Příspěvky uživatele

Dívala som sa na lišiaka. Bola som nadšená, pretože zvieratá som milovala odjakživa. Rozmýšľala som kde ho Savannah zohnala. Nie že by som ju chcela ale určite ju musela hľadať dlho v nejakom obchode. Asi to bol špecializovaný obchod. Od toho chalana čo bol tiež tu v obývačke som zistila že ten lišiak sa volá Geko. "Geko to je krásne meno..." Došlo mi že to bude asi lišiak , ktorý patrí Savannah. Och, túžila by som bývať v takomto dome ... mať tu kľudne aj líšku. Geko stál hrdo v rohu a akoby si strážil príbytok. Možno sa mi to iba zdalo... možno to bolo tak. "Mimochodom ja som Ayleen... Ayleen Srdcjowská. A ty?" Riekla som. On mi že sa volá Raul Pasco. Odkiaľ asi bude? Chvíľku som rozmýšľala aký by mohol byť jeho pôvod. Zdal sa mi talianský ale nebola som si istá. Ale môj pôvod málokto uhádne ... mať škótske meno s ypsilónom aj keď tam má byť mäkké i, pretože rodičia sú zvláštny a poľské priezvisko... určite to príde zvláštne každému.
Obzrela som sa po obývačke. Hmm ... tu je to veľmi pohodlné... vydržala by som tu čakať dlho.
Bolo som taká zvedavá, chcela som vedieť čo to to svetlo bolo, a o čo ide. Stále som si kládla otázky v hlave a rozmýšľala som čo by tak asi mohla Savannah odpovedať. Počkať! To svetlo myslelo akú pravdu? To ako som celý život žila v klamstve či čo?
Neskôr mi prišlo ťažko pri srdci. Čo bude s Dray? Vykrvácala? Umrela? Ja som ju tam nechala. Zvedavosť vytlačili výčitky. Začala som sa báť. Báť o Dray, ktorá tam teraz leží alebo sedí. Tlačí si svoju bundu k rane. Nevedela som čo Dray práve robí... či plače, či sa smeje ... či nad mnou rozmýšľa.
Hlavou mi behali aj rozprávky, ktoré mi starká rozprávala. Aj tá vôňa, pocit domova doma v Poľsku. Ale, teraz je môj domov tu v Mortal Instruments. Spomenula som si na Patrycju, ktorá teraz sa určite trápi nad svojim životom. To, že sa na nás mama vykašľala a odišla domov do škótska to nie je nič moc. A otec skončil vo väzení vo veľke Británii .. tiež nič moc.... ale tu v meste sú určite aj ľudia s horšími osudmi.
V tom ku mne prikráčal Geko. Sadol si pred mňa a ja som ho pohladkala a poškrabkala za ušami.

// Dobre :-) Vyskúšam niečo spísať. Kľudne by som počkala ale do 16. sa mi to zdá dlho a možno že vtedy už bude Savannah aj s Ann už tu a budem sa meniť. Tak mini pomanipulujem. :-)

Keď sa začali otvárať dvere mala som zmiešané pocity. Nevedela som čo mám robiť... či utiecť alebo nahodiť úsmev neiného dievčaťa. Dúfam že zo mňa ti nikdo nespraví blázna. Dvere sa otvárali ... ja som začala byť nervózna. Keď som videla kto otvoril prekvapilo ma to. Za dverami stálo sympatické dievča menom Savannah. Prekvapilo ma to preto lebo som si predstavovala nejakú vyšinutú babku, ktorá nemá rodinu ani nič. Savannah mi tak určite nepripadala. Bola úplný opak. "Ahoj, ja som Ayleen... idem kvôli svetlu. Počkám. Ja mám času dosť." V ten moment mi padol kameň zo srdca. Keď mi Savannah povedala tie slová "kvôli svetlu" uľavilo sa mi. Už som sa prestala cítiť ako blázon. "Dobre, o svetle nepoviem nikomu ani muk." Usmiala som sa a rukou naznačila že si zamykám ústa. Už som sa tešila na vysvetlenie. Nie také ako keď niečo niekto zlé spraví a potom to musí vysvetliť napr. rodičom ale také vysvetlenie ... toho čo som videla. Mala som v hlave toľko otázok. Chcela som sa spýtať Prečo som to videla? A čo teraz? No nebolo času. Zataiľ som to nechápala ale vedela som že to pochopím.
Vkročila som dnu. Veľmi ma prekvapilo to, že vnútri je dom úplne krásny. Už by som sa nikdy nemala riadiť vzhľadom ... ani pri domoch... Zaškerila som sa. Vnútri mala ešte jednu návštevu. Možno je tu tiež kvôli svetlu ... ale Savannah som sľúbila že sa o svetle nič nepoviem ... dodržím to. Porozhliadla som sa po dome a odkráčala za Savannah do obývačky kde som si sadla je totálne pohodlný gauč.
Dom sa mi zdal útulný. Strašne sa mi to tam páčila. Rozhliadla som sa po obývačke a zahliadla som lišiaka. Chvíľu som bola ticho ale keď Savannah odišla som začala rozmýšľať ako začnem rozhovor s tým chalanom, ktorýý bol tiež v obývačke. "To je krásny lišiak." Usmiala som sa a prstom som ukázala na lišiaka. Dúfala som že to čakanie nebude nejaké moc... suché. Dúfam že sa s tým chalanom aspoň porozprávam. "Mimochodom ja som Ayleen." Riekla som a neprestávala som sa dívať na lišiaka.

>> Jazero Farve

Bežala som a počúvala som hlas ktorý mi vo vnútri tela, srdca rozprával kam mám ísť. Hlas ma ťahal, nedovolil mi sa ani obzrieť. Hlava mi išla prasknúť. Bola som plná otázok, ktoré som mala pripravené pre tú Alfu... síce som ani nevedela čo to je alebo kto to je ale aj tak. Už ma začalo pichať v boku, no ja som stále bežala. Nevedela som čo mám robiť. Ísť do lekárne pre prášky na nervy ... všetko sa mi zdalo také náhle. Dúfam že som není chorá a keď tam zaklopem a poviem to čo sa mi stalo ... dúfam že ma nepošlú na psychiatriu. Bála som sa. Túžila som po tom zistiť o čo ide. Vyskúšať niečo nové. Cítila som že práve tu začína pravdepodobne nový život. Možno tá žiara bola iba vidina ... no ja to vyskúšam. V tej chvíli ma začala napĺňať radosť, šťastie a pokoj. Prechádzala som okolo rôznych pozemkov. Všetky boli normálne ... bola som v meste. Prišla som na to, že to žiaden hlas ma neovláda ... prišla som na to že to som ja. Práve vtedy som si spomínala na tie rozprávky, ktoré mi rozprávala starká. O tajomnosti a o tom že vernosť nie je len tak niečo čo môžeš darovať každému okoloidúcemu.
Bežala som cez skoro zem-nezem a okolo zaujímavých budov ktoré vo mne nevyvolávali nič zlé. Bolo to jednoducho mesto. Bežala som okolo zábavného parku. Po dlhšom čase bežania som sa ocitla pred nejakou neudržovanou budovou, ktorá vyzerala na spadnutie. Príjemne nevyzerala a zdala sa mi opustená. Možno tam aj niekto je. Inokedy som nemala tak často chvíle, že chcem stále niečo skúšať ale teraz som také mala. Rozhodla som sa vstúpiť tam ... k tej neudržovanej budove, ktorá vo mne vyvolávala strach.
Spomalila som a prechádzala pozemkom ktorý nevyzeral najpríjemnejšie. Heh, asi budem tu ... Povedala som si. Pozemok som nevnímala dobre. Cítila som sa tu zle. Myslela som na Dray, ktorá teraz určite kričí bolesťou pri jazero. Ešte stále ma ľútosť neprešla. Určite bude na mňa nahnevaná.
Zastavila som pred dverami a zaklopala.

Čo to je ...?! Myslela som si o sebe že som blázon. Videla som iba nejakú žiaru. Hovorila to, že mám ísť rýchlo do nejakej skrýše a vyhľadať Alfu. V tom si na niečo. spomenula. Keď som bola malá starká mi vravela niečo o alfe ... čo to je ... prepána. Nemala som ani trošku chuti rozmýšľať. Bola som ako zmyslov zbavená. Dívala som sa na tu žiaru a pozorne ju počúvala. Žiara hovorila veľmi láskavo. Rozhodla som sa skúsiť pohľadať tu skrýšu a vyhľadať Alfu. No vonok som si vravela že som blázon ale hlas vnútri mojej duše mi hovoril aby som tam šla a pohľadala to. Niečo mi vravelo že to je pravda. Skúsila som uveriť.
V tom som sa ocitla vo veľmi nepríjemnej situácii. Nechať tu Dray krvácať alebo ísť za žiarou. Bolo to veľmi závažné rozhodnutie. Rozhodla som sa pre žiaru. "Hm ... Dray ja, ja nemôžem musím ísť.. prepáč." Povedala som s poľutovaním v hlase a dúfala som že na mňa Dray nebude nahnevaná.
S tou žiarou som vôbec netušila o čo ide ale srdce, duša všetko ma tam ťahalo. Aj keď som nevedela kde ta skrýša je, bola som pevne rozhodnutá tam ísť.
Otočila som zamávala som Dray a rozutekala som sa po cestičke, ktorou sme sa k jazeru s Dray dostali. Moje kroky niečo ovládalo ... niečo nepredstaviteľné. Keď sa ma Dray pýtala čo by som spravila ak by mi niekto povedal niečo nadprirodzené a ja som povedala že by som sa dala liečiť ... mýlila som sa... skúsila by som uveriť.
Netrvalo dlho a už som sa ocitla pred východom od jazera a Dray som už nevidela ani ako bodku. Bolo mi jej úprimne ľúto. Rozhodla som sa hneď potom ako zistím čo toto bolo zač a o čo ide ... ospravedlním sa jej.

<< Skrýša vlkodlakov Etté

//Za krátkosť sa ospravedlňujem. :-D

Porozhliadla som sa na okolo. Mesiac sa stratil a slnko sem prišlo. Boli sme tu iba my - ja a Dray. Obidve sme sa obzerali po pomoci ale ani jedna sme nikoho nezahliadli. Už to tu okolo nebolo také chladné ako pred tým. Oteplilo sa. Typovala som niečo okolo 13° C. Kapucňu som si dala dole z hlavy a ruky z vreciek vytiahla. Potom zasa Ďalší kameň mal smolu a skončil v jazere. Chudák to kameň. Nevedela som čo som mala povedať na Drayine odpovedanie na moju pochvalu k menu, ktoré má ta Josephine. Preto som iba mlčky sedela a pozorovala jazero. Vyzerá to tak že Dray nemá náladu na rozprávanie.
Keď Dray začala rozprávať o tom, že nikdy by nechcela byť štvornohá kašľala som na to. Sú to iba moje hlúpe sny. Nahodila som výraz ,,To ako myslíš vážne?!" ale nepovedala som nič. V tom momente som sa snažila zmeniť tému na niečo také, čo by Dray aspoň na chvíľu úprimne rozosmialo. Nič ma nenapadalo a tak som iba podotkla k tomu že Dray povedala že by bola radšej mucha ako chlpáč. "Ale aj zalietať by bolo dobré," Usmiala som sa a pozrela sa na Dray, ktorá tam trpela v bolestiach. Ayleen, asi by si mala byť ticho ... Prehovorila som si v myšlienkach sama pre seba.
Nastala chvíľa ticha a hľadania pomoci. Vstala som a prebehla k vode, kde som si spravila "rannú hygienu" aj keď som nespala. Umyla som si tvár tou ľadovou vodou a vypláchla ústa. Z vrecka som vytiahla vreckovku, ktorou som si pretrela zuby, ktorá ako-tak nahradila čistenie zubov. Voda nebola moc teplá ale vydržať sa to dalo. Kto by to nevydržal? Veď je to len studená voda... Zaškerila som sa a zároveň sa aj pozrela na Dray. Bolo mi jej ľúto. Chúďa, zlomené rebrá a byť takto s nejakým ryšavým dievčaťom, ktoré nemá o ošetrovaní ani poňatie? - Peklo!
Skrčila som sa a schmatla kameň úplne červenej farby. Hodila som ho najďalej ako to išlo. Dopadol 5 m od mňa. Kedysi som hádzala lepšie... Otočila som sa k Dray a pomalým krokom som sa k nej vrátila. "Myslíš že tá Joe toho Nicholasa zobudila?" Prehodila som. "No vieš už tu čakáme skoro celú noc..." Dúfala som že Dray znova nevybuchne. Avšak, mala na to právo ... bolesť vždy každého dokázala dostať do situácii kde sa nič iné nedalo robiť. Nerobila som nič a iba čakala na Drayinu reakciu.

Postavila som sa začala som sa obzerať okolo či už náhodou neprichádza nejaká tá pomoc. Neprichádzal nik. Predsa kto by v noci išiel von? Ale je pravda že Dray volala toho .. Nicholasa. Dúfam že príde pred tým ako Dray vykrváca ... nechcem aby tu pred mnou skonala.
Potom som začala rozmýšľať ako mám zareagovať na túto odpoveď. Videla som na Dray že má náladu sa hádať. Tak som radšej neobkecávala o tom mene. "Josephine ... pekné meno." Riekla som pre slušnosť.
Jediné čo tu v okolí bolo, bola voda a kamene s nejakými horami za jazerom. Toto miesto sa mi zdalo čudným ale mne to nevadilo. Bola som pevne rozhodnutá, že sem ešte určite niekedy pôjdem. Prestala som vnímať severný silný a chladný vietor. Vyhovelo mi to - prestal mi byť zima. Vytiahla som ruky z vreciek, dala dole kapucňu a schmatla kameň, ktorý som zahodila čo najďalej môžem do jazera. Kameň spravil malé vlnky, ktoré sa mi veľmi páčili.
Potom som sa len otočila smerom k Dray a sadla si k nej. "Vždy som túžila si aspoň na chvíľu zabehať si na štyroch nohách." Zasa som začala snívať. "Prepáč, ťa obťažuje moje hlúpe snívanie ale len ma to tak napadlo keď už sme pri tých štvornohých zvieratách." Usmiala som sa na ňu. Práve prišlo trápne ticho. Na Dray som videla že jej vyhovovalo ale mne nie. Vždy mi to trhalo srdce.
Fľak na Drayinom oblečení z tej rany sa začal zväčšovať. "Dray, nie že mi tu vykrvácaš ... nechcem ťa tu vidieť mŕtvu." Zavtipkovala som a zátovaň aj prerušila trápne ticho. Na Drayinej tvári nebolo vidieť nadšenie z toho, že som to ticho prerušila a tak som sa snažila byť ďalej ticho. Dlhšie sa mi darilo. Bola som ticho ale tá škára v mojom srdci z toho ticha stále a stále sa zväčšovala čo do môjho mozgu vystreľovalo strašný hluk. Začala som sa nudiť a tak som začala znova hádzať kamene do jazera. Nabrala som si plnú hrsť farebných kamienkov, ktoré som pomaly a postupne zahadzovala do jazera.
Usmiavať sa na Dray počas ticha ma nebavilo a tak som bola celú dobu stále vážna. Uvedomila som si že moja vlastnosť že sa rada smejem sa v tu v meste bohužiaľ stráca. Avšak, výhodu by to malo ... nikto ma už nemusel považovať za stále smejúceho sa klauna.

Keď Dray zasa nedopovedala vetu bola som už celkom dosť zvedavá ako to slovo končí. Každopádne som vedela že sa to slovo začína na "u".
Keď Dray dotelefonovala spýtala som sa jej : "Tvoja spolubývajúca sa volá Joe? Je to skratka alebo normálne meno?" Chcela som zmeniť tému a myslím že toto bola dosť. dobrá príležitosť. "Hej, hej poznám." Dodala som. Vlastne ani nepoznám .. ale však ja budem poznať! Zaškerila som sa a pozrela sa na Dray.
Mesiac svietil pravdepodobne na celé mesto. Ja milujem keď je spln mesiaca... Spomenula som si na to, keď som bola malá a moja starká mi vykládala rozprávky o mesiaci. Ona si ich sama vymyslela... ak to tak znelo. To iba moja starká vždy dokázala rozprávať aj tridsať minút o nejakých mesačných mimozemšťanov, ktorý žili asi tak len v jej hlave. Ľutujem ségru ... Zlomyselným tónom v mojej hlave som si to povedala v hlave. Ale to iba zo srandy... starká aj tak nikdy nebola a ani nebude zlá a nudná, práve že je s ňou sranda.
Pozrela som sa na Dray. "Tak, a teraz tu už len beznádejne čakať na Nicholasa..." Znova som si sadla k Dray.
Uvidela som v jednom kríku psa. "Eh, to mi pripomína ... máš nejaké záujmy?"
S úsmevom som sa spýtala. "Ja som sa venovala psom a určite ešte aj budem ... len vieš v hoteli nedovolia zvieratá ... ja strašne milujem psy a vlky keď to tak mám povedať ... ale viac psy ale zas bez vlkov by tu asi ani neboli..." Usmiala som sa a začala pozorovať mesiac.

Pozerala som sa na Dray. "Urazilo, vážne prepáč. Zachovala by som sa tiež tak.". Pozrela som sa na mesiac v splne a zasa na Dray. Mesiac, je proste nádherný. Veľmi mi pripomínal striebro. " Ďakujem, ale nie netreba nič požičať." Usmiala som sa a Dray vrátila bundu, ktorú mi podala. Nechcem predsa skončiť s bundou bohviekde. Pomyslela som si celkom so znechuteným výrazom a pozrela sa znova na ten strieborný mesiac.
Na Drayinu reakciu na môj kompliment som radšej nereagovala. Vedela som že by zasa s niečim prišla. No Drayine chovanie a náladu som úplne chápala. Každý by sa s bolesťami takto správal a mal takúto náladu. Teda som vlastne Dray tolerovala ako som sa to učila ešte za mladých čias.
"Tak to že máš zlomené rebrá viem ale ..." V tom som zmĺkla. Vedela som to, že keby poviem "Bolí to?" tak ma Dray odpálkuje. Predvídavosť ma zachránila.
"Ak kde sa práve nachádza?" Spýtala som sa Dray na Nicholasa. Pýtala som sa to, pretože môj plán ho bol privolať sem. Alebo plán č.2 bol doviezť Dray tam. Zvolila som plán č.2 a predniesla ho pred Dray. "Mám nápad. Všetko je na tebe... Ja by som ťa zaniesla ku tebe domov k tej tvojej rodine, kde predpokladám že je aj ten Nicholas... Čo ty na to?" Nečakal som kladnú odpoveď ale zas ani zápornú. Vlastne som nemala ani predtuchu čo odpovie.
"To je v pohode..." Povedala som pokojným tónom na jej ospravedlnenie.
Pridala som sa k Dray, čiže som sa pozerala po pomoc. Nikde ďaleko nikto ... posledná nádej bola Drayina odpoveď na moju otázku o mojom prichystanom "pláne". V tvári som cítila chlad vetra. Keď som bola skrčená pri zemi, nebola tá zima až taká ale teraz sa to znásobilo. Vlastne, keď som sedela ani mi zima skoro nebola. Iba trošku, čiže teraz to bola zima normálna. Avšak, netriasla som a nešťukalo ma ako moju sestru Patrycju.

Videla som na Dray že moja otázka koľko si dnes dala asi vína jej vadila. Ani sa jej popravde nečudujem, sama by som sa tak zachovala. "Prepáč. Nemyslím ... ale no nič iné ma nenapadalo ako si vysvetliť tie otázky ... Vážne prepáč ak ťa to urazilo." Pozrela som sa na Dray, sklonila si hlavu a dívala som sa na farebné kamienky. Na ktorých som sedela. Eh, to som asi vtavieť nemala, že? Pýtala som sa sama seba.
Teraz mi už neprekážal vietor ale začala mi vadiť zima. "To je ale zima..." Riekla som len tak mimo reči. Ruky som si viac zasunula do vreciek. Viac som sa mala obliecť.
Na moju otázku, ktorou som si vysvetľovala otázky, ktoré sa ma Dray pýtala odpovedala jednoslovnou odpoveď. Nepáčil sa mi tón hlasu, ktorým to povedala, avšak ja som tóny hlasov nikdy neriešila. Aj tak Dray mala právo na taký tón hlasu keď som sa ja jej opýtala koľko toho vypila. Ja by som sa pravdepodobne zachovala tak isto.
Keď Dray vytiahla mobil tak to svetlo mi skoro oči vypálilo. Totiž, byť v tme iba pod mesačným svetlom a potom svetlo mobilu ... to je akoby som sa do slnka pozrela. V tom mi napadlo to, že by som si mala pozrieť či nemám nejaký zmeškaný hovor. Vytiahla som mobil, odblokovala klávesnicu. Prekvapil ma počet zmeškaných hovorov - 0. Jaaj, ja som si myslela že som si vypla zvonenie ale ja som ho mala stále zapnuté. Zamkla som mobil a dala som si ho naspäť do vrecka.
Na Dray som videla že ju ten bok bolí. Ani som sa jej nečudovala ... zlámané rebrá... to by bolelo každého. Keď Dray chcela povedať vetu o tom čo je bola som dosť napnutá čo povie. "Nemusíš mi to ani hovoriť ... domyslím si. Išla si povedať ... Ayl, ja som úžasná. - To mi ani vravieť nemusíš ja to viem... ale nie vtipkujem ... teda platí to že si úžasná ale no skôr si chcela povedať niečo ako ubolená alebo tak ..." Povedala som so širokým a veľmi priateľským tónom. Čakala som na Drayinu reakciu na môj kompliment.
Potom mi konečne dockvaklo že je v bolestiach tak som si pred ňu kľakla. "Dray, čo sa deje? Potrebuješ pomoc?" Zvolala som.

Dívala som sa na Dray a pozorne som počúvala čo rozprávala. "Aj mne sa to už raz stalo ... dala som sa s niekym dokopy a potom som mal niečo zlomené. Ale ja väčšinou ruku a nie rebrá." Zaškerila som sa. "Hej jasné." Usmiala som sa a rukou som naznačila to,že som si zamkla ústa a kľúč zahodila.
Na Drayinu otázku som ostala zaskočená. "Koľko si toho vína dnes vypila?!". S tými otázkami ma začala už trošku štvať ale nadávala som to najavo. "Keď už si predstavuješ nereálne veci tak by som sa asi rozutekala preč." Zasmiala som sa. "A čo by si ty spravila?" Oplatila som jej otázku. Tušila som že Dray niečo tají. Zdalo sa mi to na niečo čo je veľmi tajné a dokázalo by to zničiť priateľstvo. Pozrela som sa na jazero a čakala čo Dray odpovie.
Vietor fúkal o stošesť a stále sa zosilňoval. Už mi liezol na nervy a tak som si vytiahla kapucňu na hlavu a ruky dala do vreciek. Hádzanie kameňov do jazero som nechala na pokoji. Cítila som sa ako keby niekde v blízkosti bola kamera a keď by som spravila nejakú blbosť vyskočil by kameraman s moderátorom z kríka a ja by som sa objavila v nejakej hlúpej televíznej show. Aj keď ako malá som rada pozerala také show, dnes mi úprimne lezú na nervy. Vždy ľutujem tých chudákov, ktorý sa ocitnú v tej trápnej situácii a sú strápnený pred celou krajinou. Dray mi kladla také hlúpe otázky čo by ma v živote nenapadli. "Že ty si včera pozerala nejaký film o upíroch a teraz ho tu rozoberáš?" Dúfala som že povie áno. Ak by povedala že je upírka prvé čo by som sa spýtala by bolo to, že koľko promile alkoholu má v krvi.
So sklonenou hlavou som sa pozerala na topánky a kryla sa pred vetrom. Ryan mal pravdu o chvíľu si určite zalietame. Pomaly som z vrecka vytiahla mobil a pozrela sa na hodiny. Heh... Povedala som si v mysli keď som uvidela taký neskorý čas. Moje hodiny boli dosť oneskorené. Aj keď teraz bola noc ukazoval mi stále deň. Keď som chcela vyrátať koľko je hodín musela som mať na to skoro aj vzorec. No čo môže človek čakať od takého starého mobilu? - Nie moc. Ale bola som rada aj takému ... moja peňaženka bola v tejto chvíli poloprázdna. Potrebovalo by to prácu. A keď ešte pošlem peniaze starkej a sestre ... nezostane skoro nič...
Mobil som dala naspäť do bundy a ruky som si mohla zasa hriať vo vreckách. Zdvihla som hlavu usmiala som sa na Dray a potom sa pozrela na čisté priezračné jazero, ktoré bolo pred nami.

Nicolasa? Pomyslela som si keď ho spomenula. Že by bol nejaký ošetrovateľ? Každopádne moju pomoc odmietla. Páčil sa mi ten spôsob ako to odmietla. Ešte dávno ma iný kedysi aj surovo odpálkovali.
Nerobí to po prvý krát? Zlámané rebrá?! Aj keď som sa navonok usmievala vnútri som bola zhrozená. "Kde si si dolámala rebrá?" Spýtala som sa jej. Chcela som sa spýtať aj na tie rany ale to som nechala radšej tak.
Dray na moju otázku o minulosti nebola nejako nadšená. A k tomu, keď som zistila že mala horšiu minulosť ako ja, docvaklo mi to, že už sa radšej nikoho nebudem pýtať na minulosť. Aj tak som sa nerada hrabala vv minulosti iných. "Moja minulosť?" Spýtala som sa a poškrabala som sa pri tom na hlave. Nevedela som ako to povedať krátko ale dokázala som to. "Najprv som si nažívala dobrý život. Potom mama išla s otcom do Poľska. Potom sa vrátili. A potom zasa odišli a už sa nevrátili. Od mojej sestry som chvíľu po príchode sem zistila že naša mama je prostitútka a má decko ani nevie s kým a otec je vo väzení..." Usmiala som sa. Uľavilo sa mi keď som to niekomu povedala, totiž stále som to dusila v sebe.
Keď si Dray začala obväzovať ranu bolesťou sykla. Chudiatko tá je teda riadne zranená. Napadlo ma že by som ju trošku poľutovala. Videla som na nej že by takú nejakú ľútosť chcela. Síce nie som nejaký človek, ktorý ľutuje ale pre Dray som bola schopná spraviť čokoľvek. "Chudinka. Si dobrá že to takto dokážeš vydržať." Pozrela som sa jej do očí a úprimným úsmevom sa na ňu usmiala.
V tom som sa pozrela na jazero, chytila jeden kamienok a hodila ho do jazera. Pekne tak čľupol a vlnky vo vode prišli až k nám. Trošku mi ošpliechali tenisky ale to mi nevadilo. Pozerala som sa na farebné kamienky a hory za jazerom. Veľmi sa mi toto miesto páčilo.

<< Reštaurácia

Po ceste k jazeru som stále rozmýšľala nad reštauráciou. Chýbal mi ten výhľad na mesto. Ale zas takto som sa nemala čím rozrušovať.
Dray spadla na zem. Kľakla som si k nej. "Čo je?" Zakričala som. So strachom a trasúcimi rukami som zdvihla Dray zo zeme. Nemal sa tak namáhať. "To je v poriadku ... nemáš sa za čo ospravedlňovať." Dray si sadla na zem a ja som si k nej. Na jej vtip som sa úprimne zasmial. Síce nie som ten typ človeka, ktorý chápe vtipy ale tento som pochopila. Tušila som že s Dray nie je niečo v poriadku. Vedela som že utrpela nejaké zranenie.
Keď odhalila ranu, naľakala som sa. "Wow!" Zvolala som dosť vystrašeným znepokojeným hlasom. Moja zvedavosť sa vytratila a nahradila ju starosť o Dray. "Ach nie ... ty máš tu ránu otvorenú. Dúfajme že sa ti tam nedostane infekcia." Chytila som Dray za rameno a obhliadla sa okolo či by tu nebolo niečo užitočné na ošetrenie. Bohužiaľ nebolo. Z pohľadu na ranu mi prišlo zle ale nevraciala som aj keď to bolo nechutné. V minulosti som videla aj horšie veci. Rany mi boli neznáme totiž, nikdy som také nevidela. "Daj mi ten obväz." Priateľsky som sa usmiala a čakala na Drayinu reakciu. Pritom som sa snažila nahodiť nejakú tému, ktorá by ju troška odvrátila od toho pocitu .. od pocitu ošetrovanie. Síce som videla že hádzala kamienky ale potrebovala som nahodiť aj kontakt aby som sa koncentrovala aj ja. Ja sa neviem ukľudniť keď idem obviazať ranu a čo potom aké stresy majú doktori?
Usmiala som sa. "Dray v reštaurácii si spomínala rodinu. Že ty si sa k nej presťahovala..." Priateľský som sa pozrela na Dray. "No vieš Dray ešte o sebe skoro nič nevieme... nepovieme si o sebe niečo z minulosti? Síce o minulosti nerada rozprávam ale ty si tá prvá ktorej to poviem .. nikomu inému neverím tak ako tebe..." Usmiala som sa a s vyloženou dlaňou pred Dray som čakala na ten zakrvavený obväz.

Zdalo sa mi zvláštne že Dray nesúhlasila že sú to rozprávky. Nepovedala to na rovinu ale vycítila som to. Poslednou dobou sa mi zdala dosť divná. "S tým vínom som to spravila pre teba aby si ho tu len tak nenechala..." Zaškerila som sa. Dray sa na mňa dívala starostlivým pohľadom... trošku mi vadil. Keď skríkla na mňa že mi bude zle ... cítila som sa divne. Ja som dobre vedela aké budú následky. A či mi bude zle to by bola moja vec. Iba a iba moja vec.
V tej chvíli som rozmýšľala nad otázkami, ktoré mi Dray kladla. Boli dosť divné a nereálne. Zdali sa mi také zvláštne. Možno v noci pozerala nejaký film o upíroch, vlkodlakoch. S úsmevom som počúvala Dray. Bola som taká zamyslená že som väčšinu čo povedala nevnímala. Jediné čo som začula bolo "Jazero Farve" a to je všetko. Kde to je? Bola som prekvapená že som tam ešte nebola. Myslela som si že behať po okolí mesta v noci je dosť nebezpečné ale s Dray som mala pocit bezpečia ... a ani neviem prečo. Kukala som na ňu ako mi tam niečo rozpráva ale nepočúvala som ju - čo ma dosť mrzí.
Keď Dray odchádzala tak som sa pridala k nej. Pomalym krokom sme sa vydali do ulíc kde fúkal vietor ako o život. Vtedy som si spomenula na Ryana a dúfala som že neskončím ako ľudský šarkan. Ulice boli tmavé a mne prišlo nejako divne. Avšak, po pár sekundách po prešlo.

>> Jazero Farve

// Za krátkosť sa moc ospravedlňujem. Písala som z mobilu. Počuj, k jazeru napíš príspevok ako prvá.

Ten výhľad von oknom ma veľmi fascinoval. Až v tomto momente som si uvedomila to, že Mortal Instruments je také krásne a veľké mesto. Svetlá budov mi svietili do tváre. Ale musela som uznať že aj táto reštaurácia bola luxusná. Tie svetlá, obsluha ... no proste všetko bolo dokonalé. Dobre to vymysleli Na stole nám ležali dve víne a my dve sme sa rozprávali...
"Práve že, mňa baví sa rozprávať o rozprávkach." Usmiala som sa a odpila si z vína. Videla som na Dray že nad niečim váhala. Medzi mnou a mnou bolo určité napätie. To napätie ma troška znepokojovalo. Dray mi kladla stále zaujímavé otázky. Aj keď som si musela priznať že moja odpoveď na otázku keby mi niekto ukázal svoju vlčiu podobu bola dosť hlúpa. Síce neverím tomu že by sa niečo také niekedy stalo, pretože takéto nič neexistuje ale aj tak...
"Júj, a ako sa ti to vlastne stalo?" Spýtala som sa jej na to zranenie. Nečakala som nejakú extra odpoveď. Vyzeralo to na nejakú nehodu alebo pád z výšky. Dray po tej otázke vyzerala akoby si chcela vymyslieť nejakú historku ako sa jej to stalo. Nechcela som sa tým zahadzovať a tak som to neriešila.
Dosť ma prekvapil čašník, ktorý nás vlastne akoby vyhodil z reštaurácie. Mal na to nárok... zavieralo sa. Dray sa na mňa pozrela. Veľmi ma to potešilo že zaplatila aj za mňa ale mala som v pláne jej tie peniaze vrátiť. Keď Dray nechala na stole víno bolo mi ho viacmenej aj ľúto. A tak som schmatla pohár a naliala som to do seba. "Eh, no aby to tu len tak neležalo." Čo som to spravila?! Zasa mi bude zle.
"Mohli by sme niekam ísť ešte... hocikam ... podľa teba.. ale aby si sa moc nenamáhala." Nerada som upúšťala toto miesto ale bola som si istá že sa sem ešte vrátim. Ako som už veľakrát spomínala bolo to tu úžasné. Už som len čakala na Dray kam rozhodne že pôjdeme.