Příspěvky uživatele

<< Jaskyňa Rúcima

Zrazu, som na okamih zaregistrovala prostredie. Zaregistrovala som ho, pretože sa prostredie asi o mnoho zmenilo. Všimla som si, že ležím na schodoch pred skrýšou. Čo tu robím?! Ako som sa sem dostala?! Síce som nedokázala otvoriť oči a nedokázala som pohnúť ani jediným svalom, no celkom som vnímala. Pachy, ani zvuky nie. Vlastne, to skôr tú zmenu prostredia. Nepamätala som si nič, ani ako som sa dostala späť, alebo čo sa tam dialo. Avšak, pri vedomí som dlho nezostala, a tak som znova upadla do bezvedomia. V miestnosti bol stále ten démon, ktorý ma bodol. Mračila som sa naň. Potom, som vstala a rozhodla som sa ísť čo najďalej od neho. Rozhodla som sa pre roh tej miestnosti. Aj keď som stále kráčala, k tomu rohu som sa nepribližovala, ale bola som stále na mieste pri tom démonovi. Bol to ako zlý sen. Nebola som si istá, či som už mŕtva, alebo či mám ešte nádej. Ale, zbytočné nádeje som si nechcela robiť. Dosť často som si ich robievala, no teraz si ich robiť nejdem. V mysli som fňukla a pozrela sa na zem, ktorá bola celá čierna, ako steny miestnosti, v ktorej som sa nachádzala. Čakala som na vykúpenie.
V hlave som mala mnoho plánov, ktoré by som chcela spraviť, ak by som sa nejakým zázrakom dostala späť na lúku. Lenže, to by sa muselo objaviť okienko, ktorým by ma niekto pretlačil, ale to okienko tu nebolo. Heh, to je smola. Uškrnula som sa. Vlastne, už som si z momentálnej situácie robila aj srandu. Treba to brať s lepšej stránky ... s tým hadíkom je celkom príjemný pokec a tie "lieky" čo mi vpustil do tela. K tomu, možno mi dovolí si z neho spraviť kožený opasok. Znova som sa uškrnula. Obzrela som sa a snažila sa započuť aspoň niečo. Jediné čo som vnímala, bola blížiaca sa smrť. Ešte som si moc na štyroch zabehať nestihla ... V tom ma niečo napadlo. Počkať! Keď sa ma Dray pýtala to, že "čo by som spravila, ak by mi niekto ukázal vlčiu podobu" to myslela naozaj ... a ja som ju odpálkovala, že je ožratá ... to nie. Začala som sa hnevať sama na seba. Avšak, vtedy som nevedela nič o vlkodlakoch, upíroch a ani lovcoch tieňov. - dalo sa to pochopiť.
Nech sa už dostanem späť do reality! Jed vyteč z môjho tela! Prosím? V hlave som mala celkom hlúpe myšlienky, ale bola som na pokraji smrti.
Ležala som pred vchodom a čakala na vykúpenie.

Tmavá miestnosť ma úplne štvala. Nevedela som čo mám robiť. Iba som tam sedela vo vlčej podobe. Nebol tu nikto, okrem toho démona, ktorý ma asi zabil. Som už mŕtva? Čím ďalej, tým som mala v hlave prázdnejšie. Vlastne, pripadalo mi to tak, že sa vo svojej hlave nachádzam. Ten démon sa stal mojim nepriateľom, i keď ho to tá lovkyňa zabila. Žijú aj ostatný? Čím dlhší čas tu bola, tým viac som mala takéto otázky. Ten démon na mňa hľadel, ako keby sa mi vysmieval. Keby tak mám odvahu ... zabila by som ho ... Sklonila som hlavu. Na chvíľu som začala "filozofovať". Počkať, ak je ten démon mŕtvy a ak mal v sebe jed ... čo ak je ten démon čo je pred mnou stvárnenie toho jedu? Čo ak ešte žijem? Podľa mňa na mňa ten démon zaútočí, keď ma ten jed bude zabíjať ... musím bojovať ... no Do boja som sa pustiť bála. Nemala som odvahu zaútočiť, a tak som naďalej sedela a hľadela naň nenávistným pohľadom.

>> Skrýša vlkodlakov Étte

Už som nevedela o sebe. Nevnímala som nič okolo. Ocitla som sa iba v temnej miestnosti, tentokrát bez okna. Myslela som si, že to je moja smrť. Ja som si myslela, že keď umriem tu nebudem sama. Bola som v podobe vlka. Síce som nevnímala nič okolo seba, ale bolesť áno. Presne som cítila ako sa mi jed šíri do tela, a musím priznať, že moc príjemné to nebolo. Oni to ani nestihnú ... prisamzemi ... nestihnú ... Čím ďalej, tým viac som strácala nádej. Lenže, aj tak tam nejaká bola. Možno len v mojej hlave vymyslená, alebo ozajstná.
Tá tmavá miestnosť, kde nebolo ani len to okienko, ktoré zvyčajne býva, ma ničila. Tá tma, tá bezmocnosť. Bolo to nepríjemné. Ten pocit, že nemôžeš nič robiť a umieraš, je nepredstaviteľný. Mnoho ľudí ho zažilo, ale ja som ho prežívala práve v tú chvíľu. Ale, stále tu bola šanca, že ma nejakým zvláštnym spôsobom zachránia, ale či sa splní, to sa nevie. Dúfam, že ešte zažijem pocit keď už nebudem tu, v tejto miestnosti ... Nebodaj, som už umrela?! V hlave som mala mnoho zvláštnych myšlienok, dúfala som, že ma niekto zachráni, ale zároveň som aj bála. Bola by som zvedavá, ako sa im darí, alebo stačilo by mi kľudne to, aby som vedela, čo sa deje okolo. Síce v tej tmavej miestnosti bol kľud, ja som pociťovala celkom strach, bolesť a zúfalstvo. Bola by som zvedavá, aký majú plán ... ma zachrániť ... dúfam, že sa nikomu inému nestane to, čo mne.
Tá miestnosť bola ako nočná mora. Chcela som kričať, nedalo sa. Ani utekať sa mi nedalo. Keď už som bola na pokraji smrti, objavil sa predo mnou ten had, ktorý ma bodol. Ty ... ty ... ty! pomyslela som si. Totiž, v sne som bola vo vlčej podobe a tak sa mi rozprávať nedalo. To vysvetľovalo i to kričanie. Had sa ku mne približoval a ja som cítila, že smrť je skoro za rohom.

Všetci odchádzali a ja s Dray s me tu ostali. Bolo mi pri nej dobre, aj keď bola upírka, no nie všetci musia byť zlý. Neuveriteľne som si vážila to, že tu so mnou ostala, ale vedela som, že aj tak by tu ostala. Vlastne, zdalo sa mi, že je poranená. Síce som oči mala zavreté, vedela som to. Cítila som pach krvi, aj keď jej tu bolo dosť. Keby som tak mohla ... bežala by som za tou čarodejnicou a nakopala ju, za toho démona ... Ak by som v tej chvíli mohla hýbať svalmi, aspoň by som sa zamračila a zároveň aj usmiala na Dray.
Očividne to otvorenie očí nepochopila ... vlastne, ani ja by som to nepochopila ... Hlava ma stále neopúšťala, aj keď telo áno. Cítila som sa veľmi zle, horšie než pri premene. Rana ma troška pobolievala, aj keď už bola vyliečená, lenže je tam bol bohužiaľ stále. Ak prežijem ... musím sa Sav spýtať ako to spravila ... alebo nie? Nie, časom na to prídem a nebudem zvedavá. Okrem tela ma opúšťala i moja zvedavosť. - Bola som za to aj rada.
Čuch mi slabol, umierala som. Dúfam, že ma nejako zachránia. Bola som veľmi nešťastná, vlastne bola som na smrteľnej "zemi", takže kto by bol rád, ak by bol na nie smrteľnej posteli ale dokonca zemi? Že by mi osud nariadil stať sa vlkodlakom a hneď pri prvej premene zomrieť. To je fakt "úžasné".
Spomínala som na tú bolesť, keď mi zaťal ten bodec do tela. Bolo to tam iba chvíľku, no bolo to kruté. To hrubé teleso v mojom mäso, to bolo za trest mojej zbrklosti. Mala som radšej počkať na Natali a to dievča. Musím si zistiť jej meno ... V hlave mi lietalo nespočetné množstvo myšlienok. Dúfala som, že ma niekto nejako zachráni od smrti, ale zároveň som bola roda, že som tu s Dray. Tentokrát s nami nebola ani hudba, ani jazero a ani výhľad na mesto z reštaurácie. Boli sme tu iba my dve. Potom, som sa zmohla otvoriť pravé oko a pozrela som sa na postavy, ktoré kráčali ďalej.
Potom, som zavrela oči. Už som nevládala ich mať otvorené. Počúvala som iba Dray, to bol jediný zmysel, ktorý som používala v tú chvíľu - sluch. Jej slová sa mi ozývali v ušiach, totiž ako vlk som počula úplne inak.
Keby ti tak môžem odpovedať ... pomyslela som si. Mňa máš z Mortal najradšej? Bola som rada, že v posledných chvíľkach môjho života počúvam niečo takéto. Ale, jedno som nechápala. Čo jej mám odpusiť? Chvíľu som rozmýšľala nad tým, čo tým myslela, no potom som to zahodila za hlavu.
Aké to bolo pred tým? porozmýšľala som. Zvedavá Ayleen, ktorá sa rada baví a verí každému ... ale aj veľká sranda. Bola som vďačná Dray i za to, že mi dala tému, na ktorou som mohla rozmýšľať a tak zostať pri vedomí.

Sen sa skončil, ale stále som mala blbý pocit. Síce som bola v bezvedomí, vnímala som a počula. Nezmohla som sa na pohyb, ani na otvorenie oči, no dokázala som myslieť. Snažila som sa udržať tak, aby som zasa vedomie nestratila, ten sen som znova nechcela. Cítila som, že čoskoro už nebudem vedieť o sebe nič a tak som stále rozmýšľala, ale čím ďalej, tým viac som mala chuť prestať. Ayleen, vydrž! v mysli som sa zamračila, keďže som nemohla navonok. Spravila som sprostosť. To, čo som spravila, by platilo na obyčajného hada, ktorý nemá jedovatý bodec na konci chvosta ... číže, by nemal ako zahryznúť, lenže v tomto prípade som si radšej mala nechať potrhať mäso, ako sa stalo Raulovi, no kúsať blízko pri bodci.
Keď som počula to, čo Sav povedala, trochu ma to rozveselilo, no len trošku, totiž v tejto chvíli som bola na smrteľnej posteli - alebo zemi? - To bolo jedno. Vedela som, že ak ma niekto nezachráni umriem, no v tej chvíli mi to bolo fuk. Takže, som bola rada, že tu bude so mnou Dray. Síce ma to zaskočilo, že je upírka, no toto, že to aby tu so mnou prečkala prijala, tak to ma potešilo a vrátilo sa späť všetko do normálu. Ak prežijem ... musím sa jej poďakovať ... dlžím jej to. Snažila som sa zmôcť aspoň na otvorenie očí, no nevládala som, totiž ten jed ma paralyzoval.
Keď som ucítila to, že ma Savannah lieči, trošku sa mi uľavilo. Už to moc nebolelo, ale vedela som, že ten jed odtiaľ nevyskočil. So smutnou náladou som počúvala všetko navôkol.
To pohladkanie ma upokojilo. Cítiť, ako sa mi srsť hýbe zo strany na stanu bolo príjemné ... ale teraz mi to radosť neurobila, totiž teraz som na radosť čas nemala, a popravde som ju v tej chvíli ani nechcela.
Počúvala som slová, ktoré povedala Stella. Mlčanlivý bratia? To ako kto je? Divila som sa a počúvala ďalej, avšak sluch sa mi stále zoslaboval. Nie, len to nie! Potrebujem počuť teraz!
Ležala som tam a Dray kľačala vedľa mňa. Jej prítomnosť ma upokojovala a tak som chvíľu začala zhromažďovať silu. Zhromažďovala som, a keď som si bola istá, že sa mi díva do očí, otvorila som ich, ale iba na sekundu, totiž v tej chvíli boli moje viečka pre mňa ťažke než obvykle. Tým, že som sa jej pozrela na chvíľu do očí, som jej dala najavo to, že som chcela aby niečo rozprávala. Bolo by mi to jedno čo by vravela, kľudne by mohla rozprávať i nejakú rozprávku, len aby som zatiaľ kým som počula mala spríjemnenie. Dúfala som, že to zaregistrovala a vedela, čo tým dávam najavo.

Tá bezmocnosť ma ničila zvnútra, vlastne som mala v sebe pravdepodobne i jed. Pozerala som okolo a keď som počula, že ak sa nebude hýbať tak sa možno tak rýchlo nedostane do celého tela, stala som sa sochou. Myslíš, že by pomohlo ak by sa mi ten jed nejako dostal von z tela? Povedala som bezmocne a smutným tónom.
Prosím, nejako mi to dostaňte z tela, hociako ... len aby som žila.Zahmlievalo sa mi pred očami a ja som cítila ako pomaly začínam omdlievať. Ach, normálne banujem, že som zaútočila. Mala som to nechať na tu lovkyňu... Pomaly som privrela oči a spadla na zem. Dúfala som, že mi niekto pomôže, dúfala. Tá beznádej bola krutá, ja som tam stála nehybne ako socha a modlila sa, aby to nebolo smrteľné, avšak bolo strašne veľké percento, že to bude jedovaté a až moc.
Ani som sa nenazdala, a už som pred očami videla iba tmavé prostredie, ktoré som videla, keď som sa poprvýkrát menila, totiž tajomná miestnosť s malým oknom a za oknom lúka. Ja som bola na lúke, ale zrazu ma niečo schmatlo za ruku a ťahalo späť. Bol to ten had, avšak až teraz som si uvedomila, že to bude asi démon. Bez potuchy ako sa to snívanie skončí som očakávala šťastný návrat do reality.

//Ja viem, asi zdržujem :-D Prepáčte

Stískala som silno, veľmi silno. Keď had vydal zvuk z bolesti mierne som sa uškrnula, ale neprestala tlačiť. Sústredila som sa iba na to a k tomu, Raul mi pomáhal. Ďakujem. Kútikmi očí som sa pozrela na Raula a potom zasa na toho nehada. Chvíľu som nevnímala realitu, však potom som zacítila krutú bolesť. Bodec, ktorý mal nehad na konci chvosta, do mňa bohužiaľ zabodol. Síce to netrvalo dlho, no bolelo to riadne. Kým to tam bolo, dala sa to zniesť, avšak keď ho vyťahoval to bolo hrozné. Ale, horšie ako premena to nebolo. Nenávistným pohľadom som sa naň pozrela a keď začal trhať Raula, v bolestiach som ešte vstala a snažila sa dostať bližšie, aby som pomohla Raulovi. Ale, potom som spadla. Čo to? Bol tam jed? Hlavu som otočila a pozrela sa na ranu od bodca. Dobre, Ayleen ... musíš vyhľadať pomoc. Vravela som si pre seba. Zavolala som na Savannah. Savannah, vidím, že si zaneprázdnená, ale bodol ma ten had tým bodcom ... nevládzem ... asi tam bol jed... čo mám robiť? Dúfala som, že ma tu nebudú musieť nechať ako mŕtvolu. Aspoň som vstala a dopracovala sa ešte pár krokov k Savannah. Čo teraz? Pýtala som sa sama seba. Bála som sa, a práve vtedy som si uvedomila, že som mala urobiť radšej to druhé rozhodnutie a iba sa dívať. Myslíš, že by sa dal ten jeden nejako vycucať? Spýtala som sa Sav a dúfala, že odpovie áno.

Vrčala som tak, že to bolo počuť ako štartovanie auta. Sem-tam som kútikom oka zahliadla vedľajší súboj, kde bojovala Sav, Dray a Stella. Ale, stále som sa sústredila na toho dlhého hada. Popravde, bolo som si istá, že to had nie je, totiž taký bodec na konci chvosta nemá žiaden had. Tak to by som v koži nechcela mať zapichnuté. Srsť sa mi zježila od začiatku chrbtice po koniec chvosta. Dívala som sa neustále na toho hada a nevedela som čo mám robiť ďalej. Mala som zmiešané pocity, bála som sa, ale mala som chuť zaútočiť. Čo budem robiť? - stále som v mysli kladla túto otázku. Zmiešané pocity som odjakživa neznášala, totiž taký ten pocit, že nevieš čo máš spraviť je dosť nepríjemný. Ešte porozmýšľam... Bola som rozhodnutá na útok bez Natali a toho dievčaťa, ale stále som si nebola istá, no ja som sa rozhodla zakročiť. Keď ten "nehad" pozoroval ľudí, vlastne lovcov tieňov vedľa mňa, pomaly som sa začala pohybovať smerom k Raulovi, ktorý tam bezmocne ležal an zemi vyvalený. V poriadku? Povedala som potichu, zatiaľ čo som mu pomáhala späť na nohy. Tlačiť takého poriadného vlka, späť na nohy, nebolo moc príjemné. Vedela som, že Raul by to dokázal i sám, pretože ako vlk je veľmi silný, no teraz mal pravdepodone popukané kosti v tele.
Potom som počula Savannah ako nás popriala, aby sme sa držali dobre. Aj ty. Riekla som a naďalej sa sústredila na nehada a zároveň na Raula.
Ucítila som i pach človeka. Neriešila som ho vôbec. Teraz som mala na práci toho tvora... aj keď mi ten pach udieral do ňufáku.
Keď už Raul stál na nohách, pomaly som šla ku koncu toho "nehada". Keď som bola pri bodci, striaslo ma, avšak nehad to nepočul. Našlapovala som potichu, ako som len mohla. Moje vankúšiky mi to uľahčovali. Priblížial som sa k nemu, vycerila zuby a stihla ho zubami blízko pri hlave. Bola to veľmi riskantné, totiž mohol ohnúť chvost a bodnúť ma, ale skúsila som to. Stála som tlačila a tlačila, lenže jeho telo nebolo také tenké ako som si myslela. Moje zuby nevošli ani do mäsa. Možno som ho trošku poranila... Ukľudňovala som sa. Stísala som ho stále, aj keď ho to možno iba trošku bolelo. Čakala som, kým zasiahne niekto z tých čo sa nevenovali tomu druhému démonovi. Čakala som, kým zasiahne Nat s tým druhým dievčaťom, čakala som i na Raula a dúfala, že mi troška pomôže a tiež mu aspoň trošku stisne tiež, aby nemal šancu sa brániť, lenže on bol silný a mne stála sila ubúdala.Vyzeral tak, že to ani necítil. Na miesto toho, aby som ho poranila, som ho iba rozdráždila. Raul, poď ho aj ty pokúsať. Ak môžeš. Povedala som Raulovi a potom stále viac a viac pridávala na síle stisku, avšak čím ďalej, tým viac som bola unavená.

Čím viac sme boli hlbšie v jaskyni, tým som bola viac nervózna. Uši som mala nasmerované k jaskyni, aby som počúvala ten hluk, ktorý z vnútra šiel. Každým krokom to viac smrdelo, tým neznámym pachom. Na zemi boli ostré kamienky, ktoré by nohám bez topánok ublížili, vlastne bola som vďačná, že mám labky s vankúšikmi, chodiť po nich bolo veľmi príjemné. Obzrela som sa a zbadala som posledné kúsky svetla, ktoré ako tak osvetľovali túto chodbu, vlastne pochádzali z východu. Vlastne, východ sme už nevideli. Už by sme nemali takú šancu ujsť, ale tušila som, že ani to není na pláne. Nikto z tých kto tu je nevyzerá na zbabelca, ale zas tu nikto nevyzerá na tým, kto si neváži svoj život... V hlave mi kolovali tieto myšlienky a vo mne sa objavovalo stále väčšie napätie, čo sa bude diať ďalej.
Keď som počula Savanninu odpoveď, obzrela som sa znova a iba prikývla. Mala pravdu, bolo by divné kto by mal z tejto jaskyne dobrý pocit, nad tým by som premýšľala, ale tie tmavé steny, ten chlad, smrad a hluk - to vyvolávalo ten zlý pocit. Sem-tam som sa pozrela na vlhkosť tých stien a potom som sa znova pozrela pod nohy, aby som nezakopla.
Sem už nikdy nepôjdem. Zamračila som sa a mierne som zavrčala. Pach, ten neznámy sa stále zosilňoval, popravde nebolo divu, keď sme sa stále približovali ... bolo by viac divné keby sa nezosilňoval. Ale ten smrad mi vadil, nebol moc príjemný a to ani pre nikoho.
Spozornela som, keď nejaký veľmi dlhý had skočil na Raula a zovrel jeho telo. Zuby som vtedy vycerila a zavrčala som na tú potvoru. Nech si ten had beží niekam na lúku ... tu nemá čo robiť ... myslím. Na lúke by mu bolo lepšie... Keď pukli Raulove kosti, zavrčala som ešte raz a to veľmi hlasno. Pozrela som sa na Nat a dievča, ktoré boli vedľa mňa. Pozerala som sa zároveň na nich ale i na hada. To čo má na chvoste?! Uvidela som som bodec a uvedomila si, že had to nebude a na lúku sa ani nechystá. Nedovolila som mojej hlave premýšľať nad tým, čo to bude a sústredila sa na neho. Keď opustil Raula, vedela som, že ako vedľa Sav, Dray a Stella asi budeme bojovať my s tým hadom. Svojim chvostom sa oháňal nad všetkým. Pozrela som sa na Natali a dievča. Potom, som sa celkom zahľadela na Raula na zemi, ale potom som si uvedomila, že teraz nie je čas sa niekam zahľadieť, ale radšej by sa malo bojovať s tým hadom. Ani som sa neobzrela, ale vedela som, že vedľa bojujú s niečim väčším. Keď som sa obzrela všimla som si, že sem-tam pľuje. Ale potom som pohľad vrátila späť, vycerila zuby najviac ako som vedela a netušiac čo sa bude diať ďalej som tam stála s Natali, dievčaťom a dokonca ležiacim Raulom, čelom k démonovi.

//Tak to si zachytila asi zle ;-)

Keď som si pomyslela, že tam máme ísť zježila sa mi srsť od začiatku chrbtice až po konček chvosta. Zdalo sa mi to tam dosť tajomné a bola som si istá, že bez poranení odtiaľ sa odtiaľ nedostaneme. Rada by som vedela, ako tá Kruela vypadá... Obzrela som sa a chvíľku pozorovala, ako sa tu pomaly schádzame všetci. Snehu napadalo dosť a ja som zasa bola kvôli tomu snehu celá biela. Nebolo ani jedného šedého miesta a tak som o pár metrov odišla od Savannah a tam sa otriasla. Potom, som rýchlo pribehla k nej a sadla si.
Pozerala som sa na jaskyňu a zatiaľ som počúvala Savannah. Ako povedala Savannah, bolo to niečo iné. Tiež nemáš z tej jaskyne dobrý pocit? spýtala som sa jej s troška nepokojným tónom. Tá jaskyňa mi nerobila dobre, tušila som, že to také rúžové nebude, vedela som, že to bude zložité vytiahnúť odtiaľ tých, ktorý sa tam nejakou náhodou dostali. Keď na mňa hravým spôsobom vycenila zuby urobila som to tiež.
Pozrela som sa na moje labky, ktoré boli kúsok v snehu, ale potom som spozornela, keď Dray začala rozprávať. Na Janka a Marienku, hej? Usmiala som sa primerane na situáciu. Keď zmienila zbrane, vyskúšala som vyceriť tesáky a to už nie hravým spôsobom ale poriadne. Tak, som sa otočila na úplne inú stranu než sa dívali ostatný a tam vycerila tesáky. Bola som rada, že môžem bojovať mojimi tesákmi, totiž nikdy som nerada strážila nejaké veci, ktoré som mala držať v rukách, väčšinou som ich potratila. Keď sa ku mne Dray premiestnila pozrela som sa na ňu. Na to, čo povedala som prikývla, tak aby to videla. Jasné, že sa niekedy stretneme... škoda, že môžem používať iba neverbálnu komunikáciu ... a to tiež iba polovicu. Mierne som sa zamračila. Keď tam Dray vošla, spozornela som. Ona nejako riskuje.
Z jaskyne šiel strašný hluk. Uši som mala smerom k jaskyni a počúvala každý zvuk. Keď sa Savannah šla za Dray, pripojila som sa k ním. Kráčala som spolu s nimi. Bola som v napätí a cítila som sa zvláštne. Cítíla som ten strašný zápach. Na každý zvuk krokov som spozornela, než som si uvedomila, že sú to kroky skupiny. Potom som započula i to, ako Sav zavrčala. Vtedy som sa pozrela na ňu a pokračovala ďalej v chôdzi. Dávala som si pozor, aby som tu niekde nespadla. Totiž, vo vlčej podobe som najdlhšie nebola a ešte som si s pohybom istá nebola, aj keď to bol lepšie ako pred tým.

<< Skrýša vlkodlakov Étte

Niekedy som bežala, niekedy som iba išla poklusom. Prechádzali sme pomedzi sneh. Na mojej srsti bolo veľké množstvo snehu a tak som odbehla kúsok od ostatných a otriasla sa. Keď som znova pribehla, začala som vnímať nejaký pach. No, nebol teda najpríjemnejší. Ucítila som pach zkazeného mäsa. Nevedela som určiť, o ktoré šlo, ale vedela som, že tu niekde mäso bude.
Rozbehla som sa vpred za pachom, celkom dobrou rýchlosťou. Sneh mi na beh ani nevadil, síce mi šiel do očí, no nevšímala som si to. Labky som dvíhala elegantne a pri behu bolo vidieť moje telo stavané na beh.
Zbrzdila som pri vchodu do nejakej jaskyne. Stála tam Savannah a zdalo sa mi, že tie pachy cíti tiež. Nie divu, však jej schopnosti sú milionkrát lepšie ako tie moje. Rozhodla som sa bežať za ňou. Začala som brzdiť.
Nezabrzdila som naraz, že sa hneď zastavím, ale chvíľu som spomaľovala, až sa mi podarilo zastaviť. Pozrela som sa smerom do jaskyne, ale nelákalo ma to tam. Tie nepríjemné pachy šli odtiaľ a ucítila som aj dym. Bolo odtiaľ cítiť dokonca aj niečo ako skazené meso, ale viac som to nevedela definovať a tak som sa na to spýtala Sav. Čo je to za pach? Myslím ten, ktorý pripomína skazené mäso. Usmiala som sa na ňu a čakala som na odpoveď.
Obzrela som sa okolo seba, presnejšie na ostatných, ktorý práve kráčali k nám. Bola tu zatiaľ iba Savannah, myslím, že Stella, Natali a k tomu ešte to dievča, na ktoré Nat v skrýši vybuchla. nachvíľu som rozmýľala nad tým, či sa tá vedúca lovcov voláá Stella. Asi áno. Stella ... tak by sa mala volať. Jej meno som si vyvodila z rozhovoru ešte v skrýši. Ostatných mená som nevedela. Teda okrem Sav, Nat, Dray a Raula, k tomu i Stella.
Otočila som sa a naďalej sa sústredila na pachy a jaskyňu. Zatiaľ som si iba obzerala vchod. Potom som si sadla a čakala na to, čo povedia naše vedúce. - Savannah a Stella.

Keď sa Nat približovala ku mne, sadla som si a pozrela sa na ňu. Keby som ju tak mohla odzdraviť tiež... Pomyslela som si, keď sa pozdravila. V mysli som si vzdychla a dívala som sa na ňu naďalej. Keď sa sklonila a natiahla ku mne ruku, zavrtela som chvostom. Keď sa ma spýtala, či môže tak som iba viac začala vrtieť chvostom. Myslím, že náznak, že "áno", to bol jasný. Usmievala som sa, aj keď to pravdepodobne Natali nevidela. Takže oči? Podľa očí ... wow! Keď sa presunula k neďalekým kameňom a sadla si na jeden, ja som vyskočila na vedľajší a tiež si naň sadla. Dívala som sa na ňu stále a keď som nemohla rozprávať, aspoň som počúvala. Áno, ako vlkodlak som šťastná. Zavrtela som znova chvostom. Popravde, ten chvost mi už tak ani neprekážal. Keď sa usmiala, ja som sa v mysli usmiala tiež. Dívala som sa na ňu a počúvala som každé jej slovo. čo mám vedieť? Čo ju mám prerušiť? Trošku som nevedela o čo ide, ale vedela som, že sa to dovtípim. Pozrela sa mi do očí a potom zasa pohľad odvrátila späť. Videla som, že vlkodlakov moc v láske nemá.
Takže, ty a tie ďalšie dve blondýnky ste lovkyne tieňov a Dray ... počkať. Upír!? Takže, ona pije krv nevinným ľudom? Trošku som sa zarazila ale potom som to nechala tak. Takže, sa ide zachraňovať nejaký lovec? Hmm ... a ty ho miluješ? Pozrela som sa na ňu ľútostivým pohľadom a zároveň som vstala a otriasla sa od snehu.Práve teraz som začala chápať, prečo tak vybuchla na tú ďalšiu lovkyňu. Ale aj tak, mohla sa radšej troška ovládať. Aj keď ho milovala, teraz asi nebude mať moc dobre vzťahy s ostatnými. Pomaly som kývla hlavou zhora na dol aby to bolo vidieť, že "áno". Nebavilo ma sa rozprávať s niekym neverbálnou komunikáciou, no vedela som, že sa Nat potrebuje niekomu vyrozprávať.
Nasadila som súcitný pohľad, totiž rozumela som tomu, čo cítila. Keď zdvihla ruku, aby sa ma dotkla som sa priblížila viac k nej a pozrela sa na ňu a zároveň i krútila chvostom. Dúfam, že toho, koho miluje nájde živého a zdravého ... podľa mňa nájde ... Usmiala som sa a pozrela som sa smerom k vchodovým dverám do skrýše, či už náhodou niekto nejde sa vydať na tú záchrannú akciu. Keď nešiel, začala som sa sústrediť na pachy a obzrela sa okolo.
O chvíľu som uvidela ako niekto ide. Zoskočila som z kameňa a pribehla za Savannah. Obzrela som sa pri tom na Nat ale potom som zasa kráčala pri Savannah, totiž pohybovala som sa pri nej, pretože som si nebola istá, kde ta jaskyňa je. Tempo som vyrovnávala s ňou.
Keď sa premenial s úsmevom som sa na ňu dívala. Teraz ideme do tej jaskyne, že? Usmiala som sa a poklusom tak isto ako Savannah som sa vydala vpred a udržovala som tempo s ostatnými.
Cítila som sneh na mojej srsti, ale to mi nevadilo. Obzerala som sa okolo seba a uvedomila som si, že toto je moja prvý pohyb mimo skrýše vo vlčej podobe a tak som si to užívala. Chvíľu som rozmýšľala na tým, čo Sav povedala Natali. Mala pravdu, nemôžu bojovať smädný a podchladený.
Naďalej som rozmýšľala iba nad tou Kruelou a nad tým, ako to bude prebiehať.

>> Jaskyňa Rúcima

Keď ma Savannah poškrabkala za uchom, cítila som sa dobre, totiž nikdy som netušila, aké to môže byť príjemné. Vlastne, v ľudskej podobe to moc príjemné nebolo, ale vo vlčej to bolo veľmi príjemné. V tom momente som si uvedomila, že akonáhle sa premením na vlkodlaka, inak myslím a inak vnímam. Musím sa to naučiť ovládať. Usmiala som sa a po tom ako ma Sav poškrabkala, som sa na ňu usmiala.
Obzerala som sa po celej miestnosti a čakala, čo sa bude diať ďalej. Bolo to dosť ťažké mlčať, totiž vlastne som aj musela, inak sa nedalo, ale vlastne ja som bola vždy človek, ktorý vyjadrí svoj názor a teraz v tejto podobe, som musela rozprávať iba cez Savannah. Popravde, momentálne som už človek není. Uškrnula som sa, ale znova iba pre seba.
Keď Savannah vybehla hore pre pre tričká, stále som sedela na mieste. Obzerala som sa okolo a troška aj premýšľala. Musím sa potom Sav opýtať, že kto sú tí ľudia ... sú to vlastne ľudia? Nadprirodzenosť tam bude, keď vedia o nás vlkodlakoch... Vtedy, som sa pozrela aj na každého vlkodlaka v miestnosti. Hmm ... to som tu jediná svetlá? Všimla som si, že Raul a tí dvaja, ktorých mená som nepoznala, sú čierny a Savannah tiež.
S Raulom Savannah tiež počítala. Super, takže na tú záchrannú akciu proti ... komu to? uškrnula som sa. .. Kruele. Zamračila som sa a hlasno som si vzdychla. V tom, som zavrela oči a snažila sa vnímať pachy. Mnoho pachov sa mi tu prelínalo, ale ja som sa sústredila. Dobre ... ktorý pach patrí Natali? Po chvíľke sústredenia som zaregistrovala pach, ktorý patril Natali. O chvíľu som sa sústredila na pach, ktorý patrí Dray. Rozoznala som ho. Aj keď sa mi celkom tam vplietol pach, niekoho iného, bolo to už o mnoho lepšie ako pred tým.
My ich budeme stopovať? Hlas v mojej hlave, znel nadšene, keď som si tú otázku dávala. Aj tak, celkom by ma zaujímalo koho hľadáme. Stále som netušila, kto je ten nezvestný. No, nechcela som sa vypytovať a tak som to nechala len tak a nechala tomu čas. S úsmevom som pozorovala všetkých ostatných v miestnosti, včetne ďalších troch vlkodlakov.
Na Nat som videla, že tam chce ísť čo najskôr. Možno niekto z tých, ktorých budeme hľadať je jej kamarát ... možno niečo bližšie ... Typovala som v mysli. Ja si tiež myslím, že im tam nedá žiadný čaj ale ani bábovku... mali by sme už vyraziť. Avšak, všetko som to nechala na Sav a vedúcej tej druhej skupinky. Už sa teším na to, keď budem poznať ich mená a rasy ... nechcem ich oslovovať "dievča" a "chlapec", alebo "tí zrejme ni ľudia. Aj tak som to nechala na čase, totiž bola som si istá, že postupom času sa na mena príde.
Chvíľu som nevnímala realitu, ale potom som sa už "zobudila", keď Nat začala rozprávať tomu dievčaťu niečo čo si prežila. Počúvala som to, ale zaplietať som sa do toho nechcela.
O tých jaskyňiach som to od toho dievčaťa moc nepočúvala, veď predsa aj tak ako vlkodlak by bolo nepríjemné sa vyjadrovať cez svoju Alfu.
Keď som zbadala ako Natali išla von a kývla hlavou, aby som šla za ňou, pozrela som sa na Savannah. Idem si niečo vybaviť pred skrýšu ... hneď som tu ... A hneď som odišla tak, aby to nikto nezbadal. Nechcela som upútať na seba pozornosť a tak som vlastne iba pomalými krokmi prešla k Nat. Moc som sa k nej nepribližovala. Začalo snežiť a ona vytiahla mobil a začala hovoriť do odkazovky niečo nejakému Lukovy. Svoju prítomnosť som oznámila hlasitým povzdychom.

//Ayl príde :-))