlo hlavou kým som kráčala k zátoke.
Onedlho som sa ocitla pred krásnou zátokou. No jednoducho to tu bolo krásne. Obloha bola krásna bez jediného mraku. Bolo úžasne ... iba tá zima prekážala. Nič iné ... nič viac. Postavila som sa ku skale a oprela sa o ňu. Obzerala som sa okolo seba. Zdalo sa že tu niekto pred mnou bol ... ale to mi bolo jedno. Teraz som tu iba ja ... iba ja sama. Spomínala som na park kde som bola veľmi mimo. Spomínala som si na to keď len tak z ničoho nič prišli ku mne Dray s Nickom a tou dievčinou. Ako sa tak asi volá tá dievčina? Stále mi nič nechodilo na um a tak som to nechala tak. Och vážne by som mala ísť konečne s niekym von. V túto dobu som aj tak prechádzala divným obdobím a tak som som sa nikomu skoro ani nečudovala že so mnou nejde von. Sadla som si na chladný kameň a pozorovala vodu okolo seba.

Čakala som, čakala a pri tom rozmýšľala ako si ten čas skrátiť. Horúca čokoláda na stole ma tak dráždila, že každú chvíľu som ju voňala. Avšak, to dobrá možnosť nebola. Vôňa ma iba viac a viac dráždila. Počkať ... na balení bolo napísané jesť a nie piť! ... Ayleen ty si ale blbá! Nadala som si a pevne chytila uško šálky a uchlipla som si čokolády. Tá chuť a ten pocit na jazyku mi vyčaril úsmev na tvári a podráždenosť z dráždenia klesla na nulu.
Onedlho ma tá nálada prešla. Dohnal ma hlad. Keď nie smäd tak hlad. Niečo hrozné ... ale dejú sa aj horšie veci. Zdvihla som ruku a pozrela sa na obsluhu. Kývla som hlavu aby tá obsluha prišla.
Keď konečne obsluha aneb nesympatická čašníčka konečne dokráčala už mi ušiel hlad zničiť žalúdok. "Dobrý deň ... znova. Prajem si ten kúsok jablkového koláča." Čašníčka sa usmiala a odišla. Možno že nebude až taká hrozná ako som si ju predstavovala možno bude aj príjemná ako všetci ostatní.
Pozorovala som čašníčku, ktorá naberala krajec jablkového koláča. Rýchlo prišla a dala mi to na stôl. "Wow, vy ste teda rýchla." Povedala som veľmi povzbudzujúcim tónom.
Už dlho som s nikým nebola vonku. Dray sa už moc neukazuje ani Nat. Obe sú nejaké ... no ... zaneprázdnené. V tom som sa pozrela na koláč a rukami si prihnala vôňu viac k nosu. Rukou som zobrala kúsok a odhryzla si kúsok. Mňam ... to je ale pochúťka. Hltala som tak akoby som sto rokov nejedla.
Mala by som sa ísť pozrieť niekam von. Obzrieť nové miesta kde som ešte nebola.
V tom som dojedla koláč. V šálke s čokoládou už bola posledná kvapka a ku mne prichádzal čašník s účtom. Už som mala chuť zakričať to, že si ešte niečo dám ale nespravila som to. Radšej idem von.

>> Vodopád Warin

<< Hotel Luxory (Izba č.7)

Otvorila som prúdko dvere. Obyčajne nemám rada prúdke pohyby keď som chorá ale dala som si silné lieky.
Kaviareň voňala kávou a mňa tá vôňa veľmi, veľmi lákala na to aby som si ju objednala, avšak pred chvíľou som si dala lieky po ktorých sa nesmie 30 minút je a preto som musela chvíľu vyčkať. Sadla som si na stoličku blízko obsluhy. Obzerala som sa okolo seba. Bolo tu veľmi teplúčko ale kaviareň bolo poloprázdna a to bola veľká výhoda, pretože obsluha rýchlejšie obslúži. Ale to dôjde každému.
Netrpezlivo som čakala na obsluhu. Onedlho obsluha prišla. "Prosím si jednu horúcu čokoládu. Usmiala som sa na čašníčku, ktorá sa zvrtla na podpätku a odišla. Neviem prečo ale zdala sa mi veľmi nesympatická. Nie je to tá, ktorú som stretla minule? Tá čo telefonovala? Neskôr som si uvedomila že to ona bola. Netrpezlivosť dnes vo mne prevládala a tak som zasa netrpezlivo čakala na čokoládu. Dočkala som sa ... konečne! Išiel ku mne čašník s horkou čokoládou na tácke. "Ďakujem!" Povedala som veľmi šťastným hlasom. Ešte že to nie je tá nesympatická. Zákerne som sa usmiala a čakala na čokoládu. Sklamanie bolo to, že ten čašník to niesol staršej paní za mnou. Trapas!
Neskôr prišiel aj s mojou a ja taká trošku zahanbená som s červenými lícami vravila : "Ďakujem." Keď som mala čokoládu konečne na stole, pozrela som sa na hodinky a čakala kým bude pol hodina od užitia liekov. Moc času od vtedy neuplynulo a tak som sa na tú kávu pozerala iba ako by mi "pili oči".

Celú dobu čo tam bola tá hádka som sa zdržiaval od nich dosť ďaleko. Bála som sa veľmi veľa. Dúfam že nedôjde k úrazu ... Ale aj keby je to ich vec. Neskôr sa to tam "rozpadlo". Nohy má už z prechadzania boleli a tak som musela rozmýšľať kam pôjdem kde by som si oddýchla a neprechádzala sa. Počula som o hrade ... Mohla by som sa tam ísť pozrieť. Ale eešte tu budem. Nachvíľu som sa zastavila a nechala slnko aby mi svietilo do tváre. Slnečné lúče má veĺmi hriali a to v mini zime bolo veľmi vyhovujúce. Obzerala som sa po ľuďoch, ktorý sa tu prechádzali. Ľudia sa na mňa dívali. Prečo sa na mňa pozerajú?! Čo som mimozemšťan? Chvíľu som rozmýšľala čo je na mne dnes take zvláštne že sa na mňa ľudia dívajú. Na dôvod som však neprišla. Začala ma bolieť hlava. Čím ďalej tým viac. Bolela má vrchná časť. Krutá bolesť mi udieral až do oči a preto som sa nemohla ani dívať. Každý tón a zvuk má "bodal". Rozhodla som sa, že pôjdem domov do hotela. Pomaly som sa obrátila k ceste a pomalým krokom som sa vybrala k ceste. Ruky som si dala do vreciek. Bolesť mi grafika myšlienky a tak sa mi nedalo ani rozmýšľať. >> Hotel Luxory Izba č.7

Prechádzala som sa naďalej. Išla som pomedzi stromy a trávu. Dúfam že nedostanem nejakého kliešťa. Nachvíľu som zastavila a obzrela sa okolo seba. Dray tam stále bola s tým chalanom. Onedlho som zahliadla Nat a s ňou tam bolo aj niake dievča. Pribehla som k Nat a pozdravila som ich."Ahojte." Zakývala som im ale pokračovala aj tak v ceste. Nebudem predsa obťažovať. Chvíľku som pridala do kroku a užívatela si vietor, ktorý mi fučal do tváre. Dievčina tam na Dray kričala. Nechcela som sa zapliesť do nejakých problémov tak som pokračovala v ceste. Bola celkom zima. Typovala som okolo 10°C. Rozviazala sa mi šnúrka na topánke. Nevšimla som si to a spadla som. Oškrela som si lakeť aj bradu. Ja som ale nešikovná. Chytila som si bradu a lakeť a smerovala k vode, kde by som si rany utrela. Pridala som do kroku. Keď som sa konečne dostala k vode, namočila som do nej ruku. Tá voda je ale studená. Vzdychla som si. Pomaly som si pretrela rany a dosť to štípalo. Ešte že nie som rozpišťaná. Pomaly som sa postavila a rozbehla sa smerom k najbližšej lavičke. Dívala som sa na vodu a malé vlnky v nej. Neskôr ma to prestalo baviť, tak som sa postavila a išla sa znova poprechádzať.

<< Hotel Luxory (Izba č.7)

Konečne som tu ... v parku! Začala som sa prechádzať. Moc ľudí tu teda nebolo. Iba v kúte parku som zahliadla troch ľudí. Nevyzerali nadšene. Obzerala som sa okolo seba a po stromoch. Hviezdy na oblohe žiarili a všade bola zima a chlad. Vietor fúkal ako všade inde a bola tu na prekvapenie hmla. Neskôr som zistila že jedna z tých troch ľudí je Dray. Bola som zhrozená, pretože nejaké dievča ju kopalo a k tomu Dray držala v náručí nejakú ženu. Čo Dray vyviedla? Keď na Dray tá baba zakričala že je mrcha som si pomyslela : To dievča ... tá je akási moc výbušná. Keď sa mne a Dray stretli pohľady kývla som na ňu hlavou a pokračovala ďalej v ceste. Nič som nevidela! Nič som nevidela! Bolo tu veľmi veľké ticho. Iba to dievča tu zjapalo. Neskôr som si toho prestala všímať a sústredila som sa na svoje myšlienky. Sadla som si na lavičku a pozerala sa okolo seba. Hmm ... teraz v noci je tu taká temná atmosféra. Lavička bola dosť studená a tak som sa musela postaviť.

Počítanie kačiek ma začalo dosť nudiť. Som ako malé decko. Však tu jej iba jedna kačka ... a ja ich chcem počítať. Šibalsky som sa usmiala. Vietor mi fúkal do tváre. Čo by som si tak dala na tu tvár. Je mi príšerná zima. Aby som nemala nádchu. Začala som sa obzerať a rozmýšľať čo by som si obviazala okolo krku. Vyskúšam si prezrieť vrecká. Natiahla som ruku do vrecka. Hmm ... tu nič nie je. Natiahla som ruku do druhého vrecka a našla som tam zhodou náhod šatku. Nebola práve tá moja obľúbená. Neobľúbenou sa stala práve dnes, keď som sa rozhodla zabudnúť na minulosť a túto mi uplietla starká. Zobrala som šatku a obvinula okolo hlavy, úst, nosu a krku. Na hlavu som si k tomu dala kapucňu a ruky do vreciek. V okolí bolo počiť zavíjanie vlkov a ja som si spomenula ako mi starká ako malej stále kupovala plyšové hračky s vlkmi. Milujem vlky ... a psy ešte viac. Usmiala som sa a rozhliadla sa okolo seba. Netrvalo dlho a vybrala som sa smerom k ceste a chystala som sa k sebe do izby si pospať, totiž bola som dosť unavená. "Zíív!"

>> Hotel Luxory (Izba č.7)

<< Kostol

Z kostola som utekala tmavými uličkami k jazeru. Vyzeralo to tu veľmi pekne. Síce bola tma ale ten pocit za nezaprie. Tá vôňa stromov a žblnkot vody mi robil veľmi dobre. Fľaša, ktorú som cez dopoludnie hodila už tam nebola. Hádam ju nikto nezobral. A ak hej, dúfam že nepozná môj rukopis. Dúfala som. Sadla som si na kameň cca 4 metre od vody a pozerala som na jazero plné malých vlniek. Vietor tu fúkal riadne a teplota bola o niečo nižšia ako v meste. Vietor mi prefukoval pod bundu a keďže poď nemala nič iba pyžamo bola mi krutá zima. Ani ten kameň nebol nejako teplý. Vždy keď som tu bola cez deň, boli vidieť nádherné hory kde bol sneh ... teraz? Nič... je tma. Začala som si pohmkávať nejakú pieseň. Je pravda, že ani neviem akú. Snažila som sa vymyslieť nejakú zábavku, ktorou by som sa zabavila. Rozhodla som sa pre počítanie kačiek.

Po dlhom premýšľaní a predstavovaní ma to prestalo baviť. Nebudem žiť minulosťou ani budúcnosťou ale prítomnosťou! Dnešný deň bola jedná veľká chyba. Pousmiala som sa a vzala do svojich rúk modlitebnú knížku. Listovala som stranami až som našla jednu pieseň. Bolo v nej napísané : Bože ochráň nás, Bože vypočuj nás a pomôž nám objaviť samých seba. Pri pozeraní tejto piesne som dostala zasa akúsi odvahu. Začala mi byť zima. Silnejšie som si pritiskla k sebe rozopnutú bundu. Ajli ... však si ju zapni! Rozprávala som sa sama so sebou. Pomaly som si zapínala pokazený zips. Začala mi byť zima aj na nohy a tak si sadla do tureckého sedu na lavicu. Modlila som sa, spievala som si a i prosila. Prosila som o ochranu a to takto : Bože, prosím ochráň ma. Tu v meste je mnoho, mnoho divných ľudí. Ako napríklad ten zoofil v lese alebo ten veľký pes v lese ... počkať ten pes nebol človek ... ale aj tak. Moja modlitba bola ku koncu dosť popletená a keď som si všimla to, že pozorujem muchu na strope už som vedela že je dosť. Už bola nuda. Aj keď som sa ponorila do tajomstiev svojej mysli, nudila som sa, bohužiaľ. A tak som sa rozhodla ísť navštíviť Jazero Gury.

>> Jazero Gury

<< Hotel Luxory (Izba č.7)

Otvorila som dvere do kostola. Vnútri bolo úplne prázdno, úplne. Apoň si budem môcť všetko rozprávať nahlas. Sadla som si do prvej lavice. Kostol bol krásny. Už som tu bola ... ale že som si toho nevšimla?! Obzerala som sa okolo seba. Nakoniec som predniesla túto modlitbu : "Prosím... pomôž mi sa samu seba sa objaviť. Ja už sa nechcem hrať na to nevinne chudiatko, ktoré sa iba smeje a so všektým suhlasí ... už nechcem! Prosím ťa ešte za Drayinu a Natinu rodinu aby boli všetky v poriadku a aby sa mali dobre." V tom ma pichlo pri srdci. Pocity sa chceli vrátiť ... no, nedovolila som im. Kľakla som si na kľakátko a dala ruky spolu. Pozrela som sa k nebu slzami v očiach a rozmýšľala nad sebou. Ja som ale dnes uplakaná ... zajtra to musím zmeniť. Asi si začnem dneskajší deň zasa opakovať ... zoofil v lese, uplakaná lúka, klub a izba. Dnešný deň nebol nič moc. Dúfam že aspoň s Nat sa budem ďalej stratávať, pretože ona sa mi zdá taká sympatická. Je milá ale dúfam že si to "nevýhnutné" nevymyslela aby nemusela byť ďalej so mnou. Myšlienky mi v hlave behali ako na kolotoči ... totiž stále sa vraciali a vraciali. Rozhodla som sa ísť znova do lavice. Sadla som si tam. Ten kľud, tá pohoda, ten pocit že som prítomná s Bohom ... uspokojujúce. Každú sochu, kresbu som si obzerala. Neskôr som si privrela oči a predstavovala aká bude moja budúcnosť v Mortal. Hneď sa mi nahodil úsmev na tvár.

Sedela som na lavičke. Premýšľala som nad sebou. Čo som spravila zle? Čo? Nechápem ... Sovy húkali a ja som sa obzerala. Zdalo sa mi tu niečo zvláštne a zároveň čudné. Lavička bola tvrdá ... ako každá lavička. Usmiala som sa. Moje úvahy boli čím ďalej, tým nelogickejšie a mne išla prasknúť hlava. Nezdalo sa mi to tu ako bezpečné miesto, kde by som mohla stráviť noc. Zdalo sa mi to tu totiž dosť nebezpečné. Zdvihla som sa a postavila. Oprášila som si zadok. Po chodníčku som sa vybrala späť k bráne. Onedlho sa mi zdalo že počujem hlasy. Pridala som do kroku. Už ma nebaví viesť tento nudný život ... keď sa mi všetko páči .... odhalím svoje pravé ja! Začala som utekať, až som sa ocitla pár metrov pred bránov cintorína. Keď som sa obzrela lúčila som sa s tichom. Na hroboch ani sviece neboli. Zrazu mi niekto dal zozadu kopanec. Začala som utekať domov. Do hotela.

>> Hotel Luxory (Izba č.7)

<< Club Buena

Prišla som pred brány cintorína. Všade vládlo ticho, dokonca aj tí mŕtvi boli ticho. Lietali tu netopiere a na stromoch boli veľké pavučiny. Toto som videla už spred brány. Pomaly som chytila starú,zoxidovanú kľučku brány. Kľučka až tak zavŕzgala. Bola som tu sama... moja jediná spoločnosť bol iba vietor, netopiere a moja myseľ. Ticho mi krásne hladilo uši a ja som počula každý svoj krok. Dokonca, keby tu bola mucha počula by som lenže ... keby tu bola. Tá samota, tá prázdnota mi nerobila dobre na psychiku , lenže už dlho som potrebovala sa odreagovať a to poriadne. Nie v klube... sama. Sama so sebou. Moje myšlienky sa hádali medzi sebou, pretože sa nevedeli dohodnúť ktorá sa skôr so mnou začne rozprávať. Čím som išla Ďalej, tým viac tam bolo temnejšie. Ja som avšak len dúfala aby tá temnota nezasiahla do môjho srdca. Bola by som zvedavá, prečo Nat odišla z Clubu len tak ... be príčiny. Možno jej vadili moje tóny hlasu ... alebo jej vadilo že sa jej pýtam na otázky ako niaky špión.
Vietor tu fúkal o 106 a ja som sa len tak rozbehla pre radosť. Keď som išla ďalej už tu neprevládala len temnota ale aj neporiadok. Obzerala som sa okolo seba a potom som si dala kapucňu na hlavu. Ruky som si dala do vreciek. Otočila som sa chrbtom smeru ktorým som doposiaľ išla a smerovala k lavičke, ktorá tu bola. Rukou som pretrela povrch lavičky a sadla si na ňu. Zaujímalo by ma kto pred tým na nej sedel... šibalsky som sa pousmiala. Vietor ohýbal listy listy len ako-tak vydržali na konároch stromu. Stromy tu boli také zvláštne. Boli mocné, hrubé, tvrdé a veľké. Všade okolo nielen lavičky bolo popadané listie, pravdepodobne ešte z jesene.

Nat dostala taký neprítomný pohľad. Hľadela do boku ako keby mala niaku vidinu. No čo už, ten alkohol asi na ňu niako pôsobí ... aj keď moc toho nevypila. Pozrela som sa na svoju horkú čokoládu. Nat stále a stále hľadela do boku. Najprv som si myslela, že sa jej tam niekto páči. Trošku som sa pousmiala na jej "neprítomnosti". O chvíľu sa začala ospravedlňovať. "Dobre, dobre. A áno čokoláda pomohla." Zamávala mi a rozbehla sa niekam. Že by išla do nejakej zeme nezeme? Zasmiala som sa a zamiešala si znova čokoládu. Nejako to tu pretrpím a potom ... pôjdem na cintorín! Pri tomto nápade sa mi vyčaril tentokrát pravý úsmev na tvári. Čokoláda chutnala dobre... zahrievala až pri srdci. Pri tomto pocite som si začala predstavovať môj vysnívaný svet. Keby som tak mala žiť v svojom vysnívanom svete ... boli by tam samé psy a vlky. Bol by tam útes, útes ktorý by bol môj najobľúbenejší. Denno denne by som stála a pozerala na lesy plné nádeje. Onedlho som sa musila vrátiť do reality, ktorá nebola uspokojujúca. Z kabelky som vytiahla peňaženku. Z nej vytiahla peniaze a zaplatila aj za Nat. S úžasným pocitom, že toto hlučné miesto opúšťam som otvorila dvere a ocitla sa v úžasnej tichej noci. Cestou ma sprevádzal môj známi ... vietor.

>> Cintorín

Z toho čo som povedala chalanom sa mi uľavilo. Na Nat sa mi páčila jej reakcia, totiž tvárila sa pobavene. Onedlho ma pochválila. Cítila som sa konečne lepšie. Už som cítila aj ako mi moja bledá tvár zasa chytá farbu. Nat sa ma spýtala že odkiaľ som to nabrala ... tak som jej odpovedala milým hlasom : "To je dlhý príbeh ale pokúsim sa ho skrátiť ... doma v poľsku u starkej stále nás chodili otravovať niaky obchodníci, ktorí si robili srandu z dôchodcov ... a tak som sa v tomto vyvýjala v tejto "obrane" ďalej a ďalej," Usmiala som sa. Je tu sranda a je mi už lepšie. Nat navrhla aby sme minulosť nechali tak. Ale zároveň sa ma spýtala na to s tým chalanom. Čo mám povedať? Dosť som spanikárila, pretože som moc nevedela čo sa stalo. "Noo ... ja som s ním tancovala a potom pokecala a potom sme sa bozkávali. Chcel ísť ku mne domov ale nepustila som ho dnu..." Zasmiala som sa. Bolo to správne? Mala som ísť ešte ďalej? Ale musím uznať ... vtedy som bola riadne opitá a ani neviem vôbec čo sa stalo. Bolo to tak ako som to povedala? Moja ako-taká pamäť mi dávala najavo, že to tak bolo ale ja som vedela že tam bolo niečo viac ... alebo nie? Nat nevyzerala moc nadšene tak som sa snažila odbočiť aby som zmenila tému ... aj tak bohvie čo si teraz o mne myslí. Možno si myslela že som niaky nudný človek čo sa nevie baviť ... baviť sa viem ale viem kde prestať. Fakt, už je mi lepšie. Si fakt super že si mi pomohla sa z toho dosťať. Mali by sme sa viac spoznať. Odkiaľ vlastne pochádzaš? Aby si si nemyslela že som niaky špión... tak ti poviem najprv odkiaľ pochádzam ja. Som z Poľska, lenže určitý čas som žila na Slovensku u starkej." Zachichotala som sa a uchlipla si horkej čokolády.