Příspěvky uživatele

Odpila som si z vína a usmiala sa na Dray. Som rada že nesúhlasila s mojím prijatím žiadosti o dopitia vína. Bolo by mi príšerne zle. Naposledy keď som toto spravila domov som musela ísť podopretá o kamarátku. Nie pretože som bola opitá, práve že som bola triezva ale bolo mi strašne zle.
Pozrela som sa von oknom a počúvala to čo Dray rozprávala. Keď rozprávala o tom že má radšej upírov a potom niečo aj o vlkodlakoch, nakoniec sa sekla sa v strede vety. Jej odpoveď sa mi zdala dosť divná. Nechápala som. Ako môže niekto naraziť na vlkodlaka?! S údivom som sa pozerala na Dray. Bolo to zaujímavé počúvanie, lenže ona v strede vety prestala rozprávať. Povedala iba "Ako taj". Netušila som čo tým "taj" myslela. Či meno alebo slovo "tajné". Dray sa nasilu smiala a bolo to na nej vidieť. Akoby chcela niečo zakryť, avšak netušila som čo. Zaujímal ma ten koniec vety ale nespýtala som sa naň. Zdalo sa mi to akoby rozprávala o nejakom filme s vlkodlakmi. Potom som podotkla. "Pre mňa sú upíri moc krvavý." Začala som sa smiať.
Pozrela som sa Dray do očí a bolo na nich vidieť že niečo tají a zároveň sa aj niečo chce od mňa dozvedieť. Dosť ma prekvapila veľmi zaujímavou otázkou. "Pochybujem že by som nejakého stretla ... spýtala by som sa ľudí okolo či to vidia tiež a ak by to nevideli dala by som sa liečiť..." Začala som sa chichotať. Cítila som od Dray napätie a tak som sa snažila na jej otázky odpovedať s kľudom aj keď sa mi zdali dosť divné. Prečo sa môže niečo takého pýtať? Čo ak je špiónka?! - v hlave som mala mnoho hlúpych myšlienok.
Dray vážne vyzerala že ju niečo bolí. Stále si viac a viac stískala bok a začala som mať o ňu starosť. Všetky tie otázky mohlo mať na vine nejaké blúznenie z bolesti. Onedlho zakňučala bolesťou. "Bolí ťa to?" Starostlivo som sa jej spýtala. Dray vyzerala celá bledá ale vedela som že to nie je nič vážne. Určite niekde kruto spadla. Dúfala som že nič viac.

Keď som sa troška otriasla pozrela som sa von oknom. Nečakane mi čašník položil na stôl víno, ktoré som si objednala. Odpila som si z neho. Nechutnalo najlepšie. Aj keď sa mi zdá že v poslednej dobe som nejaká strašné perfekcionistka a tak som sa radšej pred Dray o ničom nezmienila. "Eh no, aj na mňa je to tam no tak až moc. Ja nemám moc rada také moc prehnané veci." Súhlasila som s Dray. Viac som sa tým zaoberať nechcela. Kde by tam mohla bývať? Typnem nejaký byt.
Neskôr som na Drayinej tvári zbadala ako zbledla. Videla som na nej že jej prišlo zle. Zdalo sa to na vracanie, pretože som to videla na jej pohľade. Keď sa ospravedlnila a odišla na WC zasa som si odpila z vína a začala pozorovať ten krásny výhľad na mesto. Z tohto miesta sa aj tá tmavá noc zdala krásna. Mesiac sa nemenil, totiž stále osvetľoval celé mesto. Hľadela som cez to krásne čisté sklo kde mi prekážal iba môj odraz. Z čoho tak môže byť Dray zle? Kládla som si otázky.
Zbadala som Drayinu ránu na ruke. Z čoho to tak môže byť? Pozorovala som tu ranu naďalej. Na Dray som videla že nechce aby som tu ranu videla. Nechápala som ani prečo. Ruku si prikryla blúzkou a iba vyvolala moje podozrenie. Avšak, to sa o chvíľu vytratilo.
"Dray kľudne to dopijem pre teba všetko ale prosím potom ma odvleč domov ak mi bude zle, miešať červené s bielym ale kľudne to pre teba spravím." Asi jej je z neho zle.
Dray ma prekvapila veľmi zaujímavou otázkou. "Ako malá som pozerala filmy o upíroch a vlkodlakoch. Vždy som sa rozhodovala, ktorý film si pustím ako prvý a vždy to boli vlkodlaci. Upíri ma nejako nebavili... no verím tomu možno tak že v rozprávkach sú ale v realite určite nie." Riekla som sa odpila si z vína a doplnila : "Vlkodlaci vyhrali asi vždy preto lebo no ja milujem psy a vlky ... strašne." Usmiala som sa. "A čo ty Dray veríš na ne?" Spýtala som sa jej na to tiež.

Keď ma Dray objala bola som moc nadšená. Videla som že ju to moc bolelo a na jej poznámku že je "krehký tovar" som sa zasmiala. To jej zasyčanie pravdepodobne od bolesti som si nevšímala veď každého môže raz niečo bolieť. Asi mala nejakú nehodu. - povedala som si v mysli a neplánovala som sa pýtať ďalej. Tá zvedavosť ma nejako prešla.
Keď Dray povedala že na niekoho čaká zasa som spanikárila. Hmm ... trocha trapas... čo poviem? Keď ohlásila že to bol vtip usmiala som sa. "Ale dostala si ma." Úsmev som rozšírila až tak že mi bolo vidieť zuby. Sadla som si spoločne s Dray. Pocítila som tú mäkkosť tej pohodlnej stoličke. Na takejto som dlho nesedela... Neskôr som si uvedomila že sa zaoberám úplnými maličkosťami. To iba ja som sa dokázala zaoberať úplnými maličkosťami čo by nikoho nenapadlo. Avšak, aspoň som mala tému keby náhodou nastalo ticho v rozhovore o čom veľmi pochybujem že nejaké nastane.
Dray sa mi začala ospravedlňovať. Aj keď sa podľa mňa ani nemusela. Však nerobila nič zlé. Proste nemala čas. "To je v poriadku. Však každý máme právo si ísť svojou cestou či už zaneprázdnenú a či nie ... aj keď musím podotknúť že som sa bála že si sa z mesta odsťahovala pretože, na izbe nebolo napísané tvoje meno." Usmiala som sa. V tom som mávla na čašníka aby prišiel. "Prosím si jedno bielé víno. Ďakujem." Povedala som mu a keď stál nad nami 5 sekúnd podozrievavo som sa naňho pozrela a odohnala ho pohľadom. Čašník sa mi zdal trošku "spomalený" ale to bol len môj predsudok. Strašne nerada som si robila o ľuďoch predsudky ale niekedy to proste nešlo, nešlo udržať. Ale nikdy sa nestalo že by som si človeka zaškatuľkovala.
Neskôr sa mi Dray začala byť divná. Akoby nad niečim premýšľala. Začala si ma prezerať. Zdalo sa mi ako keby na mne niečo hľadala. Avšak, ja som vôbec nemala tušenie čo. Snažila som sa prerušiť jej prezeranie.
V tom mi zazvonil mobil. Volala sestra Patrycja. "Ospravedlň ma prosím , musím to vziať..." Postavila som sa a popri telefonáte som sa dívala von oknom. Zistila som ďalšie novinky o mojej mame a otcovi, ktorých už nepovažujem za rodičov ako tak ale iba za biologických. Otec ževraj sa poriadne s niekym pobil vo väzení a tak mu predĺžili väzbu o nejaký čas.
So sklonenou hlavou som sa vraciala k stolu. Dúfala som že na mne nebude vidieť to ,že som troška nahnevaná a smutná ale to sa však nepodarilo.

<< Hotel Luxory (Izba č.7)

Po dlhom pátraní kde by tak mohla byť reštaurácia a boji s vetrom som sa konečne dostala na miesto. Reštaurácia bola krásne luxusná a bol tu dokonalý výhľad na celé mesto. Nikdy som si ani neuvedomila aké je mesto veľké. Obzrela som sa okolo a prezerala som si čašníka, ktorý sa zdal byť milý. Zadívala som sa na nejakú vežu vo výhľade. Ja som vedela že určite vypadám blbo ale nejako som to neriešila.
V tom momente ma prerušil čašník s jeho ponukou pre stôl. "Dobrý večer, áno poprosila by som si." Keď už mi čašník išiel ukázať stôl pozornejšie som sa obzrela. Zbadala som Dray. Aha Dray, prisadnem si k nej! V rýchlosti som povedala čašníkovi : "Prepáčte za zbytočné zdržovanie ale ja si asi aj tak sadnem k mojej kamarátke." Usmiala som sa. Čašník prikývol a zdal sa mi veľmi tolerantný, pretože neraz sa mi doma stalo to, že mi čašníci poriadne nadali. Myslím si že by každý čašník by mal byť ako ten tu. Milý, tolerantný...
Otočila som sa na Dray a zamávala jej. Zdalo sa mi že je nadšená z toho že sa tu stretáme tak isto ako ja. Pomalým krokom som sa k nej vydala. Ahoj Dray, konečne ťa po dlhšej dobe stretávam. Som taká rada že ťa vidím. Môžem si prisadnúť?" Povedala som hneď ako som dokráčala k stolu. Tušila som že moja otázka o prisadnutí bola dosť blbá, pretože viem že kamarátky sa na to nepýtajú ale pre istotu som sa to musela opýtať. Veď predsa čo ak by tu na niekoho čakala? Čo by som spravila? Bola tak strašne šťastná z tohto stretnutia že mi sa môj úsmev nechcel stratiť z tváre. Aj keď Dray nevyzerala najzdravšie. Vyzerala poranenie ... ale to som vtedy neriešila. Však ja sa jej na to opýtam neskôr. Moja zvedavosť ma stále lákala sa jej na to spýtať ale ja som tak silno bojovala s ňou ... a tentokrát som vyhrala. Nedopadlo to ako s Ryanom kde som sa ho spýtala kde býva. Avšak, on to prijal dobre aj keď som vtedy strašne spanikárila. V túto chvíľu ma napadalo nespočetné množstvo otázok, ktoré som sa chcela Dray spýtať.

Oblečenie som už mala úplne suché čo ma prekvapilo, pretože som vôbec nečakala že sa stihne uschnúť. No stal sa zázrak - bola som úplne suchá.
Pozrela som sa na čaj a odpila sa z neho. Zázvorový čaj. Mňam! Aj tak z domáceho zázvoru je najlepší. Čaje, ktoré boli z kaviarní alebo z obchodu mi vždy pripadali také umelé. Totiž, bola som zvyknutá na domáce nazbierané čaje. V ten moment som si spomenula na večerné výpravy so starkou pre zázvor k jej kamarátke. Musím priznať že jej kamarátku som aj tak rada nemala, pretože to bola asi najväčšia klebetnica ktorú som kedy poznala. Starká sa jej len s niečim zverila a ona už to vytrúbila každému ktorého po ceste do obchodu stretla. Keď sa to starká dozvedela vždy sa jej tá jej "kamarátka" vyhovárala ale starká sa stále tvári že je s ňou pravá priateľka... To nepochopím.
Aj keď bol čaj na môj vkus dosť "umelý" vychutnávala som si tú úžasnú chuť na jazyku. V tom momente som sa pozrela na Ryana. "Ja to mám tak isto. Tiež tu chcem začať nový život. Doma som to nemala ľahké a ako vidím ani ty nie. Aj ja sa tu nechcem zaoberať rodinnými problémami. Vlastne ja už ani rodinu skoro nemám ... teda ich za ňu aspoň nepovažujem ale ... no to je jedno." Usmiala som sa naňho a pozrela sa von oknom. Ten čas vonku nevypadal na prechádzku možno len tak na prebehnutie niekam ako som v najbližšom čase mala v pláne. Bola som dosť špinavá a potrebovala som sa ísť umyť. Potom som ešte mala v pláne niekam ísť ale ešte som nevedela kam.
"Hmm ... rada by som sa pretela." Zasmiala som sa odpila si posledný dúšok z čaju. V hlave mi vtedy prebehlo mnoho myšlienok ale stáli za nič. Vstala som, prebehla som si pre bundu. Vzala som šálku kávy a prebehla k pultu kde som si vytiahla peňaženku a položila šálok na pult. Zaplatila som a vybrala sa s Ryanom k dverám.
"Hej, viem že to hovorím predbežne ale niekam sa potom musíme prejsť. Usmiala som sa a čakala na Ryanovu reakciu."

>> Hotel Luxory (Izba č.7)

//Prepáč za mini manipuláciu že si so mnou išiel k dverám. Prosím na toto ešte zareaguj. :-) Prepáč že som to tak náhle ukončila ale ja si myslím že už dosť dlho hráme a moc ma tešilo bola to super hra. Musíme si zopakovať. :-)

Ryan po mojej pripomienke o jeho sestre nevyzeral dvakrát nadšene. Ani som sa mu nečudovala. Zdalo sa mi na ňom to, že na niečo spomínal. A nevyzeralo to na tú pozitívnu spomienku ale skôr na opak. Tiež som nerada spomínala čo bolo vlastne pred nedávnom. Pripadalo mi akoby to volo včera čo som bola na lúke a tam sa mi z očí hrachy kotúľali. A to všetko bolo kvôli spomienkam. To práve v ten deň som sa rozhodla začať tu nový život... zahodiť minulosť. Asi sa mu vracajú nejaké zlé zážitky alebo spomienky. Neznášam tie pocity a chvíle keď ti zrazu všetky myšlienky z hlavy vykopne nejaká zákerná zlá spomienka a zrazu stratíš chuť aj rozmýšľať... Keď sklonil hlavu dodala som : "Ale určite si ju nezradil. Sestra ťa má podľa mňa tak isto rada ako ty ju." Na Raynovi som videla že sa o tom nechce rozprávať ale musela som tú tému nejako ukončiť. Strašne nerada som ukončovala tému niečim o čom sa ten druhý nechce rozprávať ale musela som. Mne to vždy príde divné keď ťa niekto naštve a nadávaš mu a potom on zmení tému. Aj keď toto náš prípad nebol. Pozrela som sa von a prvé čo som zahliadla bol krásny mesiac v splne. Žiaril na celé mesto a no proste bol ... prekrásny. Neskôr som si všimla aj stromy, ktoré sa knísali zo strany na strany kvôli tomu vetru. Keď som sa tak dívala von upútala ma žiara mesta a potom som sa na Ryanovú poznámku o mojich "vyparených" známych spamätala. Avšak, iba som na ňu prikývla. Keď sa Ryan začal dusiť smiechom pre moju navigáciu, smiať som sa začala aj ja a potom som sa napila. V tom som si spomenula na ten ujov výraz tváre so vražedným pohľadom. Starká ma zozadu držala za rameno a šepkala mi do ucha že to bude v poriadku. Ja s roztrhnutou mapou v ruke som tam stála a ujo kľačal pri jazere. To auto sa aj tak podarilo vybraťť ale ujo sa so mnou ešte stále nebaví. Povzdychla som si. Z toho čaju mi začalo byť teplo a dokonca som si aj všimla že sa mi oblečenie usušilo. Tiež som sa pozrela na obsluhu a povedala "Máš pravdu. A hotel je kúsok odtiaľto... nejako by sme to mali zvládnuť." Usmiala som sa a odpila si čaju. Zázvor chutnal tak ako vždy. Neopísateľne.

Keď som zistila ž Ryan nechce nič odcupkala som k pultu a povedala : "Prosím jeden zázvorový čaj." Čašník sa usmial a netrvalo dlho a už som v ruke držala horúci zázvorový čaj. "Ty a sestra ste mali dobrý vzťah, či? Ja a moja sestra sme mali tiež ale potom jej to preskočilo a ..." Zmĺkla som. Nerada rozprávam o tomto ale na Ryanovi sa mi zdalo že tiež sa nechce zaoberať svojou minulosťou. "Aj to by mohlo byť len už som ich nevidela dobrý týždeň a vtedy nefúkalo. Ale podľa mňa by aj tak neodišli im sa tu páči." Zaškerila som sa a prehodila pohľad na neznámych ľudí, ktorý prechádzali okolo nášho stola.
"Hmm no mapy. To pre mňa vždy boli záhadou... raz keď sme išli na dovolenku s ujom a starkou mala som mapu a bola som taká ľudská GPS a dobre to teda nedopadlo. Ujove auto skončilo v jazere..."
Bola som taká zarozprávaná že som si ani nevšimla že nastala noc. Vietor pridal do tempa a vonku to vyzeralo ešte horšie ako pred tým. Pár ľudí vtedy vychádzalo z kaviarne a zadali sa celkom odvážny akoby chceli zariskovať. Tak ja neviem ale ja netúžim ísť von ako tí čo práve odchádzali. Akonáhle vyšli von v tom sa otočili a išli naspäť do kaviarne. Trošku som sa na tom zasmiala a potom si odpila z krásne chutnajucého čaju.
"Ten vietor vonku vypadá na výstrahu 3 stupňa ... no možno aj viac. V tomto sa nevyznám ale doma v Poľsku sme mali niečo podobné keď bola výstraha 3 stupňa a ... zhodilo nám komín."

"S tými krabmi máš pravdu .. ja by som sa tak isto zachovala." Usmiala som sa. Fakt ... takého kraba by som stretnúť nechcela... Na Ryanovi som videla že ho striaslo. Keď povedala "cestovkou?" iba som prikývla. "Ja som toto sťahovanie plánovala dlhšie... poslednou dobou bolo to u starkej so sestrou dosť ... tak som sem prišla začať nový život.". Usmiala som sa a pozrela na šálku kávy. "Veď jasné že spoznáš ešte veľa ľudí. Mám aj pár kamarátok ... mohla by som ťa s nejakými zoznámiť ... len teraz nemám ani páru kde sú. Akoby sa pod zem prepadli ..." Kývla som ramenami a pozrela sa von oknom. "Zalietať?" Usmiala som sa.
Celkom ma upokojilo to, že si Ryan neurobil nejaké predsudky. "To som rada že to berieš za normálnu otázku lebo už sa mi párkrát stalo že som sa s niekym spoznala spýtala sa ho na toto a zdrhol..." Povzdychla som si. "Už je to len na počasí.... ale tu v meste je veľa krásnych miest ale mapa do fakt nedokáže moc popísať. Mortal sa nezdá ale je dosť veľké mesto." Pozerajúc sa von oknom som povedala : "Aha ten dážď začína celkom slábnuť..." V tom sa začal zosilňovať. Zakrikla som to! Ach nie ...
"No vyzerá to tu na dlhšie... idem si pre nejaký čaj. Hneď som tu... chceš niečo?"

Zasmiala som sa tú kreditku. So všetkým čo povedal som v mysli súhlasila. Na jeho pripomienke ku krabom som povedala : "Neboj nepoviem nikomu ani slovo." Usmiala som sa naňho. Musím priznať je to zaujímavá historka ale no aj ja sa troška bojím krabov... ešte že som tam nejakého nestretla. "Sú tam aj kamene ... už som pár krát videla ako keď niekto videl kraba naň vyskočil. Musím priznať že aj ja sa krabov bojím ... videla som ich iba pár krát ale sú mi taký nesympatický." Pozrela som sa na Ryana. "Ja som sem prišla cestovkou, ktorá ma priamo pred hotelom vyhodila... a to som veľmi rada... pretože aj ja by som blúdila. A potom som s takými dievčatami ... teraz kamarátkami išla von a tie mi tu bar ukázali. No a potom som to tu nejako spoznala." Na jeho vtip o vetre som sa zasmiala a povedala : "Nikto sa predsa nechce stať ľudským šarkanom... ľutujem tých ľudí čo s vonku." - zo začiatku som povedala s úsmevom a na konci s ľútosťou. Na Ryanovi som videla že na moju otázku o izbe bol zvedavý. Troška som spanikárila. Ach nie začína byť podozrivý. "Á to nič. Iba tak. Ja bývam na izbe č.7. Totiž, keby som ti chcela ísť ukázať nejaké miesto v meste." Usmiala som sa a čakala na Ryanovu reakciu. "Prepáč ak to bolo moc zvedavé ..." usmiala som sa.

Moja otázka sa im zdala trošku zvedavá... no divná otázka. "Eh ... júj tak to je smola... Tu je v poslednej dobe dosť zima ale v nákupnom centre sa toho dá veľa kúpiť." Usmiala som sa na Ryanovu pripomienku že sa do kaviarne nasťahuje. "No tak to vyzerá ale no hotel je kúsok odtiaľto to prebehneme ale mne sa aj tak ešte nechce ísť." Usmiala som sa a už-už som si išla odpiť z kávy ale potom som zistila to, že už tam mám iba troška a keďže som tu chcela zostať nechala som si tam "poistku" aby som si nemusela kúpiť ďalšiu. "Áno je tu zátoka. Sú tam rôzne mušle a kraby. Niekedy by som ti to tam ukázala. Ono to je pri pláži, ktorá je bližšie pri meste." Usmiala som sa. "Aj u mňa to tak s tou orientáciou bolo ... skoro som sem ani do hotela netrafila ale teraz je to už lepšie.". Som zvedavá odkedy tu je. Potom som zistila že 2 dni. "Ja som tu myslím ... približne 3 týždne. Usmiala som sa a pozrela sa von oknom na dážď. "Bohužiaľ , dnes hlásajú aj silný severný vietor..." Prešli mi zimomriavky po chrbte. Neznášam vietor ... neznášam. Vonku fakt lialo a mne celkom klesla nálada ale snažila som sa to zakryť. Potom ma napadla otázka : "A kde vlastne v hoteli bývaš?" dúfala som že to nevyznie zvedavo.

Na Ryanovi bolo vidieť že ma počúva. Bola som prekvapená z toho že na môj príbeh, ktorý musím vykládať každému o mojom mene povedal "Páni to je super" ... potešilo ma to. "No moja mama plánovala meno od začiatku tehotenstva ... no totiž ona bola no nejdem sa vyjadrovať k jej povahe..." Usmiala som sa a zasa si trošku odpila z kávy. Chvíľku som sa zadívala k pultu a potom zasa na Ryana. Zistila som že je z Kalifornie. Tam muselo byť ale super počasie. V myšlienkach sa mi vybavovalo učivo z geografie keď sme sa o Amerike učili ... nič ma nenapadlo aj tak. Iba som sa usmievala a sem-tam sa obzrela. V tom som povedala : "Aj mne sa tu veľmi páči viac ako doma."
Neskôr Ryan začal o počasí. Nečakala som to ale spýtal sa či som nezmokla. "No to počasie ... ono je tu v Mortal všelijaké a tak nevieš čo máš čakať. Predpoveď je nepravidelná a nevieš ako sa máš zariadiť. No ... zmokla som a riadne. Teraz už som ako tak usušená ale no keď som sem prišla to nebolo nič moc. Išla som na prechádzku k zátoke Escrime a zrazu sa spustí poriadný dážď." Premiešala som si kávu a Ryana som sa spýtala : "A kedy si prišiel sem do mesta?"

Prisadol si. Zistila som že sa volá Ryan. So stálym úsmevom som počúvala čo rozprával. V tom sa ma spýtal na moje meno. "No ... je to také dlhšie rozprávanie. Odtiaľto nie som. Prisťahovala som sa nedávno. Otec je z Poľska a mama zo škótska. Pôvodné meno malo byť Aileen - s mäkkým i ale no mama troška vymýšľala tak som zostala s tvrdým. Ale to je maličkosť. Ale národnosť mám Poľsku." Hneď ako som to povedala som sa pozrela na kávu a odpila si. Ayleen ... musíš pomalšie piť. Nechceš si zasa kupovať novú aby si tu mohla ostať. Ryan mi pomohol sa dostať z "diagnózy obzerania". Stále sa usmieval, pripadalo mi to až prehnane ale nejako som to neriešila v hlave. Aj ja to dosť často preháňam. "A odkiaľ si ty?" Spýtala som sa milo a snažila som sa to povedať nezvedavým tónom ale nepodarilo sa. Zrazu som si všimla že sa moje mokré oblečenie začína sušiť. Už sa mi začína dariť začať odznova. A už ani nespomínam na minulosť. V tom ma troška zasa pichlo pri srdci ale to ma po pár sekundách prešlo. S úsmevom na tvári som čakala na Ryanovu reakciu. Som veľmi zvedavá odkiaľ je...

Okolo môjho stola prešiel akýsi človek, ktorý nevoňal najlepšie. Vtedy ako prechádzal som si odchlipla kávy a privoňala. Chudáci tí ľudia čo budú sedieť okolo stola kam si sadne on... S úsmevom som sa obzerala po kaviarni. Sme-tam som si premiešala kávu lyžičkou ale potom ma zasa dostalo obzeranie. Ach ja sa zasa obzerám až neprirodzene.
Onedlho ku mne niekto prikráčal. Zdal sa mi sympatický a pýtal sa ma či si môže prisadnúť a že pri jeho stole sa objavil nepríjemný človek. Hmm ... to bude ten čo asi zapáchal ... no dobre. Nahodila som úsmev. "Ahoj, Teší ma. A jasné prisadnúť si môžeš. A ani mne sa tu teda osamote sedieť nechce." Postavila som sa a podala som mu ruku. "Ja som Ayleen Srdcjowská. A ty?" Čakala som na odpoveď. Ako sa bude volať? To som zvedavá. Ach dúfam že sa ma nespýta na moje Škótsko zdeformované meno s poľským priezviskom.
S úsmevom na tvári som sa dívala naňho. Vôňa všelijakých dobrôt z kuchyne mi zasa zasahovala do nosa. Prečo je tu také množstvo vôni? Nič nerobím len vône registrujem.

// :-D Pretože som ťa spoznala ako prvú ... ale postava má strach že si sa odsťahovala z mesta :-D

<< Zátoka Escrime

Bežala som pomedzi kvapky aby som nezmokla. Celkom sa rozpršalo. V hlave mi skákalo toľko myšlienok... toľko som ich ešte nemala. S morkou kapucňou a možno aj vlasmi som sa ocitla pred kaviarňou. Celá šťastná že som bola namieste som schmatla kľúčku a vbehla dnu. Dúfam že im nebude vadiť že som moc mokrá. Sadla som si k prvému stolu, ktorý som zbadala a čakala na čašníčku. Stolička bola moc mokrá a ja som vlastne nemala ani moc možnosť sa usušiť. Mala som na pláne že sa tu usuším ale ... nemám šancu. Dá sa iba dúfať.
Kochala som sa krásou rozsiahlej kaviarne. Bolo tu poloprázdno. Len pár ľudí tu bolo. Vôňa kávy bola pravdepodobne až na WC.
Naďalej som sa obzerala po kaviarni až zrazu sa za mnou ozvala čašníčka : ,,Dobrý deň, čo si dáte?" - s milým úsmevom a zápisníkom v ruke stála pred stolom a čakala na moju odpoveď. Nahodila som falošný úsmev. ,,Noo ... kapučíno? Áno dám si kapučíno." Povedala som neistým hlasom. Prebehla som k najbližšiemu vešiaku a dala si naň bundu. Všimla som si že sveter nemám mokrý. Aspoň nejaké to plus.
Ach tak ... no ... čo teraz robiť? Zamyslieť sa nad sebou? Na to nemám chuť. A to vôbec. Tak a môžem si teraz zas zrekapitulovať koho som v Mortal spoznala... Dray, Aubree, Nat, Nick ... eh moc toho nie je. Ani som sa nenazdala prišla čašníčka. ,,Ďakujem." Uchlipla som si z kapučína a sediac som sa obzerala okolo. V akom krásnom prostredí to ja teraz žijem ..