Příspěvky uživatele

Sledovala som jeho rekciu a neodpustila som si jeden malý úškrn. ,,Samozrejme, rybárstvo mám v krvi, a ty určite tiež." odvetila som a pomaly ma ten úsmev začal opúšťať, keď mi položil na hlavu svoju ruku. Nakoniec som zakončila úsmev s vážnou tvárou. Nemala som problém s tým sa potopiť, avšak mala som iné plány ako lovenie rýb. Na svojej tvári som nenechala nič odhaliť a bez odpovede som zatajila dych a spustila som sa pod hladinu. Pustila som pod vodou do ležiacej polohy a mojím cieľom sa stali jeho nohy. Otvorila som oči aby som na nich lepšie dovidela. Určite to nečakal preto som plnou rýchlosťou vpálila k jeho nohám a zrazila som ho do vody. Potom som sa vynorila, pretože mi začínal dochádzať dych a otriasla som sa. Pretrela som si oči a pokúsila sa zbaviť vody, ktorá sa mi dostala do uší a do nosa. Keď sa mi podarilo oči otvoriť, sledovala som, ako skončil pod vodou a dovolila som si ďalší úškrn.

Ja som presne vedela, že neurobí to, čo som mohla čakať. No jeho plán bol dosť zákerný. Keď sa spolu so mnou zdvihol, len som vytreštila oči, pretože mi trocha viac stlačil brucho, no neunúvala som sa brániť. Bolo mi jedno, čo urobí. V podstate aj keby ma hodil do nejakej sopky by mi to bolo jedno. Potrebovala som povzbudenie po tom, čo sa stalo v jaskyni a tak keď ma hodil do vody, bola som nadmieru šťastná. Nad hladinu som vyplávala s úsmevom, pretrela som si oči, aby som mohla niečo vidieť a keď mi povedal, čo by som mala urobiť, uškrnula som sa. ,,Pripadám ti ako nejaký lovec rýb?!" spustila som, pričom som naňho špliechla vodu. Potrebovala som sa sa zabaviť a preto som ho chcela vyprovokovať, aby skočil za mnou. Nie že by som milovala vodu, ale teraz som sa tomu, že som v nej potešila. Nezaujímalo ma, že som celá mokrá, veď to vyschne. Teraz mi záležalo len na zábave. Nevedela som, či bude schopný toho skočiť hlbšie do vody a zabaviť sa, tak som na neho spustila ďalší príval vody, čím som mu spôsobila, že mal celú ošpliechanú tvár. Pootočila som hlavou ako pes aby som sa presvedčila, či je mokrý z každej strany. Tvárila som sa úplne vážne, no aj tak som mu zaručila tretí príval vody, keďže tam stále len stál.

Nevedela som zareagovať na žiadny jeho pohyb, v hrdle sa mi zasekla hrča pocitov, ktoré som nedokázala potlačiť. Hlas sa mi zasekol v hrdle. Jeho ruka mi postupne skúmali telo. Keď si ma pritiahol bližšie k telu, zatvorila som oči. Bola som s tým spokojná, no nevedela som, či mu dostatočne verím. Aj keď som sa celá triasla, nič som nevravela. Keď sa mi dotkol tváre, oprela som sa o jeho ruku. Moje telo si však vyžadovalo viac, než len toto, no ja som si nebola až tak istá, či to naozaj chcem. Bolo ťažké sa rozhodnúť, no nechcela som porušiť to, čo som povedala. Započúvala som sa do jeho hlasu pri mojom uchu. Najprv som sa len pousmiala, potom som sa otočila k nemu. ,,Som len tvoja, takže to nechám na tebe." odvetila som s neustálym úsmevom. Ja som do toho nechcela zasahovať, keďže ani neviem, čo by som robiť chcela. Nikdy som to neskúsila, takže sa o to radšej ani nepokúsim. Každý jeho dotyk som vnímala ako niečo s nadprirodzenou silou. Bolo to pre mňa niečo nové. Chcela som odhaliť nie len jeho, ale aj svoje pocity. Niečo hlboko vo mne sa skrývalo a chcelo to vísť na povrch.
//ospravedlňujem sa za dĺžku, kamarátka ma chcela vytiahnúť von :D

//Ospravedlňujem sa za to, že to tak trvalo. Chcela som to napísať v piatok, no nestihla som, išli sme totiž na svadbu.

Prebehla som ho len letmým pohľadom. Zo začiatku som sa tvárila, že som gesto prehliadla. No nebolo to tak. Dobre som vedela, čo naznačil. Chcela som sa však chvíľu pohrať a držať ho v napätí. Bola som rozhodnutá, nepremýšľala som, no chcela som, aby to tak vyzeralo. Chcela som dodržať to, čo som sľúbila. Teda, nič som nesľúbila, ale povedala som, že urobím čokoľvek. Vzdychla som si. Stále som neurobila to, čo odo mňa vyžadoval. Dívala som sa naňho. Chcela som odhaliť, či to myslí vážne, alebo sa chce zabávať rovnako, ako ja. Nedokázala som však vyčítať nič. Bol úplne uzavretý a ja som - bohužiaľ - čítať myšlienky nevedela. Napriek tomu, že som sa mu dívala priamo do tých tajomných očí, nič mi nedochádzal. Odvrátila som zrak a pohľad som uprela opäť na slnko. Práve vychádzalo. Mierne ma oslepilo a tak som opäť prevrátila zrak k nemu. Opäť som zvažovala možnosti aj keď som vedela presne, čo urobím. Pri pohľade na naňho vo mne niečo vzplanulo a čakalo, až sa mu poddám. Ťahalo ma to k nemu, moje telo si žiadalo prítomnosť toho jeho. Tento pocit bol pre mňa nový. Nikdy som ho nepociťovala. Sadla som si bližšie k nemu a jemne som prikývla. Vydýchla som ten nával pocitov a sadla som si naňho tak, ako žiadal. Moje telo sa roztriaslo. Aj keď som chcela, tie pocity som zahnať nedokázala. Bolo ich na raz tak veľa, že som nevedela, či sa nevzdám. Ja som však len poslušne čakala, či bude vyžadovať niečo viac. Nedívala som sa naňho, pohľad som upierala na slnko.

Prikývla som. ,,Možno. Je možné aj to." úsmev som mu opätovala. Neustále ma trápilo, ako som sa do tej jaskyne vlastne dostala. Všimla som si jeho nechápavosť v tom, ako som sa ponárala v myšlienkach, no len som sa nad tým mierne pousmiala. Bolo zvláštne čakať na odpoveď o tom, o čo všetko si môže požiadať. Jazykom som si prešla po zuboch. Konečne to prišlo. Ani neviem prečo, mierne som zajasala. Čím to asi bude? Úsmev, ktorý prišiel pri slove ,,Cokoliv" som nečakala. Vlastne som ani nevedela, že sa takto viem usmievať. Keby som sa videla, určite by som sa smiala. Bol široký, tvárila som sa ako blázon. Zatriasla som hlavou a úsmevu som sa zbavila. ,,Nie, myslím čokoľvek, žiadne hranice." odvetila som. Vedela som, čo by si mohol vyžiadať, no momentálne ma to netrápilo. Bola som plne zodpovedná za to, že som ho tu nechala. Aj keď som sa nemusela ani vrátiť, som tu a som pripravená robiť čo len chce. ,,Nebezpečenstvo je pre mňa ako najlepší priateľ." pri týchto slovách som sa usmiala akoby som čakala reakciu, že si vyžiada to, na čo myslím. ,,Áno, som si istá. A už ma nepresvedčíš." to bola moja posledná odpoveď. teraz som už len očakávala reakciu. No pohľad som od neho odtrhla na breh jazera. Mesiac nebol zatiaľ v takej polohe, aby osvetľoval práve túto časť, ale aj napriek tomu tam bolo nádherne. Stále mi však vŕtalo v hlave, čo odpovie. Bola som až priveľmi zvedavá. Nedívala som sa naňho, no chcela som vyčítať z jeho výrazu, čo sa za ním skrýva. Možno by mi odhalil odpoveď. Očami som sa vrátila k nemu. Pozorne som si ho prezrela. Nie, v jeho pohľade sa nedalo čítať nič, aj keď odpoveď som pravdepodobne poznala.

Aj posledné lúče slnka sa stratili a prišla noc. Nebola nejaká chladná, aby mi zrovna bola zima, s čím som bola spokojná. Čím to môže byť, že mne je vždy teplo, keď je vonku zima? V hlave mi zavisla otázka, na ktorú som odpovedať naozaj nemohla. Znovu som k nemu prevrátila pohľad až vtedy, keď na mňa prehovoril. ,,Oh áno, nejako sa mi to podarilo, možno náhoda." nechcela som odpovedať vážne, nikdy som to v povahe nemala. Proste som to brala s rezervou. Alkohol mi z krvi ešte úplne nevyprchal, aj keď som toho nevypila nejako veľa, takže som to brala obzvlášť vtipne. ,,Nemyslela som, že tu budeš čakať. Ani neviem, ako dlho som bola preč." na chvíľu som sa stratila v spomienkach. Nevedela som, ako si vysvetliť to, že som zmizla, no rozhodne som mu nemohla povedať pravdu. Sama som ju totiž nevedela. Okolo mňa behala čarodejnica, nejaký vlci, takmer taký vysokí ako ja a pár ľudí, ktorých víla nazvala lovcami. Ale ako som si to mala vysvetliť, ostalo uveznené v stenách jaskyne. Pohľadom som zavítala späť k slnku, ktoré tento krát vystriedal mesiac. Aj keď sa noc zdala chladná, stále som si nevedela vysvetliť, prečo mi nie je zima. Zhlboka som sa nadýchla, aby som spoznala vôňu noci. Vôňu, ktorou sa blížilo leto a otepľovalo sa. Tak to mi nedošlo. Možno práve preto som pociťovala náznak tepla. V každom prípade mi položil ďalšiu otázku, na ktorú som nepoznala odpoveď. Nevedela som, čo by odo mňa žiadal. Napriek tomu som mu chcela dať priestor. ,,Bolo dosť surové, že som odišla a teba som tu nechala samého. Urobím teda, čo si budeš žiadať, keďže naozaj neviem, ako ti vyhovieť." s mojimi perami sa pohrával úškrn. Bola som zvedavá, čo si bude priať, keďže ja som nepoznala nič, s čím by mohol byť spokojný.

<<<Jaskyňa Rúcima
Zatriasla som hlavou. V jaskyni som stihla vyschnúť, aj keď na sebe som mala stále plavky. Asi som sa mohla ísť najprv prezliecť do hotela. Stála som na mieste ako prikovaná. Obhliadala som si jazero. Konečne som ho zbadala. Sedel pri strome. V tom som si uvedomila, že neviem jeho meno. Ak by som naňho aj chcela zavolať, tak neviem ako. Svoje meno mi nepovedal. Vydýchla som si a pobrala som sa k stromu. Usmiala som sa a sadla som si k nemu. ,,Ahoj." Cítila som sa blbo, nevedela som, čo všetko ešte môže plávať v mojom žalúdku. Možno som si nespomenula na všetko. Počasie sa pomaly ustaľovalo a tak som pozorovala oblohu cez hustú korunu stromu,až kým mi pohľad nezaletel zase k nemu. Čakala som, či mi niečo odpovie, či ma vôbec vníma. Deň sa pomaly schyľoval ku koncu, no slnko stále svietilo. Sledovala som, ako zapadá, nemohla som od neho odtrhnúť oči, obloha sa sfarbovala do rôznych farieb, bola tak krásna. Západy slnka ma nikdy nezaujímali, no teraz bol tento tak romantický, navyše som sedela pod stromom, odkiaľ som mala úžasný výhľad. Vo fialových dúhovkach sa mi odrážala slnečné svetlo, ktoré pomaly mizlo. Tam,kde slnko zapadalo, som zazrela pohyb. Pri tom svetle som si dokázala predstaviť aj iné veci. Keď slnko konečne zapadlo, oči som opäť upriamila na chlapca, pri ktorom som sedela.

Nevedela som, čo mám robiť. Víla, ktorá tu bola po celý čas uväznená urobila žiarivú vec, ktorú nazvala portál. Čo to má dopekla...? Spomenula vlkolakov a lovcov. ,,Moment, čo?" zarazila som sa. V tom však zmizla. Postupne začali v portáli miznúť aj ostatný. Vôbec som nechápala jej slová. Čo je toto za mesto? Kde to vlastne som? Pokúšala som sa vybaviť si, čo sa odohralo. Spomenula som si na všetko, od toho, ako som ušla od jazera, až po tento moment. Spomenula som si na to ponižovanie od smradľavej čarodejnice, ale predsa len som sa mala najlepšie. Ja som aspoň nemusela jesť blchy, masírovať jej nohy a ja neviem čo ešte. Zatriasla som hlavou a prišlo mi zle. Čo všetko som musela zjesť? Pri tejto myšlienke som si spomenula na žabu, ktorú sme dostali ako lízatka. Naplo ma na zvracanie, no rýchlo som to vyhodila z hlavy. Prišla som k žiarivému portálu. Nevedela som, kam mám ísť, no chcela som ísť na miesto, odkiaľ som odišla. Na miesto, kde som nechala chlapca z clubu. Prešla som priamo cez prtál, až som sa ocitla na mieste, ktoré mi bolo známe.
>>>Jazero Gury

//Ale ja neviem kde :/

Sav: Tak se mi můžeš vrátit za Reném, chudák tam je sám :D

//Tak ok, ak to nie je nejako ďaleko od MI, tak počkám =DD

//To som zvedavá, čo pod tým ,,uno momento" myslíš =DD Nie že ma pošleš niekde na Aljašku =DD

//Veď ja nemám kam ísť, mám sa vrátiť k jazeru? :/

//Ospravedlňujem sa, že som neprispievala, ale nebola som doma ;)

Situácia sa okolo mňa zbehla veľmi rýchlo. V hlave sa mi opakovalo len to, že mám bojovať. Prvý krát som však svoju pani neposlúchla. Nevedela som prečo. Akoby ma niečo ťahalo bojovať po boku tých, na ktorých nás Kruela poslala. Luko a Ryan bojovali, no ja som tam stála ako prikovaná. Potom Kruela niečo zjačala a zmizla. Vtedy, keď malú vílu oslobodili, moja myseľ sa vyjasnila. Pokrútila som hlavou. Vôbec som sa nevyľakala, keď ku mne podišiel jeden z veľkých vlkov. Možno mi chcel vziať zbraň, možno ma zabiť. Pozerala som do prázdna v mojej hlave. Z ničoho nič mi z ruky vypadla dýka, ktorú som dostala od Kruely. Znova som pokrútila hlavou a rozbehla som sa k vlkovi na zemi. Nasledovala som teda toho vlka, ktorý sa mi pokúsil vziať zbraň. Alebo ma chcel zabiť? Kľakla som si k nej. Nebola som si istá, či môžem niečo robiť. Nedovolila som sa vlka dotknúť, vedela som, že to môže byť urážlivé. Iste, aj mne by to bolo.

Bez slov som prikývla a pobrala som sa do hustej tmy. Skryla som sa za jednu skalu. Dvaja démoni zakrývali osoby, no predsa som vedela rozoznať aspoň niekoľko silulet. Mierne som sa vyľakala keď som videla, akým budeme čeliť protivníkom. Nikdy som takéto zvieratá nevidela. Boh vie, či to zvieratá vôbec boli. Niekoľko ohromných vlkov a pár ľudí sa vrhalo do boja. Urýchlene som ich spočítala a utekala som späť k mojej pani. Udychčane som k nej dobehla, aby som jej mohla čo najskôr podať správu. ,,Máme silných nepriateľov, sú to ohromní vlci a niekoľko smelých bojovníkov. Môže ich byť približne šesť, nevidela som všetkých, zakrývali ich démoni." podala som správu a vrátila som sa k Lukovi a Ryanovi. Začula som zvuky boja, ktorý som mala právo aj vidieť. Mierne ma pohltil strach, no pre moju pani by som aj umrela. Dúfala som, že toto prežijeme a ako nám sľúbila naša pani, odídeme niekam, kde je pekne. Síce tu bolo pekne tiež. Bola som pripravená urobiť čokoľvek, aby som ochránila moju pani.

//Asi hej, ale znova sa mi to fakt čítať nechce, zase sa v tom stratím :D