Příspěvky uživatele

Keď Dray prejavila identickú reakciu tej čo mala Natali, iba som pomaly kývla hlavou z hora na dol aby to bolo vidieť. Dobre, prečo všetci hneď vedia, že som Ayleen? Zaškerila som sa, ale len tak pre seba. Nachvíľu som násala pachy a potom si teda sadla k Savanniným nohám.
Sedela som pri Savanniných nohách a pozorovala všetkých premočený okolo. Registrovala som každý zvuk lepšie a dokonca som si všimla aj toho zaostreného pohľadu. Sem-tam som sa pozrela na Sav a potom zasa k dverám von z obývačky, či náhodu nepríde Nat s oznamom, že sa tornádo rúti k vlkodlačiemu brlohu a musíme sa evakuovať, pretože by más to inak zničilo. - To som nechcela, totiž ani sa to našťastie nstalo. Namiesto toho som iba započula krik, že tu je mimozemšťan. Vtedy som sa postavila na všetky štyri a utekala smerom k východu. Pozerala som sa na dievča, ktoré to kričalo. Keby tam bol mimozemšťan naozaj, ani by ma to neprekvapilo. V tomto dni som toho zažila už dosť... a to bolo ešte len ráno. Pozorne som sledovala ako vychádzajú "bytosti" vychádzajú von, totiž nebola som si istá, ako ich všetkých nazvať, pretože ľudia to neboli určite. Sadla som si teda na verandu a pozorovala, čo sa bude diať ďalej.
Dosť ma prekvapilo, že som ani nebola zvedavá čo to bolo. Ako vlkodlak mám asi inú povahu ... zaujímavé. Šťastne som sa usmiala a bola šťastná, že tá zvedavosť má v tejto podobe opustila. Avšak, necítila som sa dobre. Všetko mi vadilo a zavadzalo. Že by to je tou náhlou zmenou? V tom som spravila otočku, aby som sa popreťahovala. Aj keď tá otočka bola viac ako trošku nemotorná, na to, že som vo vlčej podobe prvý krát to bolo myslím v poriadku. Zdvihla som hlavu a nasála som pachy. Keďže som tento zmysel nevedela ešte poriadne využiť, cítila som iba pár náznakov pachov ostatných čo tu boli u nás ale vonku som necítila nič. Vysvetľoval to ten dážď, čiže keď zmýva pachy, bola som rada, že to Savannah povedala, pretože by som sa asi zasa divila.
Kruela? Presne, meno pre zlú postavu ... niečo mi to pripomína. Ale tým, že mi to meno niečo alebo niekoho pripomínalo som neriešila, nezaujímalo ma to a teraz bolo viac vecí na práci.
Jaskyňa? Mierne sa mi zježili chlpy na chrbte. Na jaskyne nemám najlepšie spomienky ... no nevadí. Nechala som to tak a bola som si istá, že pôjdem za Alfou, teda Sav a zároveň s touto skupinkou aj na koniec sveta, aby som teda zachránila tých chudákov, ktorý sú v zajatí. Bola by som zvedavá koho hľadáme ... Nevedela som si vybaviť meno toho, koho hľadáme. Pribehla som k Savannah a sadla som si k jej Ešte vodítko a bol by zo mňa pekný pes. Zaškerila som sa. A to ich teraz pôjdeme hľadať alebo čo? Pokojne som sedela pri jej nohe a čakala čo sa bude diať ďalej. No, zároveň som rozmýšľala aj na tým, ako ma mohli Dray a Natali spoznať. Že by to cítili ... blbosť ... neviem. Zahodila som to za hlavu a začala sa znova pozorne venovať situácii.

//Je áno :-D Lenže, tam sa píše Cruella :-D ... nezdá :-D

Pozerala som sa na partu, tých čo prišli. Zároveň som sledovala aj Savannah, ktorá sa s nimi rozprávala. Bola na nich priateľska, keďže Sav bola moja Alfa, rozhodla som sa aj ja teda k nim byť priateľská. Nezdali sa nebezpečne aj keď Nat nás vlkodlakov rada nemala, no určite sa jej vnucovať nebudeme. Keď som počula slovo vyčmuchať, celkom som "preradila" na čuch a začala sa snažiť zachytiť pachy. Cítila som ich všetkých a to som bola rada, pretože už sa mi tak neprelínali aj keď ešte stále to nebolo to pravé orechové. Cítiť pachy, bol asi najúžasnejší zmysel v mojom sveta a bola som vďačná za to.
Keď Savannah prijala tak som sa na ňu usmiala, aj keď to nezbadala. Keď som konečne zistila o čo ide, predpokladala som ,že pojdeme hľadať nejakú osobu. Takže pôjdeme hľadať niekoho z nich? Heh, aspoň si ešte ten pohyb precvičím. S úsmevom so prikráčala znova k dverám. Tam som si sadla a pozerala na ich rozhovor. Dážď zmýva pachy? Znelo to logicky ale ja som bola práve zmätená. Totiž, toto boli moje prvé chvíle vlkodlakom. Byť vlkodlakom sa mi páčilo už teraz, a to som bola nim iba chvíľku. Z nárazu ma ešte stále bolel ňufák z nárazu do steny, no to mi neobkážalo v tom byť šťastná nadšená a trošku aj zmätená.
Neskôr som počula známy hlas. Strašne mi niekoho primomínal. Zbystrila som a keď som zbadala Dray, nahodila som radostný pohľad a začala vrtieť chvostom. Ten chvost mi lezie na nervy! Prestaň sa vrtieť! Snažila som sa dať rozkaz chvostu, no nešlo to. Vrtel sa sám od seba. Aj tak som bola som šťastná z toho, že som videla Dray živú a zdravú.
Že bola Sav unavená som sa jej ani nečudovala ak teda nespala celú tú dobu, čo som tu čakala s Raulom. Počkať ... Ani som si nevšimla a už stál Raul na štyroch packách. Hneď som pribehla k nemu. Konečne to máme za sebou, čo? Usmiala som sa a čakala na jeho odpoveď.
Keď Savannah prehovorila, že by bola rada, keby sa zapojíme všetci usmiala som sa na ňu. Sav, jasné ja sa zapojím. Vyskúšam niečo nové. Usmiala som sa. Vlastne, celý tento život vlkodlaka je iný... ale myslím lepší. Aj keď som bola ako vlkodlak iba chvíľu, cítila som sa milionkrát lepšie. Apoň si potrénujem pohyb v tele ... dúfam, že tam vonku nenarazím do nejakej skaly... Zaškerila som sa a vstala.
Keď sa Natali priblížila ku mne, nedívala som sa na ňu ale keď som počula moje meno, hneď som sa jej pozrela do očí a zavrtela som chvostom. Ona ma poznala ... podľa čoho? Rozmýšľala som a keď zasa odišla von, že pôjde dávať pozor, pribehla som ku Sav a tam si sadla. Dlho som neobsedela a tak som sa pozrela na Savannah. Tiež sa idem pozrieť na situáciu vonku. Usmiala som sa a pomedzi osoby čo tam boli som sa prevliekla von.
Najprv som sa zastavila pred Dray a pozrela sa jej s vrtiacim chvostom do očí a čakala ako na to bude reagovať. Či ma spozná tak isto ako Nat, alebo si pomyslí, že som nejaký vlkodlak, ktorý chce iba otravovať.
Každopádne som potom odišla naspäť urýchlene k Sav a tam si pri jej nohách sadla ako jej poslušný pes, aj keď som bola omnoho väčšia než pes.

Sedela som si v obývačke a obzerala sa okolo seba. Cítila som pachy veľa vecí, ale dosť sa mi prelínali a tak som to zatiaľ ešte nevedela používať. S úsmevom som sa pozerala na Savannah. Takže, aj ty si mala v noci také bolesti. O chvíľu som započula zaklopanie na dvere. Počula som za nimi neznámi hlas a tak som sa pozrela na Savannah a z obývačky pomaly a krčovito prešlo k vchodovým dverám a tam si sadla. Čakala som čo bude robiť. Savannah vybehla hore s mrzutým pohľadom, pravdepodobne sa premeniť. Keď prišla ku dverám usmiala som sa a tušila som, že to pizza ani nejaká zásielka nebude. Počula som aj veľmi známy hlas. Počkať, kto to môže byť? Ten hlas som už počula. Nastavila som svoj netušiaci pohľad. Keď otvorila dvere, stála som tam za ňou. Ten známy hlas vravel niečo o mágiach, ale na to som sa teraz pýtať nechcela. Bola som si istá, že sa jej spýtam ale potom. Keď sa dvere otvorili úplne uvidela som, že to je Natali. V hlave sa mi začali vybavovať spomienka na to, kedy som ju videla naposledy. V klube, vtedy .... keď musela tak náhle odísť. Ona asi božstvo videla tam. Celkom ma zaujímalo, do ktorej rasy oni patria. Moc som to rozoznať nevedela, pretože som sa premenila práve pred chvíľou. Môj pohyb ešte stále nebol sto percentný.
Savannah sa ich spýtala, že čo sa deje. Asi si prišli pre pomoc ... alebo niečo také. - myslela som si, aj keď som nevedela kto to je. Potom som sa zadívala na tornádo, ktoré demolovalo mesto a zároveň i na hromy a tie blesky. Vyzeralo to na koniec mesta. Niekto musí s tým niečo robiť. Zamračila som sa a prebehla ďalej dverí. Musela som ísť od tých dverí preč, aby ma to tornádo nezožralo. v myšlienkach som si robila srandu ale na von som sa tvárila vážne. Myslela som, že keď prišli tí ľudia, totiž či to boli ľudia som netušila, ale myslela som, že to bude vážne. Vedela som, že to ľudia nebudú keď o vlkodlakoch hovorili a Natali nás dokonca nemá rada. Nevadilo mi to, čo už to bol jej názor.

Labky sa mi triasli a ja som stála na koberci. Pozerala som sa na Savannha, na ktorej sa mi zdalo, že sa zobúdza. Keď sa zobudila usmiala som sa na ňu a odpovedala na jej otázku. Vlčia podoba sa mi páči viac ako ľudská. usmiala som sa Na chvost si musím chvíľu zvyknúť ... je to také neprirodzené a neobvyklé. Uškrnula som sa.
Pozorne som pozorovala Savannah ako ide do kuchyne a pije z vodu z kuhútika. Hmm, tá bude asi riadne smädná. Potom som sa pozrela na spiaceho Raula. Keď som pohľad uprela zasa na Savannah, už otvárala chladničku. Fíha, vyzerá to tak, že je aj hladná. Usmiala som sa a pozorovala ju. Keď pribehla do obývačky s melónom, zasa som sa uškrnula. Takže, roztrhané oblečenie ... a ja som mala na sebe práve moje obľúbené ... nevadí. Idem si tu skúsiť trošku pohyb. Nastavila som priateľský pohľad na Savannah a vo vnútri svojej duše som sa začala pripravovať. Vykročila som ľavou labkou, snažila som sa opatrne. Moje drápy na nohách o podlahu ťukali. Potom som pomaly vykročila pravou, takže som už na podlahe bola dvoma nohami. Dobre Ayleen, teraz sa sústreď. rozprávala som sa sama so sebou. Naraz som skočila na podlahu oboma zadnými labami a snažila sa presunúť k blízkemu zrkadlu. Bola som nervózna a tak som sa snažila ukľudniť. Totiž, tá nervozita mi nepomáhala. Zrkadlo ďaleko nebolo, ale mne sa tá cesta zdala ako dlhá púť. Dokráčala som k zrkadlu a v tom som sa pozrela na seba. V zrkadle bol odraz šedej vlčice s huňatou srsťou. Jej chvost bol huňatý tiež. Totiž, bola som to ja. Ale-ale, celkom som aj pekná. s úsmevom som si pomyslela a začala si vykračovať smerom ku vchodovým dverám. Keby niečo chodím iba po chodbe sem-tam aby som sa troška pohybovať naučila. povedala som Savannah. Pomalými krokmi som šla od vchodových dverí ku koncu chodby a potom naopak. Potom ako sa naučím chodiť pôjdem tam hore, ale myslím, že tie schody budú celkom veľký oriešok. Prvé "kolo" čo som išla po chodbe, bola dlhé, totiž preto, lebo sa mi nedarilo. Druhé už také hrozné nebolo, už mi nevadilo ani ťukanie pazúrov a cítila som, ako nervozita prchá z moje mysle preč. Tretí krát už som kráčala stále pomalým krokom, ale bez nervozity a moj postoj tiež nervózne nepôsobil. Na štvrtý krát som už konečne šla normálnym krokom. Na šiesty som sa pokúsila ísť rýchlym. Na siedmy som sa už odvážila ísť extra rýchlym krokom. Keď som bola vtedy pri vchodových dverách, bola som si istá, že vyskúšam beh. Dobre, musím sa ukľudniť. A pri konci spomaliť. Ok ... pripraviť sa ... pozor ... štart! Rozbehla som sa. Cítila som ako moje laby naberajú rýchlosť. Užívala som si beh a zároveň som bola unesená z toho, že som to dokázala. Avšak, som si potom uvedomila to, že musím aj zabrzdiť. A keď som sa pohybovať len učila, nestihla som zabrzdiť a nabúrala som do steny priamo na ňufák. Auu! Chvíľu som sa spamätávala ale potom mi došlo to, že by som mala ísť naspäť do obývačky. Normálnym krokom, aj keď troška nemotorne som sa vydala naspäť do obývačky za Savannah a tam som si sadla. Dlho som však sedieť nevydržala. Pohybovať sa na štyroch ma bavilo presne tak, ako som to povedala Dray. V tom okamihu, som si spomenula na to, ako mi Dray povedala : ,,Čo by si spravila ak by ti niekto ukázal vlčiu podobu?". Mohlo to niečo znamenať. Spýtala som sa na to Savannah. Savannah, prepáč že ťa vyrušujem vtedy, keď papáš tákú lahôdku ale chcem sa ťa na niečo spýtať. Premenila si sa tak ako ja alebo ako ten chalan tam? Usmiala som sa na ňu a čakala čo mi odpovie.

//Heh, ja viem bolo to tu ,,Smiem sa spýtať ako sa voláte?" ale zmazala som to, pretože lovci sa blížia a Ayleen si potrebuje potrénovať pohyb :-D Tak som to nahradila :-D Dúfa, že nevadí

Pevne som vzla vankúš a deku, ktorú nám dal Savannah. Deka bola príjemne hebká a vankúš taký ako všetky ostatné vankúše. Pozrela som sa na Raula, ktorému dala deku a vankúš tiež. Vraj sme mali tú bolestivú noc stráviť tu, to problém nebol, totiž pohovky, ktoré v obývačke boli veľmi pohodlné. Svoj zrak som uprela na pohovku, ktorá bola oproti tej, na ktorej sme sedeli. Bola dvojmiestná no to mi postačilo. Bola som si istá, že túto noc strávim na nej. Dopočula som sa aj o liekoch, ktoré nám Savannah pripravila na spánok a proti bolesti. Povedala to, že to môžme pretrpieť sami alebo si vziať lieky. Ja som is vybrala druhú možnosť a to z dôvodu, že som sa nehcela hrať na nejakú hrdinku a tie hrozné bolesti pretrpieť bez liekov. Totiž, chcela som si to uľahčiť. Trošku ma zaujímala aj Raulové rozhodnutie, či siahne po liekoch alebo či si to pretrpí sám. Bolo mi jasné, že aj s tými liekmi to bude prestrašná bolesť no aj tak, bez liekov by bola ešte horšia.
Na to, že nás musí pokúsať som reagovala neutrálne, predsa predpokladala som, že bolesti, ktoré budeme musieť znášať busú horšie ako nejaký vlkdolačí kúsanec. V hĺbi duše ma táto predstava aj troška strašila ale to som neprejavovala a snažila sa zakryť menší strach z toho, svojim predstavami o tom, ako sa nám tu bude ako svorke spolu. Nevedela som či vlkodlaci žijú vo svorke, ale keďže sa dosť podobajú vlkom, tak som predpokladala že áno. Tešila som sa na to, ako budem chodiť na štyroch nohách, totiž ja som si vždy priala zabehať na štyroch nohách. Vtedy som si spomenula na Dray, ako sme pred dňami leželi pri jazere Farve a rozprávali sa. A potom sa objavilo to božstvo a ja som vtedy ani netušila, že sa môj život zmení.
Potom prišla tá krv. S tou krvou mi to nejako nevadilo. Totiž, to bolo asi to najmenšie. Predpokladala som, že horšia bude tá premena z človeka na vlkodlaka. S primeraným úsmevom na situáciu som prikyvovala na to, čo Savannah rozprávala. Keď sa začala premienať na vlkodlaka, pozorne som ju pozorovala. Netrvalo dlho a pred nami sa objavila krásna čierná vlčica. Keď sa začala ku mne približovať, spozornela som. Hlavu natiahla k mojej ruke a svojími tesákmi sa mi zarila pod kožu. Ja som zacvakla zuby, zavrela oči a pretrpela tú bolesť. Premena z človeka na vlkodlaka bude horšia... Ach! Cítila som každý jej tesák, všetko. Po chvíľke tesáky z mojej ruky vytiahla a prikráčala k Raulovi. Ja som sa pozerala na moju krvavú ruku. Chvíľu som prečkala, ako povedala Savannah a potom som vzala pohár s krvou a vypila som tú krv, ktorá tam bola. Chutnala tak ... ako krv. - ako to inak povedať. Nechutnala mi, vlastne vtedy som si uvedomila to, že by som teda upírom byť nemohla. Vlastne som ani nechcela.
Hneď ako som tú krv dopila, položila som pohár späť na stôl a urýchlene vzala deku s vankúšom. Prešla som k pohovke oproti a tam položila vankúš i deku. Vzala som prášky na spanie a proti bolesti a zhĺtla ich s dúškom vody. Hneď potom som si dala dole tenisky a už som si ľahla na pohovku. Pohovka bola pohodlná a ja som nerobila nič, len som čakala na bolesti. Určitú dobu neprichádzali ale potom to prišla. Náhle ma začala bolieť hlava a dostala som krč v žalúdku. Skrčila som sa, totiž myslela som si, že v takej polohe to boleiť nebude. Prášky ešte neúčinkovali. Brala som ich ako záchranu. Začala mi byť teplo, asi som mala teplotu. Ja to vydržím, stojí to za to. Otáčala som sa z boka na bok. Pozerala som sa na Raula, ktorý mal tiež také bolesti ako ja. - pravdepodobne. Celá spotená od bolesti som si sadla a natiahla sa pre pohár s vodou a napila som sa z neho. Tá voda mi úplne osviežila krk. Trošku mi pomohla. Netrvalo dlho a začali i prášky účinkovať. Vtedy už bolo lepšie, ale bolesť bola stále. Vtedy som začala troška blúzniť. "Teta, ten sporák je nakrivo!" kričala som stále dookola. Neuvedomovala som si to. Tá teplota mi asi skoro zavarila mozog.
Po chvíľke som už som nevedela o sebe. Zaspala som ale príjemné sny sa mi nesnívali. Ocitla som sa, totiž v tmavej miestností bez dverí a okien. Bolo tu iba jedno malé úzke okno a za ním bola krásna zelená lúka. Prešla som teda k oknu a snažila sa cez to okno dostať. Nedarilo sa, a nejako som sa tam zasekla. Nemohla som sa dostať ani späť ani na lúku. Zachvíľu ma niečo začalo ťahať za nohu. Ťahalo to tak silno, že ma to pretlačilo na lúku. Keď som sa tomu zvieraťu pozrela do očí, zistila som, že to je vlk. Vlk, krásne šedý, bol taký akých mám najradšej. Avšak, bolesti sa v tomto sne prejavovali stále ale nejako som ich nevnímala.
Neskôr som cítila to, že som už zobudená. Avšak, cítila som sa omnoho inak ako obvykle. Myslím, tým lepšie ako obvykle. Otvorila som oči a videla som troška zahmleno. A tak som ich zavrela. Cítila som viac vôňe a pachy ako obvykle. Že by som už bola vlkodlak? Otvorila som oči a videla som celkom už dobre, vlastne lepšie ako predtým. Cítila som ako mi chvost vysel z pohovky a tak som sa z nej doslova naschvál zosunula. Spadla som na podlahu, na ktorej sa mi strašne šmýkalo. Nevedela so čo mám robiť. Predstavovala som si svoj postoj v mysli a trošku mi pripomínal šteňa, ktoré sa učilo chodiť. Pomaly som sa doplazila ku kobercu. Tam sa mi podarilo udržať sa na nohách tak, aby som vlastne stála. Avšak, vedela som, že pohyb treba dotrénovať. Počujete ma? skúšala som vlkodlačiu komunikáciu. V tom, som sa pozrela na moje laby a zistila som to, že som šedá. Cítila som moju hustú srsť a teda aspoň na labke sa mi pekne leskla. Bolesť zmizla a ja som bola už v podobe vlka. Pohľad sa mi začínal už úplne zaostrovať a poriadne pridávať farby a tak som sa už mohla sústrediť na okolný svet. Snažila som sa vnímať každý pach i zvuk.
Dosť ma prekvapilo vonkajšie počasie. Vonku si hralo tornádo s mestom. To je ale počasie. Zamračila som sa a dívala sa do okna. Moje telo nedokázala udržať rovnováhu, no snažila som sa sa a tak som nespadla. Ale aj tak bolo na mne vidieť to, že čoskoro spadnem.
Stála som na koberci a čakala na to, či zareagujú na to, ako som sa pokúšala zoznámiť sa s vlkodlačou komunikáciou. S úsmevom a nadšením som čakala na Raulovú premenu.

//Podoba vlka : http://files.pavia.webnode.cz/200000158-22d0023c9e/Gray_Wolf.jpg

Avšak, až teraz mi došlo to, že Savannah povedala tie slová chlapcovi v dverách "Nabízím ti domov, místo kam se budeš moci kdykoliv vrátit" som si odvodila to, že tu asi v tomto dome budeme žiť všetci. "Počkať, takže tu po premene budeme všetci žiť v tomto dome?" Dúfala som, že odpovie "áno".
Takže bolestivá, hej? Uškrnula som sa a pozrela sa znova na pohár s krvou. Bolesť mi nevadila nikdy, totiž nikdy som nebola taký typ človeka, ktorý sa rozplače pre každý škrábanie, vlastne logicky už asi ani človek nikdy nebudem, no však aj tak som predpokladala , že toto škrábanec nebude. Síce som na kúsance od psov zvyknutá bola, čiže ma už ani neboleli, no kúsanec od vlkodlaka je iná šálka kávy. Tomu, že si na bolesť zvykneme som verila a iba prikyvovala, totiž ako už som zmienila poznám z vlastnej skúsenosti od psov.
Super, takže ja budem v podobe človeka lepšie počuť a budem aj trošku viac zachytávať pachy. A vlkodlak vlastne lepšie počuje, vidí, cíti a vyňuchá ... super! Tieto slová napätie z mojej hlavy doslova vykopli a nahradilo ich nadšenie, ktoré bolo vidieť pravdepodobne aj na von. Taká nadšená ako teraz som nebola nikdy. Už som sa začala normálne tešiť a už som sa nemohla dočkať na vlkodlačie telo. "Jasné, netreba čakať. Tak teda do toho!" s nadšeným a nedočkavým tónom som povedala. Na tvári sa mi vyčaril úsmev. Cítila som sa skvelo. Bola som rada, že sa mi naskytla takáto "šanca" ... no vlastne to ani šanca nebola, keď mi bolo určené osudom ale aj tak som bola rada, že sa mi život preťal práve s vlkodlakmi. Dúfala som, že keď budem vlkodlak, tak nájdem svoje pravé ja.- samú seba.

Keď chcel Raul odísť, pozrela som sa naňho. Prišlo mi to nelogické, že by mal odísť Veď predsa Savannah by ho tu nenechala čakať so mnou pre nič za nič. No a tak sa aj stalo. Povedala mu to, že sa ho to týka tiež.
Dievča, ktoré sedelo na fotelke sa začalo na niečo sústrediť, lenže nevedela som na čo. Videla som, že ju niečo bolí no asi to súviselo s týmto stretnutím. Ochvíľu tu pred nami stál vlk, ale neobyčajný, vlastne neprirodzene veľký. Vytreštila som oči a pozorovala vlka. Skoro som ani nedýchala. Čo to je? Prečo to tu je? Ach .. čo? Prečo? Moje myšlienky mne samej nedávali zmysel. Bola som si istá, že nám to Savannah vysvetlí ale bolo to jednoducho mätúce. Pozerala som na vlka, ktorý mál srsť krásne lesklú a čiernu. To bude asi vlčica, keď sa premenilo na vlka dievča.
Keď som počula slovo "vlkodlak" pozrela som sa na Savannah s prekvapeným pohľadom. Áno, bola som zvedavá a na duši som mala milióny otázok, lenže teraz som sa ani na slovo nezmohla. Iba som
potichu pozorovala Savannah keď o tom rozprávala. V tejto chvíli mi došlo to, že to asi nebude len taká hocijaká premena, ale bude to premena magická.
"Žiadne mýty?! ..." nezmohla som sa na nič, iba na tieto slová. A to som si tiež povedala popod nos. Ale vystrašený výraz sa mi z tváre nestrácal. Keď sa pozrela na chlapca v dverách a povedala to, že je vlkodlak už v krvi, bola som ešte viac prekvapená vystrašeným typom. On nevyzeral najšťastnejšie. Toto je najzaujímavejšia chvíľa v mojom živote. Práve v tom momente sa mi zdalo zvláštne všetko. A potom som zistila to, že ja a Raul to v krvi nemáme ale možno si to prajeme alebo nám to osud určil. Eh, podľa mňa oboje... ja som si vždy priala zabehať si na štyroch nohách ... Prikyvovala som hlavou na moje myšlienky. Takže, božstvo? Žiadna žiara? Keď si Savannah úmyselne zarezala do zápästia a keď začala tiecť krv dala zápästie na pohár, bola som ešte viac zmätená.
Savannah nám dovolila to, že sa jej máme pýtať na hocičo. - To bola pravá chvíľa pre mňa. "Hmm .. Savannah... nechcela som byť zvedavá ale keď už si dovolila tie otázky... ja som len trochu vystrašená a tak chcem vedieť o tom čo najviac... podľa mňa ma chápeš. Bude bolieť tá premena? Budeme mať potom vlčie zmysli a budeme cítiť pachy ako vlci a psy?" spýtala som sa vystrašene Savannah. Aj keď s tým druhým som problém nemala, to som práve chcela, lenže s tým prvým už problém bol. - Ale ja som problém s bolesťou nikdy nemala, totiž vydržať som vedela.
"A ... čo budeš s tou krvou robiť?" snažila som sa povedať pokojne.

Na jeho odpoveď na moju otázku o záujmoch som sa sa naňho usmiala. Geko sa v tom momente zobudil a zoskočil z pohovky .Iba som ho pohladkala po hlave a potom som sa zahľadela do okna s dúfaním, že sa Savannah čoskoro vráti.
Keď som započula otvorenie dverí spozornela som. Že by Savannah prišla? - Dúfam. S dúfajúcim pohľadom na tvári v to, že to bude ona som hľadela na vchod obývačky. Počula som unavenú chôdzu a potom cez obývačku prešla s úsmevom Savannah a šla do kuchyne. Potom bolo počuť iba tečúcu vodu. Keď prikráčala k nám do obývačky a sadla si na zem a pôsobila dosť unavene som sa so zvedavým výrazom na ňu dávala. Zistila som to, že by najradšej šla spať. Ani som sa jej nečudovala ak po tú dobu niekde vonku drela a nespala. Napätie sa vrátilo a tentokrát v niekoľkonásobne viac. Hlava mi išla prasknúť. Čakala som čo Savannah povie. Dosť ma prekvapilo to, že zabudla na to čo chcela. Asi má za sebou unavujúce dni. Pozrela sa na mňa a vtedy jej došlo.
Započula som slovo "premena". Nechápala som aká premena. Premien je mnoho ... premena charakteru, premena vzhľadu, jednoducho som si pod tým pojmom nevedela nič predstaviť. Bolo na nej vidieť, že to slovo premena určite nie je ani jeden z tých prípadov čo som vymenovala. Avšak, vedela som že to bude dáčo magické, preotže žiara pri jazere nie je obyčajný prírodný úkaz. S úsmevom som zakrývala napätie, ktorý vyvolal pocit, ktorý znel ,,čo sa bude diať ďalej?"
Potom zasa bolo počuť dvere. Na Raulovi bolo vidieť, že čím ide ďalší človek, tým viac je nervózny. Do obývačky vošiel nejaký chlapec. Zdá sa mi že som ho už niekde videla...Prišla som na to, že áno. Čo som bola s Ryanom v kaviarni... tam sedel on ... vybavil sa mi obraz vtedy v kaviarni. ... aj s tým dievčaťom čo je teraz vo dverách a bol tam aj Raul so Savannah. Došlo mi to, že každého človeka tu som aspoň pred týmto raz videla. Keď som započula to, že ho sem niekto priviedol napadla ma tá žiara, ktorá ma sem priviedla už pred nikoľkým dňami. Pozrela som sa na Savannah a čakala na to, čo ďalej povie.

// Pre hráčku postavy Raul Pasco: Odpíš Savannah na príspevok ako prvá, prosím :-) Len aby si napísala aj tie rekacie na Ayleenine otázky :-) Ok?

"Ale iný by tu "maličkosť" nespravil," usmiala som sa a rukami naznačila úvodzovky. Možno to pre Raula maličkosť bola ale pre mňa nie. Niekto by tú maličkosť fakt nespravil. Iný by sa na to vykašľali. No a to druhé poďakovanie, to bolo iba zmiešanie mňa a maličkosti. S úsmevom som sa dívala na spiaceho Geka a mlčky sa čudovala ako môže tak dlho spať. Ten asi teda dlho nespal ... alebo sa len robí? Túto otázku som si kladla v mysli skoro stále. Túto otázku som si klásť prestala vtedy, keď mi docvaklo to, že zvieratá nie sú také ako my ľudia.
Keď sa Raul spýtal na záľubi pozrela som sa naňho. Chvíľu som nenápadne premýšľala čo by to tak mohlo byť, pretože som sa ničomu nikdy nejako intenzívne nevenovala. "Hmm ... ja som sa ničomu nejako intenzívne nikdy nevenovala ale kedysi som mala psov. No bol z útulku jeden Marry, potom bola Candy. Obaja mali zlozvyky, ktoré boli na vysokej návikovej úrovni ... odnaučila som ich všetky. A keď už teda boli od všetkého "vyliečený" aj susedom som s tým pomáhala. Okrem toho som kedysi maľovala ... A tvoje?" Usmiala som sa a pri tom si aj spomenula na Merryho a Candy. Candy si reraz určite vylihuje na starkiných nohách ako teraz tuto Geko. Candy bola úžasný pes, bola vhodná do každého typu domácnosti. Či už seniori, aktívna rodina alebo klasika. Ale zas Merry potreboval pána, ktorý sa v oblasti psov vyzná, keby neumrel do Mortal by som bez neho neodišla. Ale Candy bola bezproblémová ... pri nej problém nebol. K tomu ku starkej mala vždy strašne silný vzťah. Bolo jej jedno aj keď mňa nevidela. Nie ako Merry keď som ho nechala samého sa išiel zblázniť.
S hlavou plnou Merryho a Candy som sa mlčky pozerala na Raula a čakala na jeho odpoveď.
Vtedy som začula iba "prajete si?". Bolo to dievčenským hlasom. "Čakáme na Savannah, povedala že na ňu tu máme počkať," usmiala som sa na ňu. Ona asi bude Savanina spolubývajúca. Bola som zvedavá kto to je. Ale na "zlodeja" teda nevypadala.

"Ďakujem." povedala som vďačne Raulovi za tu vodu. Vodu som v tejto chvíli potrebovala. Môj krk bol suchý ako púšť Atacama. Kto by sa čudoval keď som už dosť dlho nepila. Keď ju Raul položil na stôl schmatla som ju ako "sup". Vďačne som sa usmiala naňho a napila sa. Bolo to také osvieženie pre môj krk. Cítila som ako voda prechádza mojim krkom. Hneď mi bolo lepšie. Na stôl som položila iba prázdny pohár. "Ešte raz, moc ďakujem." vydýchla som. Pozrela som sa na pohár, ktorý odrážal lúče slnka. Pozrela som sa von oknom, odkiaľ tie lúče šli a pousmiala sa nad krásnym počasím, ktoré vonku bolo. Bolo totiž krásne slnečno. Závidela som tým čo boli vonku. Nie že by som im to nedopriala ale chcela som si užiť to slnko naživo. Ale aj takto cez okno to malo niečo do seba. Vyzeralo to na ráno. Škoda že ten ranný vánok nemôže byť vnútri. Bol tu však iba taký mini prievan a to robil iba Geko, ktorý si sem-tam zo sna.
"Myslíš? Ja neviem ... totiž poslednou dobou sa necítim najlepšie z náladovej stránky. Na vonok to môže pôsobiť všelijako." Usmiala som sa. Asi si napätia v mojej mysli všimol ... musím to troška skľudniť... už sa to začína prejavovať navon. S úsmevom som v mojej duši robila poriadok, tak aby to na von nebolo vidieť. Ako prvé som odstránila napätie a potom strach o Dray. Síce zostali po tom nejaké "smeti" ale už som sa tak netrápila.Jemne som pohladkala Geka a potom som sa pohľadom zasa venovala počasiu. Ak je Savannah niekde vonku musí sa cítiť dobre v tomto počasí ... ak teda nie je na nejakých vybavovačkách v nejakej budove. Pohľad som odvrátila od okna a pozrela som sa na spiaceho Geka. Sem-tam sa troška popohyboval ale inak neprejavoval známky prebúdzania. Keby sa prebudil bola by som rada. Mohla by som sa popreťahovať. Už ma bolel chrbát a tak som sa oprela o pohovku. Ruku som položila vedľa seba na pohovku a usmievala som sa na Geka. Pohladkala som ho. Potom som sa pozrela opäť do okna a pozorovala dianie vonku.

Mysľou niekde v oblakoch som sa pozerala na Geka, ktorý spal ako anjelik. Premýšľala som nad tým čo bude ďalej. Aké to bude keď mi to Savannah vysvetlí... dúfala som že neskončím v nejakej televíznej show typu ,,Vystrelili sme si z Vás!". Pohľad som smerovala k Gekovi. Jemne som ho pohladkala. Dívala som sa na jeho krásnu srsť. Bolo to príjemné, to že spal pri mne.
V tej chvíli som nebola nejaká nadšená, pretože ten "svetlý" okamžik keď sa napätie z mojej mysle vytrácalo sa zasa vrátilo. Zasa som začala myslieť na žiaru a zasa som sa začala obávať o Dray. Aj keď som verila v to, že ona sa o seba postará, totiž nikdy nevyzerala ako ten typ človeka, ktorý je závislí na pomoci od druhých.
Pozrela som sa na Raula, ktorý vstával z pohovky. Povyťahovať sa by neuškodilo ani mne. Keď už som chcela vstať som ucítili Gekovu hlavu na mojich stehnách a tak som sedela. Bolel ma chrbát a tak som sa oprela. S úsmevom som sa pozrela na Raula. "Dala by som si..." Usmiala som sa a vďačným pohľadom pohľadom som sa zas naň pozrela.
Raul mal pravdu asi sa fakt s niekym zakecala... V mysli som sa pousmiala a ruku, ktorú som mala voľnú som dala do vrecka. Pravou som chytila ľavú Gekovu prednú packu. Gekovi spadla jedna zadná packa z pohovky a tak visela vo vzduchu. Usmiala som sa. Môj pohľad potom smerov do zeme, ktorá sa mi nikdy nezdala zaujímavá ale nechcela som sa stále dívať na Geka.

//To nič, ... prepáč za tu dĺžku ... teraz mi to nemyslí :-/

Pohľad som odvrátila od Geka a pozrela som na Raula, ktorý sledoval kvapky dažďa. To je ale leják. Pomyslela som si a potom sledovala Raula prechádzajúceho k stene. "Heh, asi máš pravdu ... poznám z vlastnej skúsenosti." Zaškerila som sa. Geko si vtedy hlasno zo spánku vzdychol. "Chýba ti majiteľka, že?" S poľutovaním som riekla a pohladkala ho jemne po hlave. Potom som mu chytila labku tak jemne, aby sa nezobudil.
Veľmi ma zaujímala Raulova odpoveď. Keď odpovedal a spýtal sa ma na to, či som nad tým niekedy rozmýšľala. "Áno. Ja som tiež videla len psov prejavovať známky snov. V útulku najviac sníval jeden pes, volal sa Merry. Vždy zo sna mával labkami." Usmiala som sa a sklonila som hlavu s ľútosťou nad Merrym, ktorý mal veľmi ťažký osud. "Vždy som si predstavovala že po lúke naháňajú motýľov... No teraz si myslím že môžu aj sny o prechádzkach." V ten moment Geko mykol labkou. V mysli som sa zasmiala.
Potom som si dala ruky od Geka a natiahla sa. Najradšej by som sa prešla po obývačke ... ale nie ... to by som Gekovi nespravila. Nezobudila by som ho. Pozrela som sa von oknom, kde už bolo vidieť že je nad ránom a čakala na Raulove reakcie.

//Je to krátke, ale teraz sa mi rozmýšľať nedá ... necítim sa dobre :-/